Akram Khan nově na repertoáru v Košicích: Nadčasové poselství DUST a esenciální KAASH

Jedinečný pohybový slovník Akrama Khana má základy v indickom klasickom tanci kathak s prenesením do súčasného tanca. Prvé hosťovanie Akram Khan Company na Slovensku sa uskutočnilo 10. Septembra 2013 v rámci festivalu KOREN(I)E na doskách SND. Možnosť vzhliadnuť unikátny skvost súboru, a to práve dielo iTMOi/ (In the Mind of Igor) inšpirovanú Stravinského Svätením jari.

Inscenácie KAASH mala svetovú premiéru v roku 2002 vo Francúzku, prvé celovečerné dielo Akrama bolo veľmi úspešné, hneď získalo taktiež cenu Critics´Circle National Dance Award za najlepšiu modernú choreografiu. Kvalitná spolupráca s uznávanými talentmi, a to scénografkou Anishou Kapoora a lightdesign Nitin Sawhney, zaručila úspech tejto inscenácie. Východiskovými bodmi, ktoré autor uvádza pri tvorbe sú „hinduistickí bohovia, čierne diery, indické časové cykly, hudobný inštrument tabla, stvorenie a ničenie“. Napriek tomu že inscenácia KAASH sa vyhýba akémukoľvek deju, používa výnimočný pohybový slovník, ktorý sa stal súčasťou Khanovho štýlu.

Unikátne spájanie tanečných techník, kde sa kladie dôraz na prízemné rýchle kroky a aktívne točenie do priestoru s úsečnými, expresívnymi a dynamickými zastaveniami, často použité práve Mudry (Indické gestá a pozície rúk a prstov), najvýraznejšie napríklad Katakamukha alebo Sarpashirah, ktoré symbolizuje napríklad oháňanie sa dlhým bičom, držanie palice alebo pohyb hada. Čerpanie z Indického mužského tanca Kathak je v Inscenácií evidentné a efektívne využité v zmysle symboliky a esencie. Červená elegantná scénografia – vyjadrenie sily a mužnosti, intenzívne s inštrumentom Tabla funguje. Vidíme siluety – interpretov pohybujúcich sa priam hypnotizujúco v nekonečných kanonoch čo reflektuje zámer tvorby – cyklus, čiže symboly spojené s hinduistickou ideológiou a mytológiou.

Inscenácia bola pre sólistov a súbor NDKE veľkou výzvou. Tanečníci sa s dielom KAASH popasovali nad očakávania, v prvej polke s miernou premiérovou nervozitou, čo sa pri uvádzaní svetového repertoáru nezaobíde, ale práve naopak v druhej časti sa  tanečníci naladili jeden na druhého, a dokázali tak divákom odovzdať hlboký a sugestívny zážitok. Napriek tomu že dielo evokuje maskulínny princíp, v mužskej presile interpretov na premiére zaujala práve interpretka ázijského pôvodu (Suu Tanaka), ktorá používala rýchly a mrštný pohyb po priestore s esenciálnou poéziou rúk. Kvalitný výkon podal taktiež prví sólista a umelecký šéf baletu (Gennaro Sorbino) najvýraznejším interpretom inscenácie bol od začiatku predstavenia sólista baletu (Viktor Mikulišin), tanečník od prvého momentu rozumel posolstvu diela, a vynikal precíznymi úsečnými stopkami a kontinuálne dokázal prepájať náročné klasické Indické princípy koordinácie s fúziou do súčasného tanca.

Ako samotný autor Akram Khan k dielu KAASH hovorí: „Je dôležité pripomínať si hodnotu toho, čoho sa nemôžeme dotknúť. Nie je priestor vo vnútri pohára to, čo ho robí užitočným ? Podobne aj ticho medzi krokmi, medzery medzi hudobnými frázami a prázdne miesta v priestore obsahujú všetky tajomstvá ich prípadných foriem.“

V druhej časti večera sme mali možnosť vidieť dojímavú úvahu o prvej svetovej vojne. Tanec plný sily a bolesti , ktorý vznikol pri príležitosti 100. výročia 1. svetovej vojny. Anglický národný balet predviedol Prach na Pyramid Stage na festivale Glastonbury v roku 2014, ako súčasť programu Lest We Forget, hlavnými myšlienkami diela autora boli zákopy a muži, ktorí ich stavajú a žijú v nich. Dejová linka reflektuje skúsenosti tých, ktorí v konflikte bojovali, aj tých, ktorí zostali v ústraní, ale zároveň priamo dotknutí, hovorí aj o posilnení postavenia žien počas konfliktu najmä preto, že boli v tom čase hlavnou pracovnou silou krajiny. Napriek tomu vyrábali zbrane, ktoré zabíjali otcov, manželov a synov iných rodín.

