Večer otvorila predohra Škola klebiet od amerického skladateľa Samuela Barbera. Dielo, ktoré bolo inšpirované rovnomennou hrou Richarda Brinsleyho Sheridana, však predohrou v pravom slova zmysle nie je. Sám skladateľ sa vyjadril, že pri kompozícii sa len inšpiroval dejom hry, ktorý vykresľuje intrigánske prostredie anglickej šľachty. Ide pritom o Barberovo prvé dochované orchestrálne dielo. Z efektnej skladby, ktorá ponúka tak energické ako aj lyrickejšie plochy, však mohli Českí filharmonici vyťažiť trochu viac. V dramatických úsekoch mi občas chýbala dravosť; melodickejšie miesta a témy v podaní hoboja či anglického rohu však vyzneli plasticky a farebne. Myslím, že o niečo väčšia expresívnosť by interpretáciu tejto kompozície určite pozdvihla.
Elgarov Koncert pre violončelo a orchester najviac preslávila legendárna Jacqueline du Pré. Včera v Rudolfine ho publikum mohlo počuť v podaní rovnako očarujúcej Sol Gabetty. Držiteľka vyznamenania z Čajkovského súťaže práve s týmto koncertom debutovala s Berlínskou filharmóniou. Vo svojom prevedení stavia viac na vnútornom prežitku než na efekte a poslucháčov si pripútala už pri úvodných tónoch. V prvej časti Adagio-Moderato vynikol jej zamatový tón, ktorý výborne podporil ponurú atmosféru. V časti Lento-Allegro molto Gabetta vyzdvihla kontrastnú, uvoľnenejšiu náladu a technicky náročné pasáže zvládala s obdivuhodnou ľahkosťou. Pozornosť publika dokázala udržať aj v nasledujúcej pomalej časti. Meditatívny charakter, ktorý do nej vniesla, na mňa pôsobil až elektrizujúco, a je naozaj obrovská škoda, že polovicu tejto časti rušil zvoniaci mobilný telefón. Finálna časť celý zážitok ešte umocnila a dala vyznieť všetkým kvalitám interpretkinej hry. Gabetta hrala po celý čas premyslene, každý tón aj každé gesto mali svoj význam. Zvlášť by som vyzdvihla komunikáciu s orchestrom. Zdalo sa, že hráčov strhla podobne ako publikum, ktoré si aplauzom vydobylo prídavok, skladbu Pabla Casalsa Spev vtákov.
Obľúbená „Reformačná“ symfónia bola skomponovaná na oslavu trojstého výročia augsburského vyznania, čo ovplyvnilo aj jej podobu. Mendelssohn-Bartholdy v nej využíva polyfónnu faktúru a melodiku (či priamo citácie) protestantských chorálov. Poňatie Davida Zinmana zohľadnilo z môjho pohľadu najmä duchovný rozmer diela. Tento zámer sa prejavil snáď hlavne v interpretačne prepracovaných pomalších miestach, napríklad hneď v introdukcii. V prvej časti mi však občas chýbala mohutnosť, ktorá by podtrhla slávnostný charakter diela. Zaujímavo bola podľa môjho názoru spracovaná tretia časť Andante. Napriek tomu, že je relatívne krátka a oproti krajným častiam sa možno javí menej závažná, vyznela originálne a obohatila celok o určitú melancholickosť. Chýbajúci slávnostný pátos v prvej časti zas do určitej miery vyrovnala veľkoleposť časti štvrtej. Vďaka záverečnému uvedeniu Lutherovho chorálu Ein feste Burg ist unser Gott dostala symfónia v Rudolfine majestátne ukončenie.
Koncert Českej filharmónie teda očakávania splnil a prebehol v štandardne dobrej kvalite. Sol Gabetta však aj tie najvyššie očakávania nielen splnila, ale v mnohých ohľadoch ich dokonca prekročila. Tým, čo sa poslucháčom pri spomienke na tento koncert vybaví, určite ostane práve jej vystúpenie, ktorým postavenie hlavného protagonistu koncertu plne potvrdila.
Hodnotenie autorky recenzie: 85 %
Česká filharmonie & Sol Gabetta
Dirigent: David Zinman
Sol Gabetta (violoncello)
Česká filharmonie
12., 13. a 14. dubna 2017 Dvořákova síň Rudolfina Praha
(napsáno z koncertu 12. 4. 2017)
program:
Samuel Barber: Škola pomluv, předehra op. 5
Edward Elgar: Violoncellový koncert e moll op. 85
Felix Mendelssohn-Bartholdy: Symfonie č. 5 d moll op. 107 „Reformační“
přídavky:
Pablo Casals: Zpěv ptáků
Martin Luther: Ein feste Burg ist unser Gott
