Zpíval po celém světě, doma se ale cítil v Bratislavě. 10 let od předčasné smrti Sergeje Larina

Trinásteho januára uplynie desať rokov od smrti tenoristu Sergeja Larina. O jeho ceste za slávou na operných javiskách už vyšlo v minulosti viacero článkov. A predsa sa o tomto opernom spevákovi dá vždy povedať čosi nové.

Nielen veľký spevák

V Opere Slovenského národného divadla Sergej Larin (9. 3. 1956 – 13. 1. 2008) nespieval príliš často, no aj tak ju považoval za svoju materskú scénu, lebo cez ňu prenikol na najvýznamnejšie operné javiská sveta. Z jeho predstavení v Bratislave si najviac cením jeho prvú a poslednú premiéru. Išlo o úlohy Hermanna v Pikovej dáme a o Bacchusa v Straussovej Ariadne na Naxe. Je to trocha paradoxné, lebo sám sa považoval za tenoristu orientovaného na románsky repertoár. Jeho Hermann bol tvrdý muž posadnutý jedinou vášňou, vyjadrenou slovami jeho poslednej árie „sivodňa ty a zavtra ja“, a to vyžaroval aj jeho dramatický hlas. Na rozdiel od niektorých tenoristov sa totiž ako dramatický tenor „narodil“ a platí to nielen o charakteristike jeho hlasového fondu, ale aj o schopnosti dramatického vokálneho výrazu. Na záver svojej kariéry, bohužiaľ predčasne ukončenej, spieval vo vokálne vynikajúcej inscenácii spomínanej Straussovej opery, v ktorej by som jeho Bacchusa, ako z ocele vyformovaného,  kládol ešte vyššie než jeho skvelé partnerky Majdu Hundeling a Ľubicu Vargicovú.

Ak si dnes chcem pripomenúť umenie tohto speváka, môžem sa obrátiť k svojej diskotéke. Nevlastním síce jeho oficiálne zvukové nahrávky (napríklad Rusalku, ktorú spieval s Renée Fleming), ale prostredníctvom zahraničných televíznych staníc som si nahral na video dve jeho interpretácie Dona Josého z rokov 1996, resp. 2001. Carmen boli rozdielne. Parížska režijne tradičnejšia, neapolská na úplne prázdnom javisku. V tej prvej v momente vraždy José Carmen (Béatrice Uria Monzon) pobozká, v tej druhej Carmen (Nadja Michael) vášnivo pobozká jeho. Larinov José bol však v oboch prípadoch rovnaký. Hlas vo výškach ako z ocele, v stredoch aj s občasnými lyrickými  záchvevmi citu a v charaktere sa pohybujúci od naivného mladíka po rozčarovaného zúfalca. O jeho kvalitnej technickej pripravenosti však svedčí aj to, že úvodný duet s Micaelou v prvom obraze, s ktorým sa dramatickí tenoristi trápia, dokázal zaspievať bez prílišnej námahy.

Ten, kto si chce na umelca vytvoriť komplexnejší názor, mal by si pozrieť televízny dokument, ktorý o ňom v roku 2003 natočil Marián Chudovský. Hudby v ňom nie je príliš veľa, len niekoľko záberov zo skúšky a potom z predstavenia Dona Carlosa v Bednárikovej réžii v Slovenskom národnom divadle a zopár ilustračných fotografií Larina s rôznymi velikánmi svetovej opery. To podstatné však tvorí monológ, kde spevák  hovorí o svojich začiatkoch i úspechoch. No podstatný je spôsob, akým nám to oznamuje. Niet v ňom chválenkárstva ani suchopáru. Prezrádza strašne veľa o ľudskej podstate Larina ako človeka mierneho, chápavého, ľudského, ktorý miluje spev, ale vie, že existujú aj iné hodnoty. Jeho vzťah k Bratislave je priam dojemný.

Napriek tomu, že nám ho zákerná choroba vyrvala tak zavčasu, jeho želanie, aby na neho jeho diváci tak skoro nezabudli, lebo spieval pre nich, sa plní. Je to o to závažnejšie, že žijeme v dobe, ktorá rada zabúda.

Sergej Larin (zdroj archiv SND)

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář