Už samotný názov Som iba prízrak, niečia emotívna spomienka na život naznačuje, že nepôjde o lineárne rozprávanie. Performance vychádza z denníkových zápiskov Lili Dubský, ktoré vznikli po smrti jej mamy, a súčasne mapujú cestu k vlastnej identite. Ústredným motívom sa stáva vzťah matky a dcéry – vzťah, ktorý už nemožno dopovedať priamo, iba prostredníctvom spomienok. Za zmienku pritom stojí aj výrazne silný a prepojený tvorivý tím inscenácie, ktorý pracuje naprieč rôznymi umeleckými disciplínami – od réžie a dramaturgie až po pohyb, hudbu, svetlo či vizuálnu zložku. Réžiu a svetelný dizajn vytvorila Veronika Malgot, dramaturgiu zastrešila Dáša Čiripová a autorský text vzišiel z denníkových zápiskov Lili Dubský. Na pohybovej zložke a choreografii sa podieľala Libuša Čižmárik Bachratá spolu s Maríou del Mar Suaréz, kostýmy vytvorila Eva Jiřikovská a hudobnú zložku zabezpečila skupina Vrtačky po desáté hodině, so speváckym partom Loly Dolores.
„Keď ťa hľadám, nachádzam seba.“
Celá inscenácia je vystavaná na intímnych výpovediach, ktoré majú miestami až baladický charakter. Texty nepôsobia ako dramatické dialógy, ale skôr ako poézia. Každá veta akoby niesla vlastnú váhu a nechcela byť iba vypočutá, ale aj precítená. Práve preto ma veľmi zasiahli momenty, keď sa text nehovoril, ale premietal na scénu. Museli sme si ho sami prečítať. Mala som pocit, že v tej chvíli vznikol medzi textom a divákom veľmi osobný vzťah. Každý si jednotlivé vety čítal vlastným tempom, akoby potichu sám pre seba. Keby ich niekto vyslovil nahlas, možno by stratili časť svojej intimity.
Práve v kontraste medzi poetickým jazykom a pohybom nachádza inscenácia svoju najväčšiu silu. Pohybové akcie nepôsobia ako ilustrácia textu. Skôr sú jeho druhým jazykom. Kým slová zostávajú jemné, obrazné a poetické, telo je oveľa konkrétnejšie, miestami až surové. Ako diváci sme sa tak neustále ocitali v nežnom konflikte medzi realitou a poetickou abstrakciou. Ani jedna z týchto rovín neprevažovala, naopak, vzájomne sa dopĺňali.
Pohybová zložka performance pôsobila ako nemý, no veľmi pozorný sprievodca. Nepotrebuje na seba upozorňovať, presne vie, kedy nás priviesť k ďalšej spomienke, kedy nechať doznieť slová a kedy ich naopak dopovedať telom. Jednotlivé fyzické akcie na seba prirodzene nadväzujú a nenápadne nás vedú krajinou spomienok.
Na javisku sa počas celého predstavenia stretávajú iba dve postavy – matka a dcéra. Ich vzťah sa však nebuduje prostredníctvom veľkých emocionálnych gest, ale cez jednoduché fyzické situácie. Výrazným scénickým prvkom sa stáva veľká drevená doska, ktorá v priebehu predstavenia mení svoju funkciu. Raz je oporou, inokedy prekážkou alebo šikmou plochou, po ktorej sa dcéra pokúša vystúpiť, no zakaždým sa zosunie späť, až ju Libuša Čižmárik Bachratá postupne zdvihne do zvislej polohy, čím vzniká jednoduchá akcia nesúca množstvo významov bez toho, aby ich prvoplánovo vysvetľovala. Práve v takýchto momentoch sa ukazuje, že inscenácia si vystačí s presne zvolenou fyzickou situáciou a nepotrebuje komplikovanú choreografiu.
„Nepoznala si dcéru, ktorú si sama vychovala.“
Najsilnejší moment však prišiel až neskôr. Libuša Čižmárik Bachratá leží tvárou k zemi, na chrbte má položenú dosku a postava dcéry, ktorú stvárňuje Ľuboš Janák, si na ňu potichu ľahne, akoby sa ešte raz pokúšala načúvať tomu, čo už nemožno povedať.“Keď odíde, matka začne v ľahu pomaly cúvať diagonálne cez celé javisko. Doska na jej chrbte sa postupne zosúva, až spod nej napokon unikne. V tej chvíli sa na javisku objaví svetelná silueta rovnakých rozmerov. Neviem, či mala predstavovať rakvu, prázdne miesto alebo iba stopu po tele. Ja som v nej čítala všetko naraz.
Práve v tej chvíli som si uvedomila, aké dôležité je hovoriť veci tu a teraz. Neodkladať ich na neskôr. Každý z nás totiž raz pomaly cúvne do svojej vlastnej siluety a zostane po ňom iba priestor, ktorý už nebude možné zaplniť slovami.