Dielo nesie v sebe silný feministický odkaz, choreograf obdivuhodne vyjadril širokú paletu odtieňov ženských intenzívnych prežitkov a pocitov, pohybovým materiálom vychadzajúcého z centra tela z môjho subjektívneho vnímania „akoby“ 3. čakry Manipury – „Solar plexus“. V hudobnom podklade Jocelyn Pook spojila unikátnu nahrávku z roku 1916 s melódiou Auld Lang Syne, v ktorej znie vojakovo pospevovanie pravdepodobne z frontu „Sme tu, pretože sme tu“, vzdialený hlas z minulosti, naháňa až zimomriavky. A taktiež zhudobnenú báseň In Flanders Fields (od Johna McRae) ktorá bola nahratá s kontratenoristom Jonathanom Petrom Kenny, synkretizmus básne a operného spevu v záverečnom duete inscenácie podporuje vytvorenú náladu na javisku. Operný hlas je rodovo nejednoznačne definovaný, preto divák v rámci duetu môže navnímať spojenie dvoch tiel a duší, princíp kalokagatie, čiže opäť presvedčenia ázijských kultúr vnímania života.

Inscenácia začína statickým obrazom muža s krídlami (sólista baletu Igor Pashko) imitovaný rukami interpretov, jemne prelínajúcim sa pohybom. Obraz ilúzie alebo predzvesti môže vyobrazovať viac subjektívnej symboliky, a to napríklad: nádej, prosbu o slobodu, nezvratný osud, alebo aj predzvesť božského rozhodnutia nad ľudskou vôľou. Naštudovanie choreografie DUST/Prach je v podaní Košického súboru  dych berúca, od prvého okamihu zostávate priam hypnotizujúco paralyzovaný. Musím vyzdvihnúť obdivuhodnú prácu dámskeho zboru v tejto inscenácií pri premiére 18. Októbra. Interpretky vyjadrili v absolútnej jednotne zohratým spôsobom kvalitné princípy prízemného točenia a prídupov, s dôrazom na plastiku a ladnosť vo vrchnej časti tela tzv. corpusu, poukázali tak na tvrdú krehkosť a jednotu ženskej sily. 

Záverečný duet začína silnou výpoveďou muža, kedy fyzično sa stáva len schránkou, interpret (Igor Pashko) krčovitým spôsobom na zemi vyjadruje neutíchajúce traumy, trápenie až zúfalstvo. Po prvej intenzívnej emočnej časti predstavenia prichádza žena sólistka (Miyu Kitabatake) a s vyrovnaným nadhľadom sa snaží muža vypočuť a porozumieť mu, poskytnúť mu oporu a nehu. Vzťah medzi ženou a mužom je nejednoznačný, ide predovšetkým o posolstvo, ktoré duet v sebe nesie. Chémia medzi interpretmi fungovala, naslúchanie vedenie – úchopov medzi partnermi a zdvíhačky boli kontinuálne prepojené. Originálnym choreografickým momentom je krkolomná zdvíhačka kedy divák vidí ženskú hlavu a muža, ktorý kráča v jednej osobe, dokonale vytvorená očná ilúzia. V jednom okamihu je scéna prelínajúco nasvietená diagonálne z hora – nádej, prosba, a druhé svetlo prievanom z bočného portálu pravdepodobne symbolizujúca cestu osudu-realitu. Na konci predstavenia vidíme staticky prítomnú ženu a muža, ktorý sa vzďaľuje v diaľke a stáva sa siluetou. Diváci tak dostávajú jednoznačnú odpoveď o ilúzií alebo spomienke ženy.

Národné divadlo Košice uviedlo dve veľkolepé  svetové diela a ponúklo kvalitný umelecký zážitok nielen divákom, ale aj odbornej tanečnej komunite. Samotný pán Akram Khan povedal na recepcií po predstavení: „Premiere is just a BIRTH.“ To znamená že, ide o dlhodobý proces dozrievania v tanečníkoch a na javisku, to reflektuje jeho odborný a trpezlivý prístup, ktorý k svojej práci má. Treba podotknúť, že inscenácie Akrama Khana by boli výzvou pre akýkoľvek profesionálny súbor, Národné divadlo Košice sa zhostilo tejto výzvy na vysoko profesionálnej úrovni. Ďalšie reprízy budete mať pravdepodobne možnosť vidieť po novom roku.

KAASH / DUST
Choreografie a réžie: Akram Khan

Interpreti:

KAASH
Gennaro Sorbino, Viktor Mikulišin, Lukáš Nastišin
Anne Marie Greve Myhrvold, Suu Tanaka
Mariano Covone, Oleksandr Tishchenko
Kostiantyn Lubko, Šimon Stariňák

DUST
Sólisti: Miyu Kitabatake – Igor Pashko
Zbor: Mónica Gómez, Iryna Ivaniv, Nina Ravasová, Klaudia Skopintsev, Emiliia Berezina,Franti ška Vargová, Kei Hirozane, Vlada Shevchenko, Anne Marie Greve Myhrvold, Suu Tanaka, Yevheniia Nikiti na Volodymyr Feshchenko, Jin Spence, Peter Rolík, Denys Yevdokymov, Mykhailo Denysenko, Oleksandr Chepelenko, Marcell Medvecz, Tomasz Siedlecki, Dalibor Fabian, Marek Šarišský
Dueto: Anne Marie Greve Myhrvold – Miyu Kitabatake

Recenzia je písaná z premiéry 18. 10. 2024, Slovenské národne divadlo Košice