Zuzana Marková jako Massenetova Manon v Kolíně nad Rýnem. Vokálně i herecky bravurní

V Kolíne nad Rýnom upútala Manon Zuzany Markovej

Manon od Julesa Masseneta súperí s Pucciniho o deväť rokov mladšou Manon Lescaut o priazeň publika, pričom ich frekventovanosť na svetových scénach je približne rovnaká. Je samozrejme vecou vkusu diváka, resp. preferencie divadelných dramaturgií, ktorému spracovaniu príťažlivého námetu Abbého Prévosta dá zelenú. Oproti priamočiarejšej a talianskym verizmom nasiaknutej Pucciniho verzii je Massenetova, opretá o libreto Henriho Meilhaca a Philippa Gilla, rozvinutejšia, košatejšia a vernejšie zrkadliaca nástup tzv. belle époque.

Hudobný jazyk Julesa Masseneta (1842 – 1912) je veľmi osobitý, inštrumentačne špecifický, nadýchnutý kombináciou sentimentality, vrúcnej lyriky, delikátnej dynamiky, ale aj strhujúcej drámy. Keďže dielo má žánrové určenie opéra-comique, narába s montážou rôznorodých kompozičných techník. Ojedinele s hovoreným slovom, oveľa častejšie s melodrámou (buď s hudobným podmaľovaním, alebo s neutrálnymi motívmi), nachádzajú sa v ňom recitatívy (raz v „starom“ štýle, inokedy s výrazovou silou až piesňového charakteru) a rôzne typy árií. Len titulná postava obsahuje polohy koloratúrne, lyrické i dramatické. Nemožno nespomenúť ešte jedno špecifikum Massenetovej Manon. Tým sú príznačné motívy, nie však vo wagnerovskom duchu, ale skôr ako spomienkové hudobné sekvencie.

Nová kolínska inscenácia sa opiera o zaujímavý vizuálny tvar a nemenej o intenzívny prienik do charakterovej podstaty partitúry. Režisér Johannes Erath, vo Viedni vyštudovaný huslista, vstúpil do fachu inscenátorov najskôr ako asistent Deckera, Mielitzovej, Joostena, Konwitschného, Marelliho či Vicka a neskôr už režíroval samostatne. Svojou Manon dokázal, že vie rozvíjať princípy moderného divadla a zároveň nespreneverovať sa hudobnej predlohe. Návštevník Staatenhausu dostáva prvé informácie už vo foyeri. Pri stolíku sedí nehybná dvojníčka Manon (počas pauzy ju vystrieda Des Grieux), harmonikár hrá príznačné melódie.

Divadelná sála s amfiteatrálnym hľadiskom má javisko veľmi široké, no menej hlboké. Johannes Erath so scénografom Herbertom Barzom-Murauerom narábajú veľmi šikovne s jeho horizontálnou dimenziou. Pre zmenu scénických situácií využívajú v prednej časti priesvitné závesy, v zadnej pevné posuvné steny. Pomáhajú si pohyblivým pásom, ktorý na okraji javiska priváža rekvizity i účinkujúcich. Inscenátori vykladajú príbeh posunutý do moderných čias, avšak nelipnú na realistickej kresbe charakterov a situácií, ale väčšmi stavajú na štylizácii. Veľký dôraz kladú na pohybovú zložku, do ktorej s obrovskou intenzitou zapájajú aj zbor (opakované spomalené až zmrazené pohyby) i sólistov. Každý obraz dostáva priliehavú, s dejom ladiacu atmosféru. Od čakárenských sedadiel s projekciou Paríža v 1. dejstve, bielych matracov, kvetináča a stolíka stroho zariadenej izby milencov, cez bizarne animovanú šou s vyzliekaním figurín na parížskej promenáde Cour-la-Reine a kláštor so šíriacou sa vôňou kadidla, až po „striptízové“ obnažovanie duševne zničenej Manon a depresívny prístav v Le Havre.

Symbolickým prvkom inscenácie je napríklad predimenzovaná fľaša parfumu ML, v čase vrcholnej slávy Manon. V scéne, keď je vzťah Manon a Des Grieuxa naštrbený a dievča podlieha zvodom bohatého Brétignyho, nastupujú taneční dvojníci. Dupľovanie akcií nie je prvoplánové. Je možno trocha ťažšie čitateľné, no vychádza zo základnej koncepcie Johannesa Eratha. Pravdepodobne bolo režisérovou myšlienkou prepojiť štvrté a piate dejstvo šansónom Manon z nahrávky Sergea Gainsbourga, čo bol síce cudzorodý prvok, no – podobne ako exponovanie harmonikára v orchestrisku pri zhasnutom svetle – ani tieto intermezzá nepôsobili vyslovene kontraproduktívne. Aj keď určite patrili k polemickejším momentom inscenácie. Veľký kus práce režiséra sa premietol nielen do detailne vypointovaných hereckých kreácií hlavných aktérov (najmä Manon a Lescauta), ale aj do kabinetných kreácií postáv druhého sledu, predovšetkým Guillota de Morfontaina.

