Sedemdesiat rokov od skončenia 2. svetovej vojny
V hlbokom rozjímaní
Deň víťazstva nad fašizmom sa oficiálne pripomína v kalendári 8. mája. Kedysi sme si ho pripomínali 9. mája. Dnes sa vedú spory už nie o to, ktorý deň je „pravým“, ale koľko a akých politikov príde na Červené námestie na vojenskú prehliadku Ruskej federácie v Deň víťazstva. Prehliadku, ktorá má pripomenúť svetu nielen silu momentálneho Ruska, ale aj milióny mŕtvych bývalého Sovietskeho zväzu, padlých, umučených, zavraždených v 2. svetovej vojne. V súčasnom „studenom“ svete sa predpokladá, že Rusi budú na prehliadke prvorado demonštrovať esá svojej vojenskej sily – proti každému, kto by chcel narušiť ich celistvosť a prvenstvo v momentálnom boji veľmocí.
A obyčajní ľudia sa s ľahostajnosťou bezmocných súčasníkov, inokedy s hrôzou pamätajúcich – a ešte žijúcich – svedkov najstrašnejšej vojnovej kataklizmy všetkých čias, prizerajú na všetky skutočné i diplomatické manévre s pocitom márnosti. S hrôzou pritom sledujú lokálne vojny na ázijskom i africkom kontinente, ktoré môžu kedykoľvek prerásť do ďalšej svetovej vojny. A tak „fandia“ každému, kto by ich mohol zastaviť. Lenže, v demagogickej skrumáži diplomatických vyjednávaní nevedno, kto je tým pravým…
***
Nuž, každé umelecké – v danom prípade hudobné – pripomenutie minulých a, Boh chráň, budúcich vojnových katakliziem, je zdvihnutým prstom zdanlivo „malého“ človeka, z ktorých sa však skladá celé ľudstvo. Keby boli z malých apelov milióny, azda by prestali prehliadky tej či onej veľmoci – a začal sa vo svete skutočný mier.
Ilúzia? Asi.
Akási diabolská sila vždy znovu otvára brány pekla, v ktorom zomierajú deti, ženy, muži, vinní i nevinní, v priamych prenosoch sa ukazujú popravy utajených katanov. V tomto ohľade aj najhroznejší „fantasy“ film je iba rozprávka pre adolescentov.
***
Mnohé z hrôz, zbabelosti, bezmocnosti, utrpenia a smrti spred desiatok rokov pripomenuli poslucháčom Slovenskej filharmónie dve vynikajúce diela: pôvodne sláčikové kvarteto s barytónovým sólom Terezín Ghetto Requiem z r. 1998, neskôr prepracované na skladbu sláčikového orchestra a sólového barytónu od českej skladateľky Sylvie Bodorovej (1954) a Symfónia č. 8 c mol op. 65 od petrohradského rodáka Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906-1975). Diela boli predvedené na dvoch abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie 16. a 17. apríla pri príležitosti 70. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v bratislavskej Redute. (Hodnotím koncert 16. apríla).
Sylvia Bodorová, českobudějovická rodáčka získala základy hudobného vzdelania na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v odbore hra na klavíri a kompozícia. Odhliadnuc od jej ďalšieho vysokoškolského a mnohonásobného stážového kompozičného vzdelávania ju viaže k Bratislave nepochybne silné puto mladosti. Bratislavčanov ku nej tiež – čo bolo vidieť z vrúcnej reakcie na skladbu, uvítanú s nevšedným poslucháčskym ohlasom a niekoľkonásobným vyvolaním skladateľky na pódium. To sa súčasným autorom stáva málokedy! Nebola to však iba nostalgia z pripomenutia Bodorovej študentských čias, ale predovšetkým účinnosť jej diela – i oddané umelecké stvárnenie sláčikovými sekciami Slovenskej filharmónie pod vedením dirigenta Petra Altrichtera. To všetko prinieslo hlboký zážitok z 15 minútovej kompozície. Bodorová vybrala pre barytonistu tri rozdielne texty. V úvode je to hebrejská modlitba Shema Yisrael adoshem elokeinu, Adoshem echad… (časť nazvaná Lacrimosa). Bola zdobená typickými melizmatickými variáciami v sóle, pričom ho sláčikový orchester uviedol introvertnou hudbou. Vypätý barytónový part dominuval v tejto časti nad základnou sláčikovou líniou, vystavanou zámerne v kontrapozícii, pričom 1. časť skončila celkovo v pianissime. Druhá časť skladby S. Bodorovej (Dies irae) je vystavaná na texte slávneho latinského hymnu z 13. storočia – Dies irae (Deň hnevu), ktorého autorom bol taliansky františkán Tommaso da Celano (asi 1200 – asi 1260). Dies irae, Dies illa je časťou smútočných omší – latinských sakrálnych, alebo hudobne spracovaných do formy Rekviem od najznámejších skladateľov klasickej či romantickej hudby. Skladateľka „deň hnevu“ skombinovala opäť s hebrejským textom (žiaľ, v bulletine nepreloženým) – zrejme obsahovo paralelným s „Dies irae, Dies illa...