A predsa sa točí …
Dve tanečné miniatúry v SND – s filozofiou, estetikou, duchom a atmosférou. Hra tela vo svetle, hra tela v tme. Jaro Viňarský…tí, čo večer videli, iste pochopili, že tanec nás nechá aj rozmýšľať…ticho, príjemne a s odvahou.
V rámci projektu Súčasný tanec v SND boli 4. marca v Štúdiu činohry SND uvedené dve komorné pohybové dielka v hosťovaní a interpretácii Jara Viňarského. Dva projekty, svojim spôsobom, veľmi ojedinelé, zdanlivo nenápadné a napriek tomu pôsobivé. Fyzické divadlo Kalbo je predstavením o vzťahu človeka k Matke Zemi. Jedinou rekvizitou, ktorá tvorí scénografiu inak neutrálnej scény je konštrukcia zemegule, ktorá je rozoberateľná a v kontexte manipulácie tanečníka nadobúda rôzne významy, ale aj vizuálne efekty. Čisté, jednoznačné a výtvarné zároveň. Celú atmosféru dotvára svetlo, ktoré umne skrýva i obnažuje nahotu protagonistu. Nahota, ktorá tu odznie v plnom naturálnom znení je metaforou prapodstaty človeka, jeho zrodenia (možno i zániku) v komparácii s fungovaním zeme ako planéty, zeme ako súčasti existencie ľudského pokolenia, zeme ako náležitej príťažlivosti a nemožnosti sa od nej definitívne vyčleniť.
Tanečník je na začiatku predstavenia v kompletnej nahote schúlený v konštrukcii zemegule. Postupne ju roztáča, vystrkuje ruky, nohy, hlavu a mení pozície v nepretržite rotujúcom tempe. Je jej organickou súčasťou, z ktorej sa snaží vymaniť. Napokon z nej vylieza, opúšťa toto, do istej miery, skľučujúce „väzenie“, aby na chvíľu skúsil fungovať ako solitér mimo neho. V tomto odseparovaní sa zrazu ocitá v prvom pláne v akomsi nepoznanom pocite slobody, ale zároveň i pocite opustenia, samoty a vytrhnutia z kontextu a koreňov. Intuitívne sa vracia k zemi skokom na jej plášť, obopína ju svojím telom, drží sa jej ako kliešť, zúfalo potrebuje kontakt s ňou, aby ju však následne rozobral na dve polovice. Skúmal, čo všetko je možné, vŕtal do jej útrob v zmysle narušenia jednoty a v nástojčivej snahe spoznať viac. Využíva rotačnú plochu, na ktorej v rytmickom pomalom tempe obliznutý mäkkým svetlom predvádza figúry jemne pripomínajúce históriu zeme – žeby grécky Diskobolos (?), či živá kópia sochy Rodinovho Mysliteľa (?), alebo len náhodne zvolené variácie figúr reprezentujúce ľudskú silu i slabosť, pochyby i váhanie, ktoré sa točia neustále s nami dokola v našich životoch s rotáciou planéty. 
Vzťah k zemi reprezentuje prináležitosť k nej, ale aj vzdor, rebéliu, snahu odpútať sa na jednej strane, a uvedomenie si závislosti na strane druhej. Obraz definuje človeka, definuje zem, zabalené telo balí do seba emócie, aby inde v pohybových rozpaženiach a rozkročeniach vytryskli na povrch. Nahota protagonistu je tak prirodzená, že si ju divák prestáva uvedomovať a vníma ju ako čiste naturálnu súčasť vypovedaného. Nie je (a ani nemá byť) erotická, je skôr (a predpokladám, že má byť) pravdivá. Vzťahové súvislosti zeme a človeka spája svetlo v hlbokom prítmí, tvorí náladu informácie i výtvarnosť pozorovaného. Tento obnažený pohybový zápas tanečníka s Matkou zemou odznieva v plynúcej originálnej hudbe s ezoterickými, fatálnymi a možno rituál navodzujúcimi zvukmi a motívmi. Hoci zdanlivo v nej odhalíme zámerné zvukové disproporcie a šumy v celkovej kompozícii vytvára harmóniu, ktorá je absolútne spätá s vizuálnym efektom a obsahovým naplnením zdeľovanej správy.
K rozpadnutej, rozobratej zemeguli prichádza tanečník už oblečený do pracovného odevu zvárača s chráničom na hlave a dáva dohromady rozbité. Predtým však ešte vyzve vtipne niektorého z divákov (ľahkého a bez závrate), aby ho vzápätí „zabalil“ do konštrukcie zemegule a v lúči svetla ho roztočil uväzneného tam, kam patrí – k zemi.
