Baletní panorama Pavla Juráše (1)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Záhadne sa odohral v nedeľu 6. januára Gala koncert už 27. ročníka festivalu Mezinárodní týdny tance 2013, o ktorom skoro nikto nevedel.  V divadle ABC prebehlo Gala predstavenie. Bohužiaľ okrem tých, ktorí túto udalosť navštívili, nevieme ani koho predstavenie. Web uvádzal iba všeobecné informácie „významných českých i zahraničních umělců v podání členů profesionálních souborů – Balet Národního divadla v Praze, balet Národního divadla moravskoslezského, balet Jihočeského divadla, Pražský komorní balet a další soubory z Prahy a českých regionů“. Takže prečo by som si mal kúpiť vstupenku za 270 Kč, respektíve na koho, som sa nedozvedel. Ani na takom vhodnom bezplatnom médiu ako Facebook. Časť programu odtajnilo aspoň Národní divadlo moravskoslezské: „Naším příspěvkem bude koláž v délce zhruba patnácti minut, která bude sestávat z částí inscenací Zázrak v tichu a Padající andělé s hudebním doprovodem skladeb Armanda Amara, Gustava Mahlera a Richarda Wagnera. Tančit budou sólisté Barbora Kaufmannová, Vladimír Vašků, Michał Lewandowski, Markéta Pospíšilová a další.“ Informoval v tlačovej správe šéf súboru Igor Vejsada.  Škoda. Tento najstarší festival vznikol v prvej polovici 80-tych rokov z tradície pravidelných seminárov a predstavení Tanečního centra Univerzity Karlovy so zahraničnými umelcami a pedagógmi.

Balet Moravského divadla Olomouc sa šťastne vrátil z vianočno- novoročného turné po nemeckých mestách: Schwetzingen, Greiz, Bad Salzuflen, Mníchov, Bad Mergentheim, Görlitz, Aalen, Idar-Oberstein, Mosbach, kde zahrali Labutie jazeroLuskáčika.

Na repertoár Baletu NDB sa po dlhej dobe 17. 1. 2013 vracia svetový titul; veľkolepá tanečná freska Uwe Scholza Stvorenie. Priaznivci baletu by si nemali nechať ujsť toto mimoriadne predstavenie nielen s vynikajúcimi tanečnými výkonmi, ale aj so skvelým hudobným naštudovaním, bohužiaľ už odídeného šéfdirigenta Caspara Richtra. Česká premiéra tohto choreografického opusu magnum predčasne zomrelého choreografa, je jedinou možnosťou stretnúť sa na domácom javisku s jeho pozoruhodnou tvorbou, kde spája virtuóznu tanečnú techniku s hlbokým a vnímavým ponorom do vokálne inštrumentálneho diela a divák vďaka asketickému inscenačnému rukopisu sám sebe interpretuje príbeh, či myšlienku. Scholzove architektonické zoskupenia pohybových obrazov, z davu vystupujúce postavy, sóla, či duety sú silnou protiváhou opulentných dejových baletov.