“ Na rozdiel od melizmaticko -melodickej línie 1. časti tu využila prvky Novej hudby, ktorá však smeruje k centrálnemu tónu. Barytón tu mal viac inštrumentálnu funkciu, než melodickú, či melizmatickú. Bola v ňom zašifrovaná provokatívna otázka smerom k „nebu“ – či hnev trpiacich… Záver diela (Libera me) tvorí prelínanie známeho latinského textu „Osloboď ma, Pane, od večnej smrti“ (Libera me, Domine) s Dies irae, diel illa + hebrejský verš Elokai neshama… Je to i kompozičný návrat k melodickejšie chápanej hudbe a jej stíšeniu v orchestrálnej sadzbe – nie však v sólovom parte, ktorý raz kričí otázku o Dni hnevu, aby vzápätí prešiel do melizmatického spevu i náročnej hlbokej polohy. Zaujímavo vyznela orchestrálna časť, ktorá drámu sóla zjemnila vyslovene krásnou melodikou, plnou myšlienkových variácií, za ktorými si možno domýšľať Bodorovej impulzy k napísaniu tohto diela. Bolo to stretnutie s tieňmi mŕtvych v Terezíne, otázkami, prečo súčasníci pripustili bez námietok vyhladzovanie Židov, zážitok z predvedenia Verdiho Rekviem v „kulisách“ Terezína – a napokon oslovenie na napísanie diela riaditeľom britského festivalu vo Warwicku, Richardom Philipsom… Skladba bola premiérovaná vo Warwicku, vzápätí zaznela v Leamingtone – r. 1998 a v tom istom roku v Londýne; v Deutsche Oper v Berlíne ju hrali pri oslavách pádu berlínskeho múra r. 1999 a na Pražskej jari r. 2000.
Je to memento, v ktorom sa spájajú tradície hebrejskej (židovskej) a latinskej (kresťanskej) liturgickej hudby s novodobými kompozičnými technikami – vo vyrovnanej, poslucháčsky mimoriadne komunikatívnej podobe.
Petr Altrichter vložil do naštudovania a interpretácie Slovenskou filharmóniou jemu vlastné nadšenie, energiu a kladný prístup, ktorým priblížil dielo k súčasníkovi. Ivan Kusnjer zase preukázal krásny, silný a vysoko profesionálny vedený barytón, ktorý roky odoláva akémukoľvek vokálno-technickému kazu.
Pri zamýšľaní sa nad 15-mi symfóniami Dmitrija Šostakoviča sa musí poslucháč zamyslieť nad spletitými cestami ruského umelca, ktorý roky odolával tlaku spoločenskej diktatúry, doslova „brusliac“ cez dogmatické kritiky i vlastné umelecké ciele a humánne presvedčenia. Prečo jeho 8. symfónia c mol dostala podtitul „Stalingradská“ je záhadou, azda podmienenou dobou. Obsahovo-hudobne nemá nič spoločné s legendárnou Stalingradskou bitkou, ani s hrôzami vojny – ako je to evidentné v Šostakovičovej 7. symfónii „Leningradskej“. V tej totiž vskutku cítiť utrpenie tisícok obyvateľov nevského veľkomesta počas 2. svetovej vojny a silu arogantnej moci uchvatiteľov, ktorým sa napriek všetkému nepodarilo zlomiť Lenigradčanov…
Symfóniu č. 8 napísal Šostakovič iba rok po „Leningradskej“ – r. 1943 s podtitulom „Stalingrad“. Jej 5 častí – s rozsahom vyše 60 minút – vzniklo za 40 dní, v neuveriteľnom tempe a sústredení! V pamätiach, ktoré údajne zaznamenal a r. 1979 vydal Solomon Volkov, skladateľ priznal, že v 8 symfónii nešlo ani tak o Stalingrad, ako o Stalina a roky absolútnej moci tohto diktátora, ktorému podľahli milióny(!) nevinných ľudí, zamordovaných v koncentračných táboroch na Sibíri, uštvaných vyšetrovaniami a mučením v „legendárnych“ moskovských väzeniach. Ak bol Hitler zločinec, ako cituje Volkov Šostakoviča, Stalin bol rovnakým zločincom. Na pamiatku mučených a zabitých, zastrelených, utrápených hladom a utrpením každého druhu napísal Šostakovič jednu zo svojich najsugestívnejších symfónií – 8. symfóniu c mol. (Pričom už samotná tónina vyjadruje trúchlivú melanchóliu diela). Ako ďalej hovoril skladateľ autorovi svojich pamätí: „Neskôr sa všetko utrpenie pripisovalo vojne, akoby ľudia boli mučení a zabíjaní len v nej. Preto sa dnes Siedma i Ôsma považujú za symfónie vojnové.“
Napriek úspechu symfónie, dedikovanej dirigentovi Jevgenijovi Mravinskému a predvedenej r. 1943 v Moskve, bola po ukončení vojny táto symfónia podrobená kritike ako „formalistická“, bez „slávnostného lesku finále“, s „kultivovaním obrazov zla a utrpenia“. Žiaľ, ešte dnešná generácia sedemdesiatnikov sa učila o ždanovovskej estetike realizmu, pričom iba v samotnom Rusku stáli jej dôsledky životy umelcov – či ich morálne kľučkovanie, ak chceli prežiť.
