ANSWER_ring Barbory Janákovej vstupuje do priestoru medzi osobnou neistotou a spoločenskou zodpovednosťou. Dve performerky Barbora Janáková a Sára Arnstein sa v ňom stretávajú v pomyselnom ringu, ktorý však nie je miestom súboja medzi nimi, ale priestorom zápasu s otázkami, ktoré presahujú jednotlivca/kyňu. Čo znamená byť angažovanou? Má umenie zmysel v čase vojny, ekologickej krízy a spoločenského napätia? Robíme dosť? A môžeme vôbec niečo zmeniť?
Inscenácia začína obrazom, ktorý pôsobí takmer ako archeologický nález detského sveta. Na bielom baletizole leží kopa veľkých penových puzzle dielov a na nich stoja dve performerky. Pomaly sa otáčajú a vyzliekajú si kabáty, až ich držia v rukách. Význam kabáta však inscenácia ďalej nerozvíja, a tak zostáva skôr otázkou než symbolom.
Následne sa objavuje špecifický pohybový princíp – predklony, vytočené nohy pripomínajúce tretiu baletnú pozíciu či ruky za chrbtom. V tomto predklone sa niekoľkokrát pomaly otáčajú, až sa motív začne rozvíjať do zdvíhania nôh, ktoré pripomína hrabkanie. Práve tu ma zaujal aj zvuk. Pri každom odlepení chodidla od mäkkej podložky bolo počuť jeho krátke odtrhnutie. Tento drobný zvuk začal postupne sprevádzať ich pohyb a prispieval k jeho stupňovaniu aj k procesu opúšťania tohto malého ringu.
Spolu s účesmi performeriek vytvára tento pohyb obraz pripomínajúci sliepky či hydinu. Niečo medzi zvieraťom, detskou hrou a zvláštnym rituálom. Pohyb sa postupne rozvíja a opakuje, pričom obe ženy sa pomaly dostávajú z kopy puzzle na podlahu.
Úvod je pritom pomerne zdĺhavý a monotónny. Práve opakovanie však postupne začína vytvárať význam. Spočiatku sa zdá, akoby jedna o existencii druhej ani nevedela. Až keď prvýkrát opustia svoju vyvýšenú pozíciu na puzzle, začnú sa navzájom registrovať, skrývať sa pred sebou a postupne si uvedomovať spoločný priestor. Z individuálneho pohybu sa tak pomaly stáva vzťah.
Puzzle sa zároveň stáva prekážkou, ktorú sa obe pokúšajú odstrániť. Najskôr ju chcú zdvihnúť, no samy na nej čupia, a tým si vlastne znemožňujú vlastné riešenie. Viditeľná námaha a frustrácia sa napokon premenia na spoluprácu a dokážu jednotlivé diely roztrúsiť po priestore. Tento jednoduchý fyzický problém nastolil jednu z prvých metafor inscenácie: nie vždy dokážeme problém vyriešiť spôsobom, ktorý sme si pôvodne zvolili.
A–O: Ako?
Z puzzle sa postupne rodí človek. Najskôr štvornožkovanie a pohyb pripomínajúci gorilu, potom akási strecha, vzpriamenie a napokon dve ženy. Akoby sme sledovali malú, zrýchlenú verziu evolúcie. A keď sa obe ženy konečne dostanú do vzpriamenej polohy, prichádza ďalšia vec, ktorá človeka odlišuje – reč.
Najskôr A. Potom O. A-O. A potom: „Ako! Ako?“
Je to jednoduché, trochu absurdné a veľmi vtipné. Z pohybu sa zrazu rodí jazyk a z jazyka otázka. Akoby sa spolu s človekom okamžite objavila aj potreba všetko pomenovať.
A otázka „Ako?“ sa tentoraz neobjaví iba v reči. Obe začnú puzzle rozkladať po priestore a vytvoria z nich diagonálu. Po nej sa pohybujú v krátkej sekvencii, ktorá svojou presnosťou a dynamikou pripomína kung-fu či tai-či. Vydali sa na cestu do neznáma, kde sa za správne odpovede musí bojovať.
Až keď obe na konci svojej pomyselnej diagonálnej cesty, celé zadýchané, položia otázku znova. Tentoraz už v celkom konkrétnej podobe:
„Ako to mám povedať, aby to nebolo na piču?“
„Ako to mám povedať, aby som nebola za piču?“
Niesť svet na chrbte
Po vyslovení týchto otázok sa do obehu spustí audionahrávka, ktorú by sme mohli nazvať aj Pandorinou skrinkou na otázky dneška. Sme deti krízy? Som dosť angažovaná? Používam dosť rodovo nezávislých oslovení? Budem mať deti? Zaujíma to niekoho? Bude si ma niekto pamätať? A čo ak som na niečo zabudla?
Počas celej tejto časti plnej otázok jedna performerka ukladá jednotlivé puzzle diely na chrbát tej druhej. Tá sa ich snaží niesť vo veľmi podobnom predklone ako v úvode predstavenia, no čím viac ich pribúda, tým viac stráca stabilitu. Napokon padá. Potom sa vymenia.
Je to jeden z najsilnejších obrazov inscenácie. Puzzle, ktoré sme dovtedy sledovali ako prekážku, stavebnicu alebo priestor, sa zrazu mení na záťaž. Otázky, ktoré sme pred chvíľou iba počúvali, teraz doslova ležia na tele.
A keď ich máme na chrbte, nevidíme ich.
Nevidíme celý obraz. Nevieme, kam jednotlivé diely patria. Nemáme odstup a už vôbec nie odpoveď. Len sa snažíme uniesť všetko, čo na nás bolo naložené.
Tento obraz vo mne rezonoval aj preto, že otázok, ktoré inscenácia kladie, je naozaj veľa. Niektoré sa vracajú, iné sa vrstvia na ďalšie a postupne vytvárajú podobný chaos ako samotné puzzle. Sme dosť angažovaní? Robíme dosť? Má naše umenie význam? Má význam vôbec niečo, čo robíme ako jednotlivci, keď sa okolo nás dejú veci, ktoré nedokážeme sami ovplyvniť?
Postupne, ako sa celá miestnosť plnila otázkami, mali sme pocit, že tlačila do stien a keby neboli okná tak dobre tesnené, tak by sa z nich vylievali. Doposiaľ vybudovaná línia inscenácie, ktorá sa konkrétne priznávala ku konkrétnym problematikám a otázkam, nám začala ponúkať ešte jednu tému, ešte jeden pocit: pocit, že by sme mali niesť viac, než je človek schopný uniesť.
Čo ak nemusíme všetko vyriešiť?
Za všetkými týmito otázkami sa však postupne objavuje ešte jedna potreba: potreba mať všetko pokryté. Nielen sa pýtať, ale aj nájsť správnu odpoveď. Nielen mať názor, ale vedieť ho správne formulovať, vysvetliť a zaujať k nemu jasné stanovisko.
Medzitým obe interpretky puzzle stále premiestňujú. Hľadajú preň miesto, pozerajú sa naň z rôznych strán a skúšajú nájsť ten správny uhol. Jednotlivé diely preskladajú, vymieňajú ich poradie, hľadajú spôsob, ako z nich vytvoriť niečo, čo bude dávať zmysel. Akoby aj samotný priestor ponúkal ďalšiu otázku: kam to celé vlastne patrí?
V tom bola situácia pre mňa presná. Neustále sa snažíme nájsť správne miesto pre všetko, čo sa okolo nás deje. Poskladať jednotlivé problémy tak, aby začali dávať zmysel. Nájsť správny uhol, z ktorého ich dokážeme pochopiť. Jednotlivé diely preskladať či vymeniť ich poradie. Lenže niektoré veci sa jednoducho nedajú poskladať do jedného obrazu.
Po skončení audionahrávky nájdu performerky pre puzzle poslednú pozíciu. Tentoraz z neho vytvoria akúsi prikrývku, ktorá ich zatlačí až k stene presne oproti publiku. Stoja tam oproti nám, akoby už nebolo kam ďalej ísť.
A potom začnú hovoriť. Priamo k nám.
Uisťujú sa, či to bolo všetko. Či na niečo nezabudli. Či povedali naozaj všetko, čo mali. Zrazu už nejde iba o otázky, ktoré sme počúvali v nahrávke. Akoby sa tá potreba mať všetko pokryté preniesla priamo na ne. Musia si ešte raz skontrolovať, či nič nechýba.
Touto akciou sa odkryla ešte jedna vrstva celej inscenácie. Nestačí nám už len mať názor. Máme pocit, že ho musíme správne formulovať, správne vysvetliť a zaujať správne stanovisko ku všetkému, čo sa okolo nás deje. Akoby aj mlčanie mohlo znamenať, že sme niečo zanedbali.
Nadhľad
Jedna z nich sa zavesí na druhú. Tá ju drží tak, aby sa mohla pozrieť na puzzle z väčšej vzdialenosti. Aby získala nadhľad.
To, čo predtým jedna sama nedokázala vidieť, môže zrazu uvidieť vďaka druhej.
Je to jednoduché. Ale funguje to.
Po celý čas sme sa snažili puzzle poskladať samy. Rozoberať ho, premiestňovať, niesť, pochopiť. Až na konci sa ukazuje, že možno potrebujeme niekoho druhého, kto nám pomôže vystúpiť z jeho bezprostrednej blízkosti.
Možno totiž nepotrebujeme ďalšiu odpoveď. Niekedy potrebujeme len niekoho, kto nás na chvíľu podrží vyššie, aby sme mohli vidieť celý obraz.
Na konci zaznie hudba a ženy sa konečne uvoľnia. Tancujú, vyšantia sa a predstavenie končí.
Je to príjemné uvoľnenie po všetkom tom premýšľaní. Zároveň som však tento typ záveru už v súčasnom tanci videla viackrát: po vážnej spoločenskej téme, množstve otázok a priamej komunikácii s publikom príde hudba a telo sa konečne môže „pustiť“.
Možno je totiž najzaujímavejšou odpoveďou ANSWER_ringu práve to, že žiadnu definitívnu odpoveď nedostaneme.
Zostávajú puzzle, otázky, druhý človek a potreba občas ustúpiť o krok dozadu.
Barbora Janák: ANSWER_ring
29 září 2026, 19:30 hodin
Studio ALTA, Praha
Realizační tým
Námět a choreografie: Barbora Janák
Tvorba a performance: Sára Arnstein, Barbora Janák
Dramaturgie: Lucia Kašiarová
Text: Michal Belej
Vizuál a kostýmy: Laura Štorcelová
Hudba: Juraj Čech
Pohybová spolupráce: Peter Šavel
Projektový management: Barbora Janák
Produkce a PR: mimoOs, Barbora Janák, Nela Rusková, Miroslava Stašková
Koprodukcia: Studio ALTA