Diváci, ktorí majú radi svetových choreografov, by nemali váhať a vybrať sa do blízkej Viedne, kde je od 8. januára opäť v repertoári nesmrteľná MacMillanova Manon a svoj osobný debut v dome na Ringu ako Des Grieaux na pozvanie šéfa Manuela Legrisa konečne absolvoval Friedemann Vogel. O novom naštudovaní budem informovať v osobitnej recenzii.6. januára sme si opäť pripomenuli ako čas beží. Od smrti legendárneho tanečníka Rudolfa Nurejeva uplynulo už rovných dvadsať rokov(17.3.1938 – 6.1.1993 Paríž). V češtine alebo slovenčine pravdepodobne nikdy nevyjde Nurejevova biografia od Julie Kavanagh a preto odporúčam všetkým, ktorí rozumejú aspoň trochu nemecky či anglicky, si knihu obstarať. Táto prelomová kniha pod jednoduchým názvom Nurejew prináša strhujúci pohľad na život slávneho tanečníka a choreografa. Kavanaghová pracovala na knihe desať rokov, vyspovedala žijúcich pamätníkov, preštudovala tisíce materiálov, denníky, osobnú korešpondenciu, dokonca sa jej podarilo vidieť aj spisy, ktoré o najslávnejšom tanečníkovi viedla KGB. Autorka ako bývalá baletka, teraz uznávaná novinárka, nefabuluje a nič neprikrášľuje. Skoro deväťsto strán prináša fascinujúci pohľad na talent, životný štýl a osud, ktorý vytvoril Nurejevský mýtus. Fascinujúca dráma ako z antickej tragédie sa odohráva od roku 1961, keď sa Nurejev odmietol vrátiť z hosťovania v Paríži späť do Ruska. Strhujúci orkán kariéry, v kontexte európskych i svetových dejín, atmosféra šesťdesiatych rokov, večierky, osobnosti od Yves Saint Laurenta, Jackie Kennedyovej, európskej smotánky, hviezd pop music a rocku, vypĺňajú stránky ako dejstvá osobnej grand opery. Jedinečné umelecké i ľudské partnerstvo s anglickou primabalerínou asolutou Margot Fontyen, to sú nielen legendárne predstavenia, ale aj osobné urážky, rivalita, hádky, zvláštny milostný vzťah. Čitateľ sa dozvie o tanečníkových slávnych milencoch (napríklad Erik Bruhn), skúsenostiach s drogami, s bolesťou homoerotických vzťahov  a o neprekonateľnej túžbe tancovať, byť milovaný a milovať. Autorka sa nevyhýba ani odvrátenej strane života; samote, melanchólii, rozchodom a hádkam, i umeleckým pádom v podobe nepodarených choreografií, zlých vystúpení a nesebakritickosti Nurejeva, ktorý nevedel, kedy z javiska odísť. Až komicky bolestné sú presné informácie o posledných nekonečných, a znovu posledných, a znovu rozlúčkových turné, kedy kritika oslavovaného tanečníka zatratila a on sám nikdy nenašiel mieru vedieť sa vysporiadať s tým, že s kariérou tanečníka je koniec. Útechu hľadal v dirigovaní, čo skončilo fiaskom. Známe kuloárne informácie o jeho workoholizme, despotizme, hádzaní stoličiek na skúške po Sylvii Guillem, večnom súperení s Baryšnikovom, hádkach s riaditeľmi… sú prezentované ako drobné udalosti vytvárajúce kompaktný obraz. Kniha smeruje k strhujúcemu finále od diagnostikovania smrteľnej nemoci, o ktorej tanečník nechcel nikdy počuť a nikdy nepriznal, že trpí vírom HIV. Zaujímavé sú drobné náznaky, že tanečník sa možno i sám priotrávil nadmerným užívaním drahých liekov na liečenie AIDS, či miesta úplnej kapitulácie s osudom. Ani hromadenie starožitností, prepychového nábytku, obrazov s aktmi mladíkov, ani nákup nového domu, či ostrova, nezmiernilo strach Nurejeva pred smrťou. Keď začali odchádzať na večnosť jeho priatelia i jeho čas začal splašene utekať. Najprv na rakovinu umrela Margot Fontyen, skoro v chudobe, potom umreli Karajan, Bernstein a ďalší. Dráma vrcholí predsmrtnou premiérou Bajadéry 8. októbra 1992, ktorej partitúru kedysi prepašoval na západ ukrytú pod košeľou. V hľadisku parížskej Garnierovej opery sa zišli pamätníci jeho života: Jurij Grigojevič, Rosella Hightower, Violette Verdi, Roland Petit, Pierre Lacotte, Sylvia Guillem, Ezio Frigerio, Charles Jude, Anthony Dowell a celé soaré parížskych Rotschildovcov. Keď na záver, potom, čo celé predstavenie ležal na pohovke v bočnej lóži, si dal na hlavu čiapku, akýsi orientálny turban a zabalil sa do šálu, vyšiel na scénu, pre ktorú toľko urobil nastalo niekoľko sekundové ticho, skoro ako večnosť. Potom zaburácal potlesk a slávny tanečník, idol žien, mužov, umelcov i širokých más fanúšikov, ktorých toľko už žiadny tanečník nikdy mať nebude, vyzeral ako Molière,  ktorý sa chystá naposledy hrať Zdravého nemocného. Veľkolepý hold publika mužovi, ktorý naposledy povstal z ríše kráľovstva tieňov a Bajadéru inscenoval ako svoj posledný odkaz a hold Petipovi, potlesk mužovi, ktorý reformoval pánsky balet, inšpiroval choreografov, zmenil a ovplyvnil celé dejiny tanca a baletu druhej polovice 20. storočia. Keď budete v Paríži nezabudnite, že neodpočíva na slávnom Père Lachaise, ale na malom, skromnom ruskom cintoríne. Jeho atletické telo v rakve, geniálny výtvor Stvoriteľa, ktoré fotili najslávnejší fotografi sveta, halí ako pamiatka na tatárskych nomádov kelímová deka z bronzu so sklenenou mozaikou Ezia Frigeria.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat