Názov vychádza zo slovenského porekadla „Bez vetra sa ani lístok nepohne“, ktoré obrazne naznačuje, že bez výrazného vplyvu sa ani tá najmenšia drobnosť nezmení. Každý dôsledok má vo svete svoju príčinu, každé rozhodnutie, každý akt zasa svoj následok. A náhody – to sú len nebadateľné jazvy osudu, ktoré prostredníctvom motýlieho efektu tiež majú svoj spúšťač. Tak ako vietor rozhýbe lístie na stromoch, aj život jednotlivca formujú rôzne vplyvy spoločnosti – tradície, spoločenské normy, očakávania a nároky, ale aj jeho vlastné emócie, vnútorné pohnútky či impulzy.
Čo ak sa teda význam porekadla otočí? Bez lístka sa ani vietor nepohne. Stáva sa vtedy jednotlivec hýbateľom spoločnosti? Môže práve on vplývať na jej zabehnutý rytmus, na život v cykle tradícií a zvykov, na jej správanie a vnútorné vzťahy?
Tanečné dielo, na ktorom sa tvorivo podieľali iniciátorka a performerka Silvia Grachová, choreografka Dominika Malenovská a choreograf i performer Dávid Bosák, sa zameriava na vzťahy medzi ľuďmi v istom okruhu spoločnosti a na to, ako drobné gestá, slová či podnety jednotlivcov postupne vytvárajú pohyb v širšom spoločenstve.
Na začiatku tvorivého procesu, ktorý započal v januári 2026, sa tvorcovia snažili koncepčne uchopiť tému a vytvoriť predbežnú štruktúru diela. Významnou obsahovou zložkou sa pre nich stala prítomnosť tradícií v súčasnom svete. Kládli si otázky typu: Ako sú gestá tleskov či dupov (ktoré sú tak veľmi prítomné práve vo folklórnom tanci na Horehroní) odzrkadlené v dnešnom ľudskom prejave? Ako sa vyvinula súčasná forma tanca a do akej miery obsahuje čriepky identity folklóru? Ak chceme znázorniť spoločnosť v dedinskej oblasti Slovenska tancom, ako ju choreograficky zobrazíme?
Tieto otázky sa postupne pretavili do prvých tanečných nácvikov, na ktorých dochádzalo k zbieraniu tanečného materiálu. Na začiatok diela tvorcovia umiestnili krátky text, no v tvorbe začali paradoxne od konca – vytváraním finálnej kolektívnej variácie. Nakoľko sa choreografka Dominika Malenovská zameriava najmä na súčasný a neoklasický tanec, jej prínos obsahoval prvky týchto tanečných štýlov. Dávid Bosák naopak dlhodobo pôsobí v zoskupení SĽUK, a tak bol jeho prínos do tvorby charakteristický špecifickými folklórnymi krokmi. Obaja tvorcovia však počas prvej tvorivej fázy nezostali uzavretí vo svojom zameraní, ale snažili sa do svojich variácií zakomponovať prvky, ktoré priniesol ten druhý, aby bol choreografický jazyk zjednotený.
Na začiatku inscenácie zaznieva hovorené slovo, ktorého autorkou je performerka Silvia Grachová. Text prináša obraz klebiet prúdiacich v spoločnosti. Nepomenúva dianie konkrétne, skôr predkladá divákom návnady, aby nasledovali líniu postupne črtajúcich sa vzťahov.
