Baletní panorama Pavla Juráše (130)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Baletné triumfy na Nurejev Gala
* „Jsem hrdý Čech“ – Zdenek Konvalina (5. diel)
* Tanečné hviezdy k jubileu agentúry Ardani
* Čo sleduje Nina Poláková?
***

Rôznorodé ukážky na baletnom gala môžu často pôsobiť kaleidoskopicky a náhodne hlavne v prípadoch, kde sa stavia dramaturgia prevažne na tom „čo dom dal“. Vo Viedni tomu tak nebolo zatiaľ na žiadnom Nurejev Gala, ktoré pri svojom príchode zaviedol Manuel Legris. Ten sa vždy snažil uviesť nové diela, nové duetá či adagia, hlavne tie, ktoré majú vzťah k osobe legendárneho ruského tanečníka, ktorému je gala dedikovaná pre jeho tvorivý, desaťročia trvajúci vzťah k Viedni. Tento rok (28. 6.) to bola obzvlášť dramaturgická vyváženosť, ktorá dospela až k zlatému rezu a dokonalosti. Dlhé ukážky pôsobivých diel interpretované na najvyššej úrovni. Na umelecké pomenovanie tohto jedinečného gala by sa hodili verše Williama Blakea:

Svět v zrníčku písku rozeznat
a nebe v divoké květině,
bezmezný prostor do vlastních dlaní brát
a věčnost prožít jen v hodině.

Dali by sa transformovať aj na balet. Balet transformovať ako obraz súčasného aj minulého sveta, a čo je podstatné aj toho budúceho. Tanec ako odraz našej prítomnosti v jeho dokonalej rovine, ktorá dokáže vystihnúť to, čo by sa ťažko opisovalo slovami; podstatu, emóciu, symbol. Tým je možné prežiť v pár minútach jedného čísla práve onú neuchopiteľnú Blakovu večnosť. Nádherné, majestátne čísla oslnivej technickej virtuozity so silnou útočnosťou na emócie.

Nina Poláková za asistencie Ena Peciho strhujúco zatancovala pasáž z Bigonzettiho Kazimir´s Colours. Známe dueto Poláková prispôsobila svojej technickej bravúre. Všetky pády z výšky do hlbokého plié vyšperkovala silou, ktorá ju ťahá k zemi, aby sa zo zložitých vyosených figúr vykrútila späť. Ako zoschnutá ratolesť, či v pretlačovaných figúrach vyzerá ako úbohé chúďatko zničenej duše, ktorá však ožíva, keď vo svojej variácii pred záverom rastie a rastie. Bohatá plastickosť tela, dokonalý rozsah, s ktorým Poláková doťahuje celkom prirodzene všetky extravagantné pohyby a pôsobivá práca s rukami a výrazom balerína spája vnútorným uchopením tohto ekvilibristického čísla a zabraňuje mu cítiť z neho manieru a prehnanú formálnosť. Úchvatná je pripomienka osobnosti Rudi van Dantzinga, Nurejevovho verného kamaráta, jeho duetom Moments Shared. V takomto lyrickom adagiu dominuje balerína, ktorá nesie posolstvo a očaruje. Tu sa to stalo naopak. Roman Lazík nie je žeriav pre potreby choreografa a Iriny Tsymbal, ale je uholným kameňom choreografie, motivovanej na citát z listu sv. Pavla Korinťanom. „Staré je preč“, akási ľútosť vlastná človeku za tým, čo skončilo sa ťahá so Chopinovou etudou k pôsobivému koncu, kedy sa tanečníci zabalia do seba. Je to typicky vlastný strach človeka pred novým? Pred večnosťou? Tanečníci sa nehrajú na niečo, oni sú, to je cenná devíza dokonalej interpretácie.Ďalším stretnutím s večnosťou sú Béjartove Lieder eines fahrenden Gesellen na Mahlerov piesňový cyklus. Aká česť, vidieť Friedemanna Vogela (nič proti Robertovi Gabdullinovi, ktorý s ním tancuje) v tomto jeho sóle. Dvadsať minút na scéne Vogel pretaví do skutočného príbehu. O hľadaní seba? Podstaty života? Tanečník ako chameleón mení nielen tempo, energiu, ale aj dôsledné pointy. So svojim diabolsky vysokým relevé, extrémne pomalým kladením nohy do arabesky, ako vták pomaly vláčne necháva plynúť zložité čisté figúry, aby sa vzápätí stal krutým, skutočne agresívnym pútnikom. Finesy Vogela, gestománia, nuansy to je zvrchovaná interpretácia! Podporená samozrejme tým, že celý cyklus je interpretovaný naživo a tanečníkov sprevádza Clemens Unterreiner, ktorý s dokonale znejúcim orchestrom oživuje Mahlera ako telo, aby mu Vogel vtisol dušu.Výborným prekvapením je debut Davida Data v kľúčových pasážach Petitovej L´Arlésienne. Tanečník cíti charakter hudby aj diela, osudovosť okamihu medzi budúcnosťou zabudnutia a sebazničením. Fascinujúco sa vyrovnal s náročnými scénami abstraktného herectva, ktoré Roland Petit predpisuje medzi náročnými tanečnými figúrami. Zvykli sme si, že najlepším choreografom pre pôsobivú súčasnú bôľnu hudbu Maxa Richtera je vo svete David Dawson. Olga Esina a Kirill Kourlaev sú vo Viedni výbornou dvojicou zase pre Dawsonovu choreografiu. Esina sa nebojí nebezpečne kĺzať po podlahe, svojimi dlhými nohami rozvinúť krivku pohybu. Tanečníci spolu dýchajú ako hudba a stávajú sa výrazom tejto hudby.Vrcholom cesty týchto tancov je zobrazenie „starej“ dvojice ľudí. Človeka v svojej podstate. Manuel Legris opäť na scéne tancuje s legendárnou primabalerínou Parížskej opery Isabelle Guérin. Umelkyňa akoby vystúpila z análov klasiky a stala sa z nej postava Hanekeho filmu. Päťdesiatštyriročná étoile žiari v krehkej choreografii o lúčení, o sile lásky, o dôkaze zmyslu manželstva či vernosti, ktoré sú dnes vystavené skúške a pohŕdaniu. V pravdivej interpretácii dvoch umelcov, ktorí si už na nič nehrajú, je tento The Farewell Waltz skutočne pravdivým aj keď smutným vyznaním. Nie je to však na divadle to najcennejšie?Pozitívnu náladu elánu zaobstarali dva čísla. Celé prvé dejstvo z Nurejevovej redakcie Dona Quijota, kde sa blyskol výborný Basil Denysa Cherevychka, ktorý svojimi mužnými nurejevovskými sólami zatienil aj energickú Kitri Marie Yakovlevy. Ako zjavenie po bôľnych číslach prirodzenej ľudskej pominuteľnosti bola choreografia Skew-Whiff Paula Lightfoota a Sola Leóna. Úžasný zážitok – brilantná interpretácia!Výborne umiestnené čísla ako