Ani dnes se nechce věřit, že tu už není. Sergej Larin by měl 60

K nedožitým šesťdesiatinám Sergeja Larina

Je to už viac než osem rokov, čo nás navždy opustil Sergej Larin, ruský tenorista narodený v Lotyšsku, debutujúci v Litve a potom viac než jeden a pol desaťročia významný člen operného súboru SND a medzinárodne uznávaný spevák.

V týchto dňoch by sa bol dožil šesťdesiatich rokov života, keby ho spomedzi nás nevyrvala zákerná choroba. Jej liečba v roku 2005 len nakrátko prerušila jeho spevácku kariéru, lebo už v marci 2006 sa opäť objavil na javisku a 27. apríla 2007 vytvoril svoju poslednú a možno aj najlepšiu bratislavskú  javiskovú kreáciu – Bacchusa v Straussovej Ariadne na Naxe.

Počiatkom posledného desaťročia minulého storočia, kedy Peter Dvorský začal pomaly ustupovať zo svojich medzinárodných pozícií, bol to práve ďalší člen súboru Opery SND Sergej Larin, ktorý ho vo viacerých prípadoch nahradil v medzinárodných galaobsadeniach. Začalo sa to už rok po jeho prvej bratislavskej premiére, kedy zaskočil vo Viedenskej štátnej opere ako Lenskij v predstavení, kde spievali Anna Tomowa-Sintow a Nikolaj Gjaurov. Viedenský úspech mu otvoril cestu na svetové javiská. V roku 1991 už robil alternanta Petrovi Dvorskému v milánskej La Scale v Cileovej Adriane Lecouvreur (s dirigentom Gavazzenim a s Freni) a v roku 2000 pri obnovení inscenácie už bol jediným Mauriziom (vedľa Adriany Daniely Dessì).

Larin spieval na všetkých najväčších operných javiskách sveta i operných festivaloch (Salzburg, Verona, Bregenz). V roku 1994 sa v Met striedal s Plácidom Domingom vo Verdiho Sile osudu, ale na veľkých javiskách alternoval aj s Pavarottim a Carrerasom. Slávna Mirella Freni si zvolila práve jeho (spolu s Domingom) za partnera pri predstaveniach Giordanovej Fedory v rodnej Modene pri príležitosti osláv svojej štyridsaťročnej kariéry. No Larin stále zotrvával ako člen súboru Opery SND, kam sa príležitostne vracal, a Bratislavu považoval za svoj ozajstný nový domov. Hoci sme ho my, ale aj zahraničie považovali skôr za tenoristu pre taliansko-francúzsky repertoár, v rokoch 1993–1995 vytvoril svoju najvýznamnejšiu postavu v ruskom repertoári. Bol to Grigorij v Borisovi Godunovovi v inscenácii, ktorú postupne v Berlíne, Viedni, Salzburgu a Tokiu pripravil Claudio Abbado aj so Slovenským filharmonickým zborom. K jeho profilovým úlohám patrili José, Pollione, Canio, Radames, Alvaro, Maurizio, Loris, Kalaf, v Parížskej národnej opere bol aj Princom z Rusalky v známej Carsenovej inscenácii.

Po prvý raz som ho počul spievať pätnásteho októbra 1988, kedy ho vedenie Opery (na podnet vtedajšieho šéfdirigenta Jonasa Alexu) pozvalo na predspievanie v úlohe Rudolfa z Bohémy. Priznám sa, že jeho výkon ma vtedy nijako mimoriadne nenadchol, pod čo sa podpísali hádam dve skutočnosti. Part Rudolfa si žiadal trocha mäkší typ hlasu a spevák spieval úlohu v nespevnej litovčine. Napriek tomu mu ešte ako hosťovi ponúkli titulnú úlohu v Čajkovského Pikovej dáme (január 1989).

V súbore sa vyskytli problémy s alternantom, a tak Larin odspieval behom pár dní generálku, obe premiéry i prvú reprízu. Jeho výkon bol mimoriadne dobrý, poradil si tak s lyrickejšou áriou Ja imeni jejo neznáju, ako s vášnivou Čto naša žízň, igra. Part mu svojou vypätou dramatičnosťou mimoriadne sedel a dá sa povedať, že svojím výkonom zachránil dojem z neveľmi režijne vydarenej Kriškovej inscenácie. Na jeseň 1989 už účinkoval v prvej premiére sezóny, t. j. v Chudovského inscenácii Cileovej Adriany Lecouvreur, ktorá bola ešte naštudovaná v slovenčine a spevákovi robila výslovnosť trocha problémy.

Spevácky to bol však výkon (spolu s Adrianou Ľubice Rybárskej, vtedy spievajúcej vo vrcholnej forme) mimoriadne kvalitný a naznačoval, že popri záľahe lyrických tenorov bude mať súbor konečne aj poriadneho spinto tenoristu. Platilo to predovšetkým v prvých rokoch jeho angažmánu, kým sa nerozbehli jeho medzinárodné záväzky. Ešte v roku 1990 spieval premiéru Verdiho Sily osudu a popri vysokej muzikalite zaujal výrazovo prepracovaným speváckym partom. Doštudoval si aj Gabriela Adorna v mimoriadne vydarenom Lenárdovom naštudovaní Simone Boccanegru (inscenácia z roku 1985). V roku 1991 nasledovala titulná úloha v Mozartovom Idomeneovi a v ďalšom roku Offenbachov Hoffmann v Bednárikovej inscenácii, čo demonštruje, že divadlo ho využívalo aj v úlohách, ktoré ležali už trocha mimo jeho najvlastnejšieho naturelu.