„No a potom prišiel a povedal jej to úplne potichu, tak, že ani ona to nepočula, a to ona počuje, aj keď sa povie ʿDobré ránoʾ o dve ulice ďalej. A ja ti hovorím, že odkedy sem prišla, odkedy sa to stalo, odvtedy sa to tu už len točí. Teta tvrdí, že to bolo celé inak, že on nič nepovedal, že sa len pozeral. Vraj to teta videla. Jasné, teta vždy všetko videla. (…)“
Text bol písaný ľahkým štýlom a má podnietiť prvotný kontakt s publikom. Vznikol až v druhej fáze tvorivého procesu, pri komponovaní scén. Svojím obsahom a formou predstavoval element, od ktorého sa postupne začali odvíjať všetky nasledovné tanečné scény. Tvorcovia nasledovali už načrtnutú líniu libreta a spoločne aj s performermi zhmotnili v priestore štruktúru diela. Z existujúceho tanečného materiálu sa stali jednotlivé scény, pričom lightmotív scén predstavovalo šuškanie – symbol klebiet, ktoré neustále prúdia v spoločnosti. Šuškanie a opakujúca sa interakcia medzi performermi má evokovať vzťahy navonok pozitívneho charakteru, ktoré však vo svojej podstate môžu byť pokrivené.
Divák totiž nerozoznáva obsah šuškaného slova, vníma len zarazené pohľady smerom k protagonistke a reakcie na jej správanie. V interakciách je prítomný aj smiech či provokatívne postrkovanie. Na toto herecké konanie častokrát nadväzujú dupy či tlesky – výrazné folklórne prvky, ktoré pohybovú komunikáciu v skupine vyostrujú. Kombinovanie interakcií s folklórnymi prvkami sa realizovalo na prelome druhej a tretej fázy tvorivého procesu. V druhej fáze sa prechody medzi scénami načrtli a neskôr boli dolaďované a vylepšované, aby pôsobili čo najprirodzenejšie a najuvoľnenejšie. V tretej fáze, približne týždeň pred premiérou projektu, bolo dôležité najmä to, aby sa performeri čo najviac medzi sebou zladili. „Čistili“ sa tanečné variácie, spresňovali gestá a prechody medzi scénami, dotvárala sa hudba, spájala sa s tancom a dokončovala sa spoločná záverečná scéna.
Pri samotnej tvorbe hudby a kostýmov bol zvolený odlišný prístup. Zatiaľ čo v prípade hudby sa skladateľ a spevák ERØ od folklórnych motívov výrazne odklonil, kostýmy sa stali nosnou vizuálnou zložkou. Béžová ľanová látka vidieckeho strihu, ženy oblečené v šatách, muži v nohaviciach a voľných košeliach s folklórnymi ornamentmi, farebné stuhy vo vlasoch a tie zapletené do vrkoča. To všetko má za úlohu vytvárať dojem, že sa nachádzame v akejsi novodobej forme tradične odetej spoločnosti. Kontrastná hudba v sebe nesie motív vetra a na záver diela prechádza až do najmodernejšieho štýlu techna. Práca s týmito zložkami sa začala v druhej fáze procesu, pri komponovaní scén do väčšieho celku.
Zámerom iniciátorky projektu Silvie Grachovej bolo, aby si dielo napriek všetkým negatívnym vplyvom a tendenciám udržalo svoj pozitívny charakter a aby jeho záver priniesol kolektívne prepojenie, uzmierenie, takmer až oslavu. V závere choreografie totiž vrcholia skoky, dupy a tlesky a posledná scéna sa tancuje v kruhu, ktorý je tiež odkazom na tradičnú formu zábavy, a zároveň symbolom skupinového spojenia. Folklór sa stal nositeľom pozitivity, radosti z komunity a zo života, zatiaľ čo súčasný štýl tanca, bohatý na párovú akrobaciu a kontakt so zemou, bol naopak obrazom zamyslenia, hĺbavosti, emočného stavu protagonistky a napätia v medziľudských vzťahoch. V posledných minútach diela začína protagonistka tancovať poslednýkrát skupinovú variáciu. Postupne sa k nej všetci pridávajú, roztáčajú sa, až končia v nekonečnom točení, v akomsi závrate. Čo z toho môžeme odčítať? Zrejme to, že bez jej vplyvu, a teda bez pohybu lístka, sa ani sám vietor nepohne.