Francúzsky dirigent Claude Schnitzler, rodák zo Štrasburgu, nepatrí síce k najžiarivejším hviezdam, no jeho práca s Gürzenich-Orchester Köln bola úchvatná. Bezmála sedemdesiatročný maestro s veľkými medzinárodnými skúsenosťami vypreparoval veľké množstvo farieb, rafinovaných nuáns a dynamických kontrastov a vniesol do celkového zvuku silnú dávku emocionálnosti. Teleso hralo rytmicky presne, diferencovane v kreovaní atmosféry, zreteľne vynášalo motívy a podmaľúvalo hlasy sólistov. Veľký obdiv patril aj zboru (zbormajster Sierd Quarré), ktorý bol mimoriadne agilný nielen spevácky, ale aj herecky.

Po prvýkrát sa titulnej úlohy zhostila mladá a v zahraničí veľmi úspešná česká sopranistka Zuzana Marková. Jej doménou je prevažne taliansky repertoár (Lucia di Lammermoor, La traviata, Anna Bolena, Elvira v Puritánoch), no mimoriadne vypätú postavu Manon zvládla vokálne i herecky bravúrne. Jej hlas si aj pri tmavšej, „hustejšej“, k mladodramatickému fachu smerujúcej farbe zachováva pružnosť koloratúr a koncentrovanosť najvyšších tónov, siahajúcich do trojčiarkovej oktávy. Manon Zuzany Markovej obsiahla celý charakterový oblúk hrdinky, od dievčenskej ľahkomyseľnosti, cez cit, vášeň a morálne poklesky, až po neskoré precitnutie, ľútosť, chorobu a smrť.

Brazílsky tenorista Atalla Ayan (Des Grieux) sa s neľahkým tenorovým partom vyrovnal so cťou. Spočiatku hlas znel v strednej polohe trocha menej farebne, no jeho doménou boli plnokrvné, lesklé a dramatické výšky. Veľmi sympaticky zapôsobil mladý tirolský barytonista Wolfgang Stefan Schwaiger (Lescaut), ktorého lyrickejší materiál znel kovovo a navyše, jeho herecká a tanečná kreácia zniesla najvyššie kritériá. Aj vďaka réžii sa táto postava dostala na úroveň hlavných. Part Grófa Des Grieuxa solídnym basom zaspieval Nikolay Didenko, krásnym timbrom upútal kórejský barytonista Insik Choi ako De Brétigny a skvelú charakterovú štúdiu Guillota de Morfontaina vytvoril austrálsky tenorista John Heuzenroeder. Zladené bolo aj trio dievčat v podaní Menny Cazel (Pousette), Marty Wryk (Javotte) a Dary Savrinovej (Rosette).

Samozrejmosťou bol dramaturgický úvod, pripravený Georgom Kehrenom. Veľkým prekvapením bolo množstvo mladých divákov. Z celkovej kapacity približne deväťsto miest ich odhadom štvrtinu až tretinu obsadila školopovinná mládež. Ako som sa z ročenky dozvedel, kooperácia so školami je samostatným, dokonale premysleným a systematickým projektom kolínskej opery. Zjavne prinášajúcim ovocie. Pomyslel som si, koľko inšpirácií by tu našiel bezradný marketing Opery Slovenského národného divadla! Ale to by musel chcieť, čo je zjavne z ríše sci-fi.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Jules Massenet:
Manon
Dirigent: Claude Schnitzler
Réžia: Johannes Erath
Scéna: Herbert Barz-Murauer
Kostýmy: Gesine Völlm
Svetlá: Nicol Hungsberg
Videoprojekcia: Bibi Abel
Zbormajster: Sierd Quarré
Choreografia: Athol Farmer
Dramaturgia: Georg Kehren
Gürzenich-Orchester Köln
Chor der Oper Köln
Premiéra 4. marca 2018 Staatenhaus Kolín
(napísané z reprízy 15. 3. 2018)

Manon Lescaut – Zuzana Marková
Poussette – Menna Cazel
Javotte – Marta Wryk
Rosette – Dara Savinova
Chevalier Des Grieux – Atalla Ayan
Graf Des Grieux – Nikolay Didenko
Lescaut – Wolfgang Stefan Schwaiger
Guillot de Morfontaine – John Heuzenroeder
De Brétigny – Insik Choi
Wirt, Pförtner, Croupier – Julian Schulzki
Zwei Gardisten – Zenon Iwan, Kevin Moreno
Tänzerin Double Manon – Franziska Gassmann
Tänzer Double Des Grieux – Ivica Novakovic
Akkordeonist – Marko Kassl

www.oper.koeln