Dalibor Jenis v Bratislavě ve svém (verdiovském) živlu

Cíti sa v ňom ako ryba vo vode. Hoci súčasný repertoár barytonistu Dalibora Jenisa nie je vonkoncom jednofarebný, postavy z opier Giuseppe Verdiho majú v ňom výrazné umiestnenie. Ukážky zo šiestich z nich vložil do oficiálnej programovej zostavy stredajšieho recitálu v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie (ďalšie dve boli v prídavkoch), zorganizovaného agentúrou Kapos v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy. Dalibor Jenis ako ústredná osobnosť koncertného večera by rovnako mohol figurovať aj pod hlavičkou iného cyklu spomenutého usporiadateľa, nazvaného Svetové operné hviezdy.

 

Dalibor Jenis vo svojom (verdiovskom) živle

Kolekcia Veľkých slovenských hlasov sa pomaly kompletizuje, takže po Pavlovi Bršlíkovi, Štefanovi Kocánovi, Jane Kurucovej, Simone Houda-Šaturovej a Adriane Kučerovej (zväčša išlo o komorné formáty) už muselo dôjsť aj na nášho prvého barytonistu Dalibora Jenisa. Čerstvý päťdesiatnik si zvolil monotematický program – názov koncertu Tutto Verdi hovoril za všetko. Vybral si teda repertoár, ktorý bol síce zväčša z kategórie známejšieho (Verdi obdaril veľkými barytónovými partmi s výnimkou Oberta a Lombarďanov všetky svoje opery), čím si ešte vyššie posunul latku. Odhliadnuc od toho podstatného, že vo Verdim vyjde všetko najavo. To sa síce tvrdí skôr o Mozartovi, či povedzme baroku, alebo o romantickej belcantovej opere (viac sa dá zakamuflovať vo verizme), no verdiovská faktúra má tiež svoje neúprosné kritériá, ktoré sa nedajú oklamať. A Dalibor Jenis je jedným z tých neveľa poctivcov, kde sa ani žiadne triky nepredpokladajú. Napokon, akiste musel riešiť vnútornú dilemu: Ktoré z árií si vyberie, keďže v zásobe má tie „najmladšie“ (od Un giorno di regno cez Nabucca po Attilu) aj tie najzrelšie (Otello, Falstaff). Tak trocha mi bolo ľúto (ale pripúšťam subjektivitu tejto poznámočky), že chýbali napríklad Ezio z Attilu a na druhej strane Ford z Falstaffa. Ale je jasné, že všetko by sa nepomestilo.

Už v úvodnej árii Millera Sacra la scelta è d’un consorte z Luisy Miller vytasil svoje najsilnejšie a najpresvedčivejšie proverdiovské argumenty. Ak by som ich mal definovať jediným slovom, znelo by „italianità“. Zahŕňa farebnosť hlasu, schopnosť formovať legatovú frázu, výrazovo diferencovať recitatívy ako hybný dramatický, situáciu navodzujúci úvod scény, áriovú (cavatinovú) zložku ako priestor pre kantilénu či vrúcny výraz a záverečnú cabalettu, v strhujúcom rytme a spravidla s virtuóznym vysokým tónom ako korunou. O potrebnom hlasovom rozsahu a schopnostiach interpreta vytvoriť charakter postavy, hoci aj na ploche jedného čísla, ani nehovorím. Ak som vyššie požiadavky na verdiovské spievanie vymenoval všeobecne, tak na Dalibora Jenisa sa dajú aplikovať v plnom rozsahu. Už Millerova ária z 1. dejstva obsahovala všetko – mäkkosť a podmanivý zábal tónu (z tohto hľadiska mi pripomínal najväčšmi Renata Brusona), ideálne frázovanie a výrazovú výstavbu, z ktorej bol cítiť momentálny postoj Millera („non son tiranno, padre son io“) v kontexte dejovej situácie. Cabaletta bola strhujúca, s náležitými dramatickými atakmi a korunovaná skvelými, plnými a žiarivými výškami. Škoda, že podobne štruktúrovaných čísel nezaznelo viac.

Tutto è deserto, recitatív pred áriou grófa Lunu z 2. dejstva Trubadúra, predniesol Dalibor Jenis s obrovským výrazovým zanietením a roztúženosťou pri vyslovení Leonorinho mena, zrkadliacimi situáciu pred pokusom o únos sokovej milenky. V árii Il balen zasa uplatnil eleganciu legatových oblúkov, balzamovú farbu materiálu, ktorý dnes možno zaradiť do spinto odboru. Až na drobné výnimky sú verdiovské roly komponované pre takýto typ hlasu. K Trubadúrovi sa vrátil ešte v duete Lunu s Leonorou zo 4. dejstva Udiste? Come albeggi, ktorý predniesol so svojou hostkou Svetlanou Kasyan s veľkým dramatickým a emocionálnym vypätím.

