Bretónske národné divadlo bolo založené v roku 1968 pod názvom ,,Dom kultúry“ (La Maison de la Culture). Určite si ale pod tým netreba predstavovať lokálny dom kultúry s architektúrou socialistického charakteru. Ide totiž o pomerne veľkú inštitúciu so štyrmi divadelnými sálami, kinom, reštauráciou a hereckou školou. Toto umelecké centrum postavené na základoch bývalého väzenia sa v roku 1990 stalo Bretónskym národným divadlom. Pojem „národný“ však nenesie význam „štátny“, skôr „hlavný“, čím podčiarkuje dôležitosť tejto významnej umeleckej scény v Bretónsku, a zároveň aj nezávislosť Bretónska ako samostatného regiónu.
Bretónske národné divadlo je nezastaviteľným kolosom zastrešujúcim mnoho regionálnych, národných, ale aj medzinárodných umelcov. Aktuálne (do januára 2026) funguje pod vedením režiséra a herca Arthura Nauzyciela a medzi spolupracujúcimi umelcami možno nájsť choreografa Damiena Jaleta, performerku Phiu Ménard, Stevena Cohena, režisérku Valérie Mréjen a mnoho ďalších.
Každý rok v novembri sa brány divadla otvoria a do sál prúdia davy divákov, aby uvideli jedinečné predstavenia v rámci miestneho Festivalu. Divadlo vystúpi zo svojho každodenného rytmu, ožije hlasmi a krokmi verejnosti. Cez deň ponúka sprievodné aktivity ako diskusie, výstavy či ateliéry a večer je možné vidieť niekoľko predstavení za sebou. Na základe globálnejšieho pohľadu by sa dalo tvrdiť, že tento rok sa dramaturgia inscenácií Festivalu orientovala na tému segregácie v dnešnej spoločnosti, a to rovno v dvoch líniách.
Prvou líniou bolo uvedenie inscenácií so zdravotne znevýhodnenými hercami/herečkami či performermi/performerkami. Príkladom tejto línie je inscenácia Starting with the limbs, ktorej predstaviteľmi sú traja tanečníci so zdravotným znevýhodnením. Spolu so štvrtou tanečníčkou vytvárajú na scéne spoločenský dialóg o rozdieloch pohybu. Vidíme tanečníka s barlou, tanečníčku na invalidnom vozíku a tanečníčku s obmedzenou mobilitou v hornej končatine. Ich pohyby sú však napriek znevýhodneniam a prítomnosti nástrojov ľahké, jemné a dynamické. Tanečníčka bez zdravotného znevýhodnenia voči nim pôsobí sčasti ako kontrast, sčasti ako podpora, dopomáhajúca k pohybu. Zámerom americkej choreografky Annie Hanauer bolo skrz inscenáciu vytvoriť dialóg o začlenení osôb so zdravotným znevýhodnením do tanečného sveta, rovnako ako do spoločnosti. Využívajúc dispozície performerov špecifického charakteru naberá inscenácia svojský výraz a pokladá divákom otázku, akými rôznymi spôsobmi sa dá nachádzať prepojenie a súznenie.
V tejto línii sa ocitli aj inscenácie Frères Sagot (Bratia menom Sagot) a De Françoise à Alice (Od Françoise pre Alice), skúmajúce vzťah medzi rodinnými príslušníkmi – komunikáciu medzi bratmi alebo spojenie medzi matkou a dcérou. Nakoľko ide o skutočných príbuzných, javisko sa pre nich stáva priestorom vypovedania vlastného príbehu, podkopávania otázky hendikepu a „normálnosti“ a spoveďou ich vlastných životných pocitov prameniacich zo vzťahu so zdravotne znevýhodnenou blízkou osobou.
