Agitátor a exorcista je mrtvý (2)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

To sa na festivalovej produkcii snaží znovu oživiť o desaťročia neskôr s Richardom Peduzzim. Výklenok v pozadí s nápisom VIETATO FUMARE, divadelné lávky, biedne stoličky, telefón, východ, rôzne zákutia, požiarne rebríky. Ale tento vnútorný organizmus má užasnú poéziu. Vo svetle a so živými ľuďmi je to priamo Hommage à Giorgio Strehler.Výtvarníčka Caroline de Vivaise obliekla postavy do jasných farieb a kostýmov Mozartovho obdobia. Priestor Richarda Peduzziho vyzerá na prvý pohľad ako zadná scéna talianskeho operného domu. Zároveň je to ale trhovisko a hrob viery v trvalé, pravé a neohrozené city. Všetko tu pôsobí dvojvýznamovo. Pripomína podkova na ľavom balkóne 18-te storočie? Potom pochádza pravá polovica z moderného obytného paneláku. Vidíte povrazy, ktoré tam visia ako slučky, ktoré si neradi dávate na krk? Despina, najskúsenejšia a najprešibanejšia ženská postava, tancuje v nevinne bielom. Keď vystupuje ako notár a doktor a podľa všetkých pravidiel “buffa – veselosti” s nosovým hlasom subrety chce kvákať, potom stavia Chéreau neúprosne na serióznosti.

Namiesto komédie so zámenou postáv, zámena identity. Uveriť prezlečeniu môže byť tiež kúsok reality. S mužmi to nie je iné. Dotiaľ je tento večer vážny, pokiaľ vyzerá úsmev naprogramovaný. Pre humor má pripravenú subtílnejšiu formu. Napríklad keď “mascherata” v druhom dejstve paroduje sakrálny ceremoniál, pri ktorom sú ruky Ferranda a Guglielma zviazané závojom ich budúcich neviest. Ale to sú len momenty. Niečo ako vyprahnutý – temný pokus v jasnom osvetlenom priestore. Chéreau vedie hru nie dopredu, ale vťahuje nás do nej, do jej sociálneho diania. Vstupná scéna v priestore hľadiska nebola preto potrebná. Úplne stačí, že sa neustále vynárajú a prizerajú; starci, mládež, deti a dedinská spoločnosť. Ako stoja, ako držia ruky a hlavu, to hovorí veľa o hudbe. Chéreau chcel, ako sám hovorí, aby bolo všetko celkom jednoduché ako v skutočnom živote. To sa mu podarilo zvlášť v gramatike zvádzania. Ferrando zapaľuje oheň. Tento oheň plápolá zo žiarlivosti. Fiordiligi opäť potrebuje prestrojenie, aby sa dala prehovoriť na zvádzanie. Nakoniec vo Ferrandovom neutrálnom vojenskom kostýme, kvázi anonymne, sa otvára pre vnútorný a vonkajší nápor. Harding vzal z hudby všetok pátos a ostal na pulze Mozartovej psychológie. Koniec nie je oslava Erosa, ale len prázdny, osamelý, nedotýkajúci sa kruh. Všetci sa nachádzajú v kruhu, opäť sa držia, hľadajú teplo, tvárou v tvár katastrofálnej skúsenosti. Chéreau necháva koniec otvorený. Vhodné by bolo, ako sám hovorí, predviesť tu nové páry, vytvoriť jasno, pevne stanoviť to, čo Mozart nestanovil. Je možné, že sa staré páry opäť nájdu, ale to bude trvať veľmi dlho. Tak je to totiž, keď pripúšťame emócie: nie je nič, čo nie je. A tak zostáva tento koniec taký, akou bola predtým celá produkcia: nemilosrdne láskavý.Sympatie so smrťou. Tak by sa dala nazvať nová Chéreauova inscenácia Wagnerovho Tristana a Izoldy. Prvého Tristana a Izoldu (1981) mal režírovať Chéreau v Bayreuthe s dirigentom Danielom Barenboimom, za vysokých očakávaní po úspechu Prsteňa. Neurobil to a šance sa chopil Jean-Pierre Ponnelle. S Barenboimom pracoval na sugestívnom Wozzeckovi, s presnými líniami trojrozmerných plávajúcich objektov od Peduzziho a surovosťou Bergovej hudby i odľudštenia postáv. Spolu urobili aj spomínaného Dona Giovanniho. Takže Tristan a Izolda je druhou Wagnerovou operou režiséra.