Ak som zaradil Dalibora Jenisa do odboru spinto a nie dramatických barytónov (hoci pre niektoré „uši“ by tam azda aj patril), tak dôvod sa preukázal v scéne a árii Dona Carla z 3. dejstva Sily osudu Morir! Tremenda cosa. Toto členité, drámou nabité číslo je zrejme fokusované o kúsok nižšie, teda miestami zachádza do polohy, kde Dalibor Jenis síce nič neostáva dlžný farebnou plnosťou tónu, no predsa len cítiť, že tam je jeho jadrnosť o odtieň redšia. Nijako to však neukrátilo dramatickú presvedčivosť a výrazovú mnohotvárnosť danej scény, v ktorej Don Carlos di Vargas zisťuje, že pred ním nečakane stojí objekt jeho pomsty. Bola v nej lyrika, dráma a predovšetkým vnútorná reflexia situácie. Renato z Maškarného bálu (ária Alzati… Eri tu…) obsahoval popri pravej belcantovej fráze aj množstvo dynamických nuáns, ktoré vždy vychádzali z interpretovaného textu.

Do posledného bloku oficiálnej časti programu zaradil Dalibor Jenis ukážky v Verdiho Macbetha. Dvojspev s Lady z 3. dejstva, výrazovo vystavaný v duchu toho, že svojej krvilačnej manželke zvestuje veštbu bosoriek o spôsobe vlastnej smrti, a napokon áriu z posledného dejstva Perfidi! All’anglo contro me v’unite!, do ktorej vložil esenciu štýlovo príkladnej verdiovskej interpretácie, zjednocujúcej primárnu krásu materiálu, rozsah, vynikajúce technické (dychové) zázemie a to všetko zastrešené plynulým tokom kantilény. Bonusom boli dva prídavky, ideálne prednesená ária Nabucca z posledného dejstva a Jagovo krédo z Otella. Škoda, že v úplnom závere prekryté zvukom orchestra.

Za umeleckú partnerku si do bratislavského recitálu vybral Dalibor Jenis mladú ruskú sopranistku Svetlanu Kasyan. Nesporne talentovaná a na taliansku vokálnu estetiku orientovaná umelkyňa zaujala predovšetkým zaujímavou tmavou farbou materiálu a rezonanciou tónu v každej polohe, vrátane tej najhlbšej.

Napriek tomu, že Kasyanovej soprán si priam vnucuje zaradenie do dramatického odboru, nazdávam sa, že ak sa bude venovať výhradne týmto postavám, netrúfam si odhadnúť „trvanlivosť“ jej kariéry. Na mňa, aj vzhľadom na jej nízky vek, pôsobí skôr ako temne timbrovaný mladodramatický soprán so schopnosťou dynamicky vypointovať party do dramatických polôh. Jej technika však naráža na limity. Nemám teraz na mysli prílišné neutralizovanie vokálov a menšiu zrozumiteľnosť spievaného slova (prvotriedne belcantové speváčky majú vyváženú kombináciu vokálov a konsonantov aj bez narúšania legatového prúdu), ale mnohé intonačné prehrešky. Tie, nazdávam sa, neplynú z nedostatočnej muzikálnosti umelkyne, ale z manka v technike. Doplatila naň hlavne vstupná Aida (Qui Radames verrà… O, patria mia), kde záverečné vysoké C bolo úplne falošné. V duete z Trubadúra dokázala, že je jej blízka koloratúra (škoda, že namiesto Aidy si nevybrala napríklad Elviru z Ernaniho), dala do neho veľa dynamiky, farby, no opäť vo výške distonovala. Najpresvedčivejšia bola Kasyanovej Elisabetta z Dona Carla (Tu che le vanità), ktorá mala vrúcnu lyriku, širšiu škálu dynamiky, ale aj dramatické vrcholy, azda až priširoko spievané. Vcelku úspešne sekundovala Jenisovi v Macbethovi a rozlúčila sa prídavkovou Leonorou di Vargas zo Sily osudu (Pace, pace). Po prvýkrát sme teda počuli veľmi talentovanú ruskú speváčku a len na nej záleží, ako dlho a v akej intenzite bude jej meno znieť v budúcnosti.