Tanečník odchádza zo scény a divák v zemeguli ostáva rotujúci a v postupnom zatmení sám. Silný symbol toho, ako sme všetci bez rozdielu súčasťou zeme, ako ju potrebujeme, aj keď nás možno obmedzuje v rozlete. Pohybová one man show Jara Viňarského nie je ani tak veľmi o tancovaní, ako skôr o možnostiach ľudského tela vysporiadať sa s rôznymi pohybovými variáciami s prirodzenou manipuláciou jednoduchej a zároveň viacvýznamovej rekvizity. Tanečník si vystačil sám ako kúzelník, ktorý sa spútaný dostáva zo škatule. Ale Kalbo nie je o akrobacii, o skrytých záhadách a nehrá sa ani na prezentáciu estetiky dokonalého tela. Kalbo je o pocite, o myšlienke, o filozofii, o prirodzenosti a o vizuálnej nálade.
Druhá časť večera Posledný krok vpred je príbehom o opakovanom pokuse človeka vzlietnuť, o snahe dosiahnuť konkrétny (zdanlivo indiferentný neurčitý) bod, pričom aktér naráža na ilúziu sna, ktorý je nereálny, nemožný a človeku neprináležiaci. Ale je to aj obraz silnej viery v niečo a obraz odvahy dosiahnuť nedosiahnuteľné a napokon vo finále obraz poznania. Dominantou, alebo základom tanečného projektu je intenzívna komunikácia a symbióza pohybu a svetla. Tanečník sa v sliepňavom svetle fragmentálne vynára z hlbokej tmy, tak hlbokej, že až fyzicky na pozadí očí bolí. Ide v podstate (ako informuje zdroj SND) o hlavný zámer projektu – vytvorenie scénickej ilúzie za pomoci svetiel a pohybu v ich úzkej interakcii, hra s priestorovou perspektívou a jej deformovanie. Posledný krok vpred od svojej premiéry v novembri 2004 (Duncan Centre, Praha) je najúspešnejším titulom v tvorbe a aktuálnom repertoári Jara Viňarského (doposiaľ takmer 50 uvedení na festivaloch a v divadlách na Slovensku, v Čechách, Francúzsku, Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Nemecku a Nórsku) .Za toto predstavenie získal Jaro Viňarský v roku 2006 najvyššie možné ocenenie v oblasti súčasného tanca v Čechách Cena Sazky za “objav v tanci” spolu s Cenou diváka na Českej tanečnej platforme v Prahe.
Na začiatku predstavenia tanečník padá akoby zo vzduchu do tmy na zem, aby v závere navodil dojem výskokom, že vzlietol. Toto opakované rozpohybované „vykúkanie“ z tmy do červeného svetla (protagonista je v červenom kostýme) vždy v inom kúte javiska priestorovo vskutku evokuje pokus o lietanie, či zmietanie sa tela v snahe zotrvať vo vzduchu. Táto dôsledná hra so svetlom má za následok „lovenie“ obrazu zrakom v tme, podobne ako „lovenie“ dávneho obrazu v pamäti. 
Obe dielka v interpretácii Viňarského a v spolužití pohybu a svetla vytvárajú pozoruhodné obrazy, ktoré nesú so sebou vážnu informáciu a materiál na úvahu o tom, kto sme, kým sme, kam patríme, čo silou vôle dokážeme, čoho sme schopní za istých okolností a čoho zároveň za žiadnych okolností schopní nie sme. Je to výpoveď o ľudských limitoch, o možno prehnaných ambíciách a snoch, ale aj o pokornom priznaní reality ľudských obmedzení. Súčasný tanec v SND týmto dvojdielom možno neuspokojil celkom tých, ktorí majú radi temperamentné, plynulé a dynamické tancovanie na hranici možností ľudského tela s výrazom estetiky tanečného slovníka (priznávam, aj ja mám také rada), ale tento pohybový večer bol skôr o meditatívnych úvahách o podstate bytia, o fungovaní jedinca v kontexte sveta a o vizuálnom vnímaní obrazov „kreslených“ svetlom a telom. V tejto forme a podobe bol intímnym zážitkom, ktorý nemá ambíciu byť na pretrase s partiou v bare pri pohári vína, ale skôr súkromnou úvahou, ktorú si každý sám odnesie so sebou (a v sebe) domov.
Hodnotenie autorky recenzie: 80 %
Súčasný tanec v SND
Jaro Viňarský
4. marca 2013 Štúdio -nová budova SND Bratislava
Kalbo
Koncept a réžia: Petar Todorov
Interpretácia: Jaro Viňarský
Scéna: Hannah Schwartz
Kostýmy: Nikolina Kostova-Bogdanova
Hudba: Petya Dimanova
Železná konštrukcia: Roumen Benkovski
Svetelný dizajn: Tomáš Morávek a Katarína Ďuricová
Koprodukcia: Plovdiv State Puppet Theatre (Plovdiv/Bulgaria)
Produkcia: Pro Rodopi Art Centre (Bostina/Bulharsko) a Záhrada-Centrum pre nezávislú kultúru (Banská Bystrica)
Posledný krok pred
(The Last Step Before)
Námet, choreografia a interprerácia: Jaro Viňarský
Odborná konzultácia: Karine Ponties
Svetelný dizajn: Pavel Kotlík
Technika: Tomáš Morávek a Katarína Ďuricová
Kostýmy: Ondrej Bederka a Mirek Žitník
Hudba: A Silver Mt.Zion, Artangortango