Samotný Šostakovič napísal r. 1961 – teda 18 rokov po 8. symfónii(!) 12. symfóniu, na počesť XX. zjazdu KSSZ, venovanú pamiatke V. I. Lenina a Veľkej októbrovej revolúcii, s jasne označenými programovými časťami. Lenin – predchodca Stalina, neľútostný, krutý politický hráč svetových dejín, teda prekryl aj vnútorný obsah a dedikáciu predchádzajúco napísanej 8. symfónie, v ktorej Šostakovič vzdal úctu obetiam dvoch diktátorov. Čo robí strach! Ešteže o rok neskôr, r. 1962 mala premiéru geniálna Šostakovičova 13. symfónia „Babij Jar“, napísaná na verše Jevgenija Jevtušenka, líčiaca masaker Židov v priepasti neďaleko Kyjeva.
Možno sa čudovať, že skladateľ toľkých geniálnych skladieb a myšlienkových zamyslení, kritík a neustáleho strachu o život, zomrel iba 69 ročný – v absolútnej rezignácii a duševnom vysilení?
Odbočila som zámerne, no azda nie zbytočne, od predvedenia 8. symfónie c mol, ktorá bola druhou časťou nie dlhého, ale významného koncertu Slovenskej filharmónie.
Hoci nefandím dirigentom, ktorí pohybom nadmerne dotvárajú vedenie orchestra, v danom prípade Petr Altrichter zapojil všetky fyzické i duševné sily na to, aby „jeho“ koncepcia a predvedenie dosiahli maximálne pochopenie monumentálneho diela.Päť kontrastných častí zvukovo i obsahovo monumentálneho diela (pri posilnených skupinách sláčikových nástrojov) vyžaduje 4 flauty, 2 hoboje, anglický roh, 4 klarinety, 3 fagoty, 4 lesné rohy, po tri trúbky a pozauny, tubu, bohato zastúpenú sekciu bicích. Všetko to vytvára úžasný zvukový ohňostroj, ktorý aj v pianissimových úsekoch nesie v sebe hrozivý rytmický model, nehovoriac o zapojení sekcie bicích v úderných fortissimách. V 1. časti sa nad skupinou huslí a viol – bez violončiel – ozýva nostalgické sólo hoboja, akoby predtucha čohosi hrozivého. Celkovo 25 minútová 1. časť je základom symfónie – v závere (iba tam) interpretačne trochu nesústredene zahratom.
Zato od 2. časti (Scherzo, s typickými Šostakovičovými hudobnými úškľabkami, ba i pikolovým sarkazmom) už znela interpretácia bezchybne, s ráznym hudobným priebehom a v poslucháčskom napätí – pričom celkovo zapojený orchester ponúkal stále nové inštrumentačné zázraky a genialitu zvukových farieb.
3.-5. časť boli spojené do jedného celku (Allegro non troppo – Largo – Allegretto). Od kvílivo znejúceho pochodu, v ktorom – kupodivu rytmus určovali sláčiky, pokračoval hudobný priebeh cez „nárek“ dychov a rázne vstupy bicích. Pulzácia hudby prechádzala v 3. časti cez viaceré orchestrálne skupiny. Objavil sa i skarikovaný dobový tanečný rytmus. Trúbkové fanfáry vzápätí kontrastne ohlásili panychídu 4. časti. Violy a violončelá v nej hrali nesmierne jemnú hudbu – meditáciu za zomretých, umučených, anonymné obete stalinského režimu. Niekoľkonásobné falošné závery akoby nadstavovali bolestné Largo. Napokon prichádza záver – Allegretto, ktoré plynulo prenieslo smútok do pastorálno – lyrickej nálady, s jasnými tónmi flauty i dobovými tanečnými rytmami 40-tych rokov: život sa prosto nedá zastaviť a pokračuje – napriek všetkým trápeniam. Skladateľovo pridlhé finále však stratilo trocha na dôraze – akoby všetko podstatné už bolo povedané v panychíde 4. časti.
Veľmi zriedka hrávané dielo som vnímala v hlbokom sústredení – s úctou k vynikajúcemu orchestrálnemu naštudovaniu, so strhujúcim dirigentským zanietením, ktoré strhlo celú Slovenskú filharmóniu do jednotne dýchajúceho hudobného diela – a deja. Bol to koncert dvoch skladieb, ale aj dvoch odlišných generácií a poetík. Sylvia Bodorová i Dmitrij Šostakovič však hovorili o jednom: že ľudské utrpenie nezastaví nič iné – iba ľudskosť. Paradox?
Pravda.
Každopádne sme ju prijali v hlbokom rozjímaní – sedemdesiat rokov po vojne.
Hodnotenie autora recenzie: 95 %
Slovenská filharmónia
Dirigent: Petr Altrichter
Ivan Kusnjer (barytón)
16. a 17. aprila 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 16.4.2015)
program:
Sylvia Bodorová: Terezín Ghetto Requiem
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 8 c mol op. 65
Foto A. Trizuljak
