Adam Plachetka zpíval Strausse se SOČRem

Symfonický orchester Českého rozhlasu sa spolu so svojím tohtoročným rezidenčným umelcom, Adamom Plachetkom, stretol 22. januára na pódiu už po tretíkrát v sezóne. Tento raz dramaturgia koncertu stavila na dva veľmi obľúbené kusy: Brahmsovu Tragickú predohru a Symfóniu č. 2 od toho istého skladateľa. Sólista večera sa, naopak, predstavil v podstatne menej hrávanom opuse, v Dvoch väčších spevoch z pera Richarda Straussa.

Večer otvorila Tragická predohra, dvojička radostnejšej Akademickej slávnostnej predohry op. 80. Prívlastok skladby teda ani tak neodkazuje na tragickosť, má skôr podtrhnúť kontrast týchto dvoch predohier. Začiatok skladby zaznel v podaní rozhlasových symfonikov, ktorých viedol šéfdirigent Ondrej Lenárd, presvedčivo, v priliehavom tempe a skutočne navodil vážnu, zdržanlivú atmosféru, aká k dielu patrí. Postupne sa však zdalo, akoby teleso strácalo dych a kompozícia vyznievala trochu plocho.

Dva väčšie spevy pre hlboký hlas a orchester op. 44 boli po premiére v roku 1900 kritikmi označené ako skladateľovo najlepšie dielo. Napriek tomu sa s nimi dnes na koncertných pódiách takmer nestretávame, a ak áno, väčšinou len s prvým spevom, Notturno. Strauss napísal spevy na básne dvoch nemeckých básnikov: Richarda Dehmela (Notturno) a Friedricha Rückerta (Nächtlicher Gang). Obe básne pritom majú až hororový nádych. Ten sa prejavuje aj v hudbe: pri prvom speve z jeho mystickej atmosféry behá mráz po chrbte, druhý spev strhne svojím priamočiaro hrôzostrašným charakterom. Je škoda, že potenciál piesní sa na včerajšom koncerte nepodarilo využiť naplno.

Sólista Adam Plachetka sa náročného partu ujal znamenite. Jeho interpretácia bola premyslená, nápaditá, dbal na výraz ako aj zvukovosť skladieb. Najlepšie však znel v strednej polohe, nižšie tóny boli síce presvedčivé, nie však už tak farebne zaujímavé. Problémom však bol z môjho pohľadu orchester. So sólistom netvoril kompaktný celok, atmosféru, ktorú Plachetka tvoril, príliš nepodporoval a takisto chýbala prepracovanejšia dynamika – zvlášť v prvom speve. Číslo tak na mňa nezapôsobilo tak, ako som očakávala.

Záver koncertu patril opäť Brahmsovi. Jeho v poradí druhá symfónia je dielom skôr introvertným a k tomu, aby jej podstata vyznela, je potrebná interpretačná invenčnosť a disciplína. Pojatie Symfonického orchestra Českého rozhlasu prinieslo dôsledne vystavané a podmanivé miesta, ako celok však skladba veľmi nefungovala. Chýbala mi najmä plastickosť fráz či uvedomelejšia práca s časom. Dobre nepôsobili ani nepresnosti dychovej sekcie. Najmä tretia časť Allegretto grazioso, v ktorej sú línie hoboja či klarinetu kľúčové, tak celkom nevynikla. Ako najvydarenejšia sa javila štvrtá časť, Allegro con spirito. Optimistická nálada časti telesu pristala a koniec večera tak zanechal príjemný dojem.

Koncert celkovo pôsobil vyrovnane, priniesol kvalitný výkon sólistu, prevedenie málo uvádzanej kompozície, na druhej strane však aj trochu nevýraznú interpretáciu symfonických „evergreenov“. Najbližší koncert čaká Symfonický orchester Českého rozhlasu už 5. februára, kedy sa pod taktovkou Rista Joosta predvedú v dielach severských skladateľov.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %

 

Adam Plachetka spieva Straussa
Dirigent: Ondrej Lenárd
Adam Plachetka (basbarytón)
Symfonický orchester Českého rozhlasu
22. januára 2018 Dvořákova sieň Rudolfinum Praha

program:
Johannes Brahms: Tragická predohra, op. 81
Richard Strauss: Dva väčšie spevy pre hlboký hlas a orchester, op. 44
Johannes Brahms: Symfónia č. 2, D dur, op. 73

www.rozhlas.cz