Zaujímavosťou je, že dielo inšpirované slovenským porekadlom, spracúvajúce slovenský folklórny štýl tanca, vzniklo v koprodukcii s francúzskou tanečnou skupinou Les petits pas dans les grands. Počas generálkového týždňa prišla skupina mladých Francúzok do Bratislavy, aby sa pred premiérou zapojila do finálnej scény diela. Tým v závere vzniká priamo na javisku kontakt s publikom a jeho zapojenie do spoločného tanca. Pre francúzske tanečníčky bolo osvojenie si slovenských folklórnych prvkov výzvou, ktorú však úspešne zvládli a šikovne svoju úlohu v diele splnili. V máji čaká slovenský tvorivý tím podobná kultúrna výmena – cesta na festival v juhovýchodnej časti Francúzska. Bude teda jednoznačne zaujímavé sledovať, ako prijme fúziu súčasného a folklórneho tanca francúzske publikum.
V slovenskom umeleckom kontexte sa tanečná inscenácia zaraďuje do skupiny diel charakteristických prítomnosťou folklóru, ktorého motívy boli uchopené a inovatívne pretavené na javisko už viacerými slovenskými choreografmi či režisérmi. Platforma Folklab pravidelne vyhlasuje výzvy podnecujúce k tvorbe fúzií súčasného a tradičného tanca. Na jednej strane je táto umelecká forma hľadaním prepojenia medzi našou národnou minulosťou a súčasnosťou, nachádzaním slovenskej kultúrnej identity, na druhej strane sa môže javiť ako prílišné ohliadanie sa za minulosťou. Samozrejme, treba si položiť otázku: Čo nám dnes tradičná kultúra prináša? Prečo je potrebné ju v súčasnej spoločnosti reflektovať?
Snahou tvorcov diela Bez lístka sa ani vietor nepohne bolo odraziť sa od dávno ustáleného slovného spojenia a preniesť ho spolu s charakteristickými črtami tradičnej spoločnosti do prítomnosti. Minulosť (folklór) sa tak stala zrkadlom dneška. V širšom umeleckom kontexte to však tvorcu a diváka nabáda zamyslieť sa nad tým, prečo v umeleckých kruhoch badáme čoraz častejšie ohliadanie sa dozadu, keď sa celý svet na čele s technológiami neúprosne ženie čoraz viac dopredu… Má nás práve tradičná ľudová kultúra podnietiť k umeleckému napredovaniu?
Pozn. ed.: Propojení současného tance a folklóru je fenomén, který se na českých jevištích téměř nevidí, pokud není přímo tematizován, například v souvislosti hledání identity. Lidový tanec jako výrazový prostředek sám o sobě stojí stranou pozornosti, respektive taneční komunity a jejich styly jsou u nás velmi oddělené. Pozoruhodné je, že s lidovým uměním jako zdrojem a inspirací pracují hojně studenti Konzervatoře Duncan centre, ale na jevištích se v dílech současného tance s citacemi lidového umění prakticky nesetkáme. To očividné oddělení tanečních „světů“ má jistě své hlubší historické a sociologické příčiny, a zjevně se replikuje už po řadu generací. Neznamená to, že je to dobře, nebo špatně, ale domnívám se, že je zajímavé ten jev pojmenovat a sledovat i taneční scény tam, kde ke stylovým fúzím naopak dochází. Využívám tedy možnosti ukázat názorný příklad z repertoáru našich nejbližších sousedů, a to nikoliv formou recenze, ale přiblížením tvůrčího procesu. Otázka, proč je náš přístup k výrazovým prostředků lidového umění tak odlišný, je tu ale otevřena a mohla by snad inspirovat k výzkumu. L. Kocourková
Silvia Grachová: Bez lístka sa ani vietor nepohne
Premiéra 20. marca 2026, Štúdio 12, Bratislava
Realizační tým
Produkcia a réžia: Silvia Grachová
Choreografia a dramaturgia: Dominika Malenovská
Asistent choreografie: David Bosák
Hudba: ERØ
Účinkujúci
Viktória Bogáňová, David Bosák, Silvia Grachová, Katarína Jungová, Stanislav Stanek
Alternácie: Samuel Kosmál a Lucia Boboková