Aby bol rez Verdiho dielom ešte komplexnejší, na koncerte spoluúčinkoval aj Spevácky zbor Lúčnica, vedený a pripravený Elenou Matušovou. Bolo by nekorektné porovnávať ho so špičkovým Slovenským filharmonickým zborom, už len preto, že ide o zoskupenie komornejšie, a najpríznačnejšie verdiovské zbory si vyžadujú väčšie obsadenie. Napriek tomu sa Lúčničiari pustili do dvoch populárnych čísel, zboru Cigánov z Trubadúra a žiaľ už verklíkového Va, pensiero z Nabucca. Vložili do nich síce komornejší, no farebne vyvážený a v dynamike diferencovaný tón. Dve po sebe nasledujúce zborové čísla z druhého obrazu 2. dejstva La traviaty (navyše Noi siamo zingarelle bez sólových hlasov Flory a Markíza mali „dieru“) keby sa do programu nedostali, by aspoň skrátili dĺžku večera. Asi najlepším číslom Speváckeho zboru Lúčnica bola predsa len jemnejšia a emotívna Patria opressa! z Macbetha.

Slovenská filharmónia síce nie je operným orchestrom, no s divadelným druhom v koncertnej podobe má svoje skúsenosti. Pod výsledkom sa podpisuje najmä to, aký dirigent stojí na jej čele. Peter Feranec bol dokonca krátky čas jej šéfdirigentom, v ostatných rokoch však pôsobí v zahraničí. Pripravil ju celkom zodpovedne, sólové čísla vypracoval do podrobností (predohry k Luise Miller a Sile osudu, baletná hudba z Aidy), v pozícii partnera sólistom občasdošlo k menšiemu rytmickému nedorozumeniu, nie však podstatnému. Feranec nie je typom dirigenta, ktorý dáva vonkajškovo najavo, že dýcha so spevákom, no ak by tak nebolo, nedosiahol by ani veľmi solídnu úroveň, akú mal stredajší tutto-verdiovský večer Dalibora Jenisa.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Veľké slovenské hlasy
Tutto Verdi
Dalibor Jenis (baryton)
Svetlana Kasyan (soprán)
Dirigent: Peter Feranec
Zbormajsterka: Elena Matušová
Slovenská filharmónia
Spevácky zbor Lúčnica
26. októbra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Giuseppe Verdi: Luisa Miller
– Predohra
– Sacra la scelta è d’un consorte
ária Millera, Luisinho otca z 1. dejstva
(Dalibor Jenis)

Giuseppe Verdi: Il trovatore (Trubadúr)
– Vedi, le fosce notturne spoglie
zbor Cigánov z 2. dejstva
(Spevácky zbor Lúčnica)
– Tutto è deserto… Il balen del suo sorriso
ária grófa Lunu z 2. dejstva
(Dalibor Jenis)

Giuseppe Verdi: Aida
– Baletná hudba
– Qui Radames verra
ária Aidy z 3. dejstva
(Svetlana Kasyan)

Giuseppe Verdi: La traviata
– Noi siamo zingarelle… Di Madride noi siamo
zbor z 3. dejstva
(Spevácky zbor Lúčnica)

Giuseppe Verdi: Il trovatore (Trubadúr)
– Udiste? Come albeggi
duet grófa Lunu a Leonory zo 4. dejstva
(Dalibor Jenis a Svetlana Kasyan)

= prestávka =

Giuseppe Verdi: La forza del destino (Sila osudu)
– Predohra
– Morir! Tremenda cosa
ária Dona Carla di Vargas z 3. dejstva
(Dalibor Jenis)

Giuseppe Verdi: Don Carlo
– Tu che le vanità
ária Elisabetty zo 4. dejstva
(Svetlana Kasyan)

Giuseppe Verdi: Nabucco
– Va. Pensiero…
zbor Židov z 3. dejstva
(Spevácky zbor Lúčnica)

Giuseppe Verdi: Un ballo in maschera (Maškarný bál)
– Alzati… Eri tu
ária Renata z 3. dejstva
(Dalibor Jenis)

Giuseppe Verdi: Macbeth
– Ove son io?
duet Lady Macbeth a Macbetha z 3. dejstva
(Dalibor Jenis a Svetlana Kasyan)
– Patria oppressa!
zbor škótskych utečencov zo 4. dejstva
(Spevácky zbor Lúčnica)
– Perfidi! All’anglo contro me v’unite
ária Macbetha zo 4. dejstva
(Dalibor Jenis)

prídavky:
Giuseppe Verdi: Nabucco
– Dio di Giuda
ária Nabucca zo 4. dejstva
(Dalibor Jenis)

Giuseppe Verdi: La forza del destino
– Pace, pace mio Dio
ária Leonory zo 4. dejstva
(Svetlana Kasyan)

Giuseppe Verdi: Otello
– Vanne, la tua meta già vedo
ária Jaga z 2. dejstva
(Dalibor Jenis)