Po tejto silnej obrazovej sekvencii sa inscenácia prirodzene vracia k otázke vzťahu pohybu a významu. Počas predstavenia som si viackrát kládla otázku, či ešte sledujem tanec, alebo už skôr fyzické divadlo. Nakoniec som mala pocit, že toto delenie nie je podstatné. Pohyb tu nikdy neexistuje sám pre seba. Je neoddeliteľne zviazaný s textom a emóciou, ktorú nesie. Nepotrebuje byť virtuózny, aby bol presný.
Zaujímavé je aj striedanie rôznych pohybových registrov. V jednoduchých fyzických akciách sa postupne objavujú momenty, v ktorých Libuša Čižmárik Bachratá využíva svoju dlhoročnú skúsenosť s flamencom. Nejde však o samostatné tanečné čísla. Flamenco sa objavuje skôr ako ďalší spôsob rozprávania. Niekedy zostáva iba v rukách, inokedy ho vytvára rytmus dolných končatín, ktorý postupne graduje napätie celej situácie. Pohyb sa pritom nikdy neodtrhne od textu. Vždy z neho vyrastá.
Odlišnú energiu prináša záverečná časť predstavenia. Po jednej z najintímnejších výpovedí o prijatí vlastného tela a identity sa javisko farebne mení do tehlovočervených tónov. Performer Ľuboš Janák sa postupne vyzlieka a pohyb nadobúda iný charakter. Objavujú sa náznaky vogue estetiky, ktoré som nevnímala ako citáciu konkrétneho tanečného štýlu, ale skôr ako gesto osobného oslobodenia. V kontexte celej inscenácie nepôsobia samoúčelne, hoci miestami by si niektoré prechody medzi jednotlivými polohami mohli žiadať presnejšie dramaturgické dotvarovanie. Napriek tomu ide o prirodzené vyústenie cesty, ktorú performer prechádza.
Scénografia zostáva počas celého predstavenia minimalistická. Práve preto vyniká práca so svetlom. Obdĺžniková plocha, s ktorou performeri manipulujú, sa postupne premieta aj do svetelného dizajnu. Svetelný rám akoby pokračoval zo stropu až na podlahu a vytváral nový priestor, v ktorom sa spomienky odohrávajú. Aj kostýmové premeny jemne menia charakter pohybu. S každou ďalšou vrstvou sa akoby premieňal aj samotný jazyk rozprávania.
Paradoxne však najsilnejšie neboli vždy momenty pohybu. Občas stačilo, aby performeri jednoducho stáli. Po všetkých predchádzajúcich fyzických akciách malo aj obyčajné zastavenie vlastnú váhu. Práve v týchto chvíľach som mala čas nechať doznieť všetky obrazy aj myšlienky, ktorých bolo počas predstavenia naozaj veľa.
Celá performance na mňa pôsobila ako sen. Nie preto, že by bola nejasná, ale preto, že sa spomienky objavovali vo fragmentoch. Niektoré obrazy sa vracali, iné iba prebleskli a zmizli. Predstavenie nesmeruje k jednému veľkému vyvrcholeniu. Skôr sa rozprestiera ako krajina, ktorou pomaly prechádzame. Miestami som mala pocit, že sledujem cudzie spomienky, inokedy som si nebola istá, či performeri rozprávajú nám alebo sami sebe. A práve táto neistota vytvárala zvláštnu blízkosť.
Po skončení predstavenia som mala zvláštny pocit, že by som si ho chcela ešte raz prečítať. Nie znovu pozrieť, ale prečítať. Denníkové zápisky totiž neprinášajú jednu veľkú myšlienku, ale množstvo drobných viet, pri ktorých by človek najradšej zastal. Počas predstavenia ich však život neustále posúva ďalej. A možno je to tak správne. Veď ani naše vlastné spomienky nám nikdy nedajú čas zastaviť sa pri každej z nich.
Libuša Čižmárik Bachratá, Veronika Malgot: Som iba prízrak, niečia emotívna spomienka na život
17. júna 2026, 19:00 hodin
Štúdio 12, Bratislava, Slovakia
Realizačný tím:
Námet: Libuša Čižmárik Bachratá
Réžia: Veronika Malgot
Dramaturgia: Dáša Čiripová
Autorský text: Lili Dubský
Úprava textu: Libuša Čižmárik Bachratá a Veronika Malgot
Preklad do španielčiny: Petra Dokládalová
Choreografia: Libuša Čižmárik Bachratá, María del Mar Suaréz
Kostýmy: Eva Jiřikovská
Hudba: Vrtačky po desáté hodině
Spev: Lola Dolores
Svetelný dizajn: Veronika Malgot
Technické zázemie: Juraj Čech a Veronika Malgot
Účinkujúci
Pohybový materiál a interpretácia: Ľuboš Janák, Libuša Č. Bachratá
Audio nahrávky: Ľuboš Janák, Lili Dubský