V roku 1995 spieval aj v Slovenskej filharmónii tenorový part v Beethovenovej Deviatej (naštudovanej Ondrejom Lenárdom) a nie je dobrým vysvedčením pre slovenskú kritiku, že pri hodnotení koncertu na neho akosi pozabudla. Tento selektívny prístup sa napokon odzrkadľuje aj v Blahynkovej publikácii Dramaturgia slovenských operných divadiel v rokoch 1989–98, kde nájdeme vypichnuté mená úspešných sólistiek a sólistov onoho obdobia, no Larinovo meno by sme tam hľadali márne. Možno to súvisí aj s tým, že kvôli zahraničných záväzkom Larin do niektorých inscenácií vstupoval až dodatočne (doštudovaný Lenskij, Vladimír z Kniežaťa Igora, Cavaradossi). Zato Verdiho Dona Carlosa (1997) v Bednárikovej inscenácii si zaspieval na premiére a z jeho bratislavských verdiovských kreácií by som ho hodnotil najvyššie.

Z neskorších úloh treba spomenúť ešte Radamesa, Dona Josého a tenorové party z veristických dvojičiek, čo boli úlohy na neho priam šité. Ako dramatickému spinto tenoristovi by mu iste výborne sadol aj Pucciniho Calaf (spieval ho v Paríži a nahrával s Mehtom v Pekingu), no vstúpiť do skvelej Lenárdovej bratislavskej inscenácie mu zabránila choroba. Po dočasnej rekonvalescencii ma zaujímala jeho hlasová forma, a tak som navštívil reprízy Komediantov i Carmen, v ktorých sa opäť objavil. Jeho hlas pôsobil ešte dramatickejšie, menšie problémy sa ukázali len v najvyšších tónoch (Caniovo alle ventitre ore na h2), čo neskôr, ako ukázal jeho Bacchus, ustúpilo do úzadia.

Túto mimoriadne náročnú úlohu v Straussovej opere s neustálym exponovaním vo vysokej polohe zvládol pri premiére 27. apríla 2007 (necelých deväť mesiacov pred svojou smrťou) obdivuhodne a spolu so ženskými partnerkami (Hundeling, Vargicová) sa zaslúžil o vokálne mimoriadne vydarenú inscenáciu. Jeho tóny mali prieraznosť železnej kovadliny a vyvolávali zimomriavky. Hoci sa vyprofiloval ako dramatický tenor, jeho kreácie neboli zvukovo preexponované, vedel načrieť aj do lyrickejších vôd, no predovšetkým nadchýnal ako výsostne výrazový spevák.

Mal som s Larinom aj niekoľko pekných zážitkov mimo Operu SND. Niekedy v deväťdesiatych rokoch Komorná opera (v ktorej vtedy spievala aj jeho manželka Liliana, neskôr členka SND) pripravila v Moyzesovej sále SF prierez Bizetovou operou Lovci perál, od čias prvej ČSR na Slovensku neuvádzanej. Hoci Nadir je úlohou pre lyrického tenoristu, aj tu sa prejavila spevákova profesionalita, takže isté štýlové manko bežný divák ani nezaregistroval. Veľkým zážitkom pre mňa bol koncert ruských romancí (najmä Čajkovského a Rachmaninova), ktoré spolu s barytonistom Sergejom Tolstovom uviedli na pôde Ruského kultúrneho strediska. Tu Larin dokázal, že sa vie prispôsobiť aj požiadavkám komorného spevu a vcítiť sa tak do vášnivých, ako do lyrických nálad piesní.

Napokon som dvakrát mohol sledovať tenoristovho Dona Josého vďaka televíznej obrazovke. Najprv to bolo z Parížskej národnej opery a potom z neapolského San Carla. José bezpochyby patril k Larinovým najlepším kreáciám, čo platí najmä o jeho interpretácii tretieho a štvrtého dejstva. Osobitne krásne zaspieval, ale aj zahral zúfalého Josého v záverečnom výjave v Neapole, pri ktorom ho Carmen (Maja Michaeli) vášnivo pobozká v momente, kedy ju prekľaje nožom.

V roku 2003 o ňom nakrútil Marián Chudovský televízny dokument, v ktorom sa dalo čo-to dozvedieť o jeho umeleckých začiatkoch (k záujmu o spev ho inšpiroval až film s Mariom Lanzom, načo odišiel v roku 1978 študovať spev do Vilniusu) i o jeho zážitkoch z veľkých operných javísk. Prejavil sa tiež ako úprimný, sympatický človek a demonštroval, že medzi jeho umeleckými a ľudskými kvalitami bola príkladná rovnováha. Preto dnes chýba nám, milovníkom opery, i nášmu pomýlenému svetu vzťahov a hodnôt.

Foto archiv SND Bratislava