V rámci druhej dramaturgickej línie Festivalu sa otázka segregácie orientovala na národnú či rasovú identitu a medziľudský prienik. Zodpovedajúcou inscenáciou bolo dielo Boat People v réžii Marine Bachelot Nguyen. Táto francúzsko-vietnamská umelkyňa sa zameriava na tvorbu dokumentárneho divadla mapujúceho post koloniálne dedičstvo, významné dejinné udalosti, a zároveň osobné príbehy z minulosti. Inscenácia Boat People prináša povojnovú situáciu vo Vietname, ktorá zapríčinila výraznú emigráciu Vietnamcov do Francúzska. Ich cesta loďou bola nočnou morou, nakoľko podmienky života na lodi sa stali neznesiteľnými. Podvýživa, choroby a smrť najbližších sprevádzali ich príchod na pevninu, kde sa ocitli bez domova, bez strechy nad hlavou či akéhokoľvek komunitného spojenia.
Režisérka spája v diele fikciu, poéziu a dokumentaristiku. Sledujeme príbeh francúzskej rodiny, ktorá prichýli rodinu vietnamskú. Napriek úpenlivej snahe Francúzov o začlenenie Vietnamcov do spoločnosti je však na javisku neustále prítomná atmosféra smútku, straty a bezprizornosti. Scénu tvorí maketa bledej fasády domu a v zadnom pláne je umiestnené polopriesvitné plátno, čo umožňuje video premietanie v plnej miere. Vidíme obrazy nekontrolovateľných živlov – počasia spojeného s vodou. Dážď, vietor či vlny rozbúreného mora nás ako divákov vťahujú do prežívania silnej atmosféry. Voda, inscenačný leitmotív, sa tu dá vnímať ako dvojitý symbol: symbol života i smrti. Príbeh pevne zasadený do roku 1979, doplnený o dokumentárne audiovizuálne ukážky, ale aj spev a tanec, je v celkovom podaní poetickým hľadaním vlastnej identity v cudzej, odľahlej krajine.
Príkladom témy rasovej segregácie bola inscenácia Autothérapie, tanečné dielo prinášajúce obraz sociálnych rozdielov medzi bielou a čiernou rasou. V scéne i pohyboch dominuje minimalizmus, ktorý umožňuje silnejší fokus na dianie a význam prvkov. V rámci scény sú prítomné len dve farby: čierna a biela. Performer a autor inscenácie Mackenzy Bergile, pôvodom z Haiti, zobrazuje vo svojom sóle príznaky traumy, s ktorou sa ako Černoch denno-denne stretáva. Prostredníctvom pohybu a tanca prevracia významy farieb, čím spochybňuje aj farebné ukotvenie kultúr. Kvalita jeho pohybu je očarujúca. Štýl popping sa pretavuje do teatrálneho výrazu a naopak. Choreografia je tvorená repetitívnymi prvkami, ktorých prevedenie neustále graduje. Hudba a zvuk sa stávajú plnohodnotným partnerom, ktorý buď dotvára dianie, alebo vypĺňa statické pauzy v tanci. Znepokojujúci pocit rasovej segregácie sa postupne vpíja do tela tanečníka, takisto aj do vnímania diváka, výrazne podnecujúc otázku: Prečo sú svet a spoločnosť vnímané čiernobielo? Prečo je biela dominantnou farbou, obsahujúcou privilégium existenčnej slobody?
Program Festivalu bol pestrý najmä žánrovo. Na javiskách boli uvedené tanečné, divadelné a hudobné diela, ale aj inscenácia formátu „lecture performance“s názvom Théâtre de la Peste, čiže Divadlo moru. V spolupráci s historikom Patrickom Boucheronom vytvoril režisér Arthur Nauzyciel spolu so študentami divadelnej školy École du TNBnáučný prienik dejinami. Mor, smrteľná choroba príznačná pre obdobie stredoveku, cestuje v inscenácii naprieč časom a nadobúda rôzne podoby: stáva sa tuberkulózou či chorobou AIDS. V istom momente dokonca úplne opúšťa charakter telesnej choroby a premieňa sa na chorobu ideologickú – na fašizmus. Inscenátori tak podčiarkujú amorfnosť doby a kladú publiku zásadnú otázku: Čím alebo kým je mor v dnešnej dobe? Je to kapitalizmus? Radikalizmus? Neonacizmus?