Pre prvé dejstvo zobrazuje Peduzzi na scéne vlečný čln, ktorý je zaseknutý v tehlovej stene v pozadí javiska. Námorníci sa umývajú a hašteria a nikto nemá chuť sa vrátiť. Všetko sa deje otvorene. V druhom dejstve sa tehlová stena premieňa na stenu obkolesujúcu dvor s cypriškami a nakoniec pre tretie dejstvo na čistú architektúru so schodmi podľa poetiky Adoplha Appia. Celá scénografia je citáciou archaických obrazov, realizmu a plná tieňov, v ktorých sa skrývajú šifry. Už len spôsob akým Peduzzi nasvecuje tieto presné architektonické objekty by si zaslúžili vlastnú štúdiu. Jednoduché kostýmy charakterizujú v jemných detailoch postavy a v treťom dejstve sa skoro zdá, že každý má na sebe nejaký kostým na skúšanie pred premiérou.Prvý fyzický kontakt je hravý a skoro i cynický zároveň. Izolda chytí Tristanovu ruku. Drží túto ruku svojho smrteľného nepriateľa. Bolí to. Ona sa hrá. Ruka v ruke v scéne, keď ju má Tristan doviesť k jej zasľúbenému manželovi, starému kráľovi Markovi. Odpor a hnus z tohto spojenia vypovedá celé Izoldino telo. Je to zvláštna scéna experimentu či je možné spojiť niekoho s niekým, kto toho niekoho ešte stále nechce. Keď vypijú čarovný nápoj, ktorý im má dať vražednú lásku až do ich smrti, stoja vzdialení od seba v temnom tieni, ktorý vrhá Peduzziho scéna, ako dva číhajúce zvieratá. Izolda vždy činí prvý krok. Preberá tempo a zodpovednosť za to, čo sa stane. Vnútorné napätie rastie od taktu k taktu. Potichu chcú počuť ako hláskuje ich srdce čo sa má stať. Po nekonečnom mlčaní, stuhnutí, zízaní, Tristan padne na kolená a bozká lem jej šiat. Rytierske gesto? Podrobenie sa? Súhlas? Izolda nájde slovo a zvuk: jeho meno. Inkubačná doba lásky je tu. Pod neónovým svetlom nemôžu pravdivo reagovať, pred pohľadmi salutujúcich mariňákov, pred slávnosťou príjazdu. Marko dvíha svoju snúbenku zo zeme a ona ho nasleduje bez pohľadu, vôle, nemá. Režiséra zaujíma najmä dianie po požití kúzelného nápoja. Aký je vlastne ten čarovný nápoj, ktorý má takú neobyčajnú silu? Je celkom možné, že nápojom môže byť hoci aj voda, pretože režiséra, tak ako je mu to vlastné, zaujímajú skryté dôvody a príčiny konania a vášne.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
ales jenis

Dakujem autorovi za velmi fundovany a pekny clanok, Patrice bol velky clovek a kazdemu z nas svojim sposobom vyrazne zmenil pohlad na nasu pracu,bol skromny, velmi inteligentny muz, ktory okolo seba rozdaval neuveritelnu energiu ktorou disponoval a delil sa o nu na kazdej skuske,chodil pocuvat hudobne skusky aj napriek tomu, ze ako sa hovorieval s davkou humoru jemu blizkemu “ja tomu nerozumiem, takze nic si z toho nerobte ze tu budem ticho sediet” nikdy sa nepechoril a nepouzival svoje meno a lesk osobnosti aby sa nad ludi vyvysoval,preto sme ho mali vsetci tak radi,nie len na skuskach ale aj na… Číst vice »