Podobnej témy sa takisto dotýka inscenácia Nocturne (Parade) vytvorená performerkou Phiou Ménard. V tomto diele žánru bábkového divadla bábky naozaj ožívajú. Neovládajú ich herci, ale vzduchotechnika, pozostávajúca z množstva ventilátorov umiestnených do kruhu. Aj v strede javiska sa nachádza ventilačný otvor a celá táto konštrukcia spôsobuje to, že sa bábky z ľahkého plastového materiálu vznášajú, lietajú, padajú, tancujú a hrajú vo vzduchu. Príbeh sa týka smrti malého chlapca a inscenátorka komunikuje základný ľudský problém: Prečo sa ľudia uchyľujú k násiliu?
V istom momente sa do kruhu dostanú viaceré bábky pripomínajúce Donalda Trumpa, všetky sú označené číslom jedna – čo značí, že Donaldovia chcú byť na materiálnom rebríčku vždy prví. Na scéne vzniká požiar sprevádzaný červeným svetlom a diabolským smiechom. Bábky sa vznášajú a padajú, v nezastaviteľnom kolose deštrukcie. Inscenácia však nekončí negatívne. Na záver sledujeme osobné zmierenie so stratou blízkej osoby, so smrťou malého chlapca. Napokon nám nad hlavami zaveje biela polopriesvitná vlajka, symbol nádeje a mieru. Divadlo Phiie Ménard je očarujúcou mágiou stvorenou zo svetla, hudby, materiálu a vzduchu, s ideou krehkosti života v boji so smrťou.
Vrcholným dielom v rámci žánrového prepojenia sa stala inscenácia Honda Romance, kombinujúca prvky stand-upu, divadla a opery. Prezentovaná v Opere mesta Rennes pôsobila ako mimoriadny umelecký zážitok. Tvorkyňa a performerka Vimala Pons spolu so speváckym zborom Miroirs Étendusprináša na javisko frustráciu prameniacu z toxicity osobného vzťahu v dnešnej dobe. Jej herecké konanie sa postupne prelína do zborového spevu, pričom speváci neustále kráčajú po javisku, akoby svojím pohybom naznačovali, že svet plný digitálnych prostriedkov, technológií a virtuálnej reality neustále napreduje, bez vybočenia, bez zmeny. Emotívne prežívanie jednotlivca sa tak stáva kontrastom, chaosom, bezvýchodiskovou situáciou stratenia sa v mechanickej prítomnosti.
Program Festivalu tvorili okrem inscenácií aj rozličné sprievodné aktivity. Na poschodiach divadla boli umiestnené výstavy, v sálach prebiehali diskusie s tvorcami a po večeroch sa ľudia stretávali v divadelnej reštaurácii. Významnou aktivitou bol program Transmissions, ktorý každoročne prizýva medzinárodných študentov z rôznych krajín, aby strávili týždeň v Bretónskom národnom divadle. Študentom je zabezpečené ubytovanie a pestrý program – počas dňa participujú na umeleckom workshope a večer sledujú predstavenia. Tento rok bol workshop vedený choreografkou Lindou Hayford, pôsobiacou v tanečnom štýle hip-hopu a poppingu. Príchod zahraničných študentov predstavuje jedinečné medzinárodné obohatenie, možnosť kultúrnej výmeny a komunikácie.
Festival Bretónskeho národného divadla združuje jednak mnohých umelcov, ale aj priaznivcov kultúry z radov verejnosti. Je to mimoriadny čas plný pôsobivých predstavení, medziľudského prepojenia a oslavy umenia. Je to prienik žánrov, prienik ideí a tematických odkazov, prienik kultúr a národov. Je to desať nekonečných dní plných divadla, tanca a hudby.
Festival Théâtre National de Bretagne
12.–22. Listopadu 2025, Rennes, Francie (Bretaň)
Zhlédnutý program
Annie Hanauer: Starting with the limbs
Jules Sagot: Frères Sagot (Bratia menom Sagot)
Mickaël Phelippeau: De Françoise à Alice (Od Françoise pre Alice)
Marine Bachelot Nguyen: Boat People
Mackenzy Bergile: Autothérapie
Arthur Nauzyciel: Théâtre de la Peste
Phia Ménard: Nocturne (Parade)
Vimala Pons: Honda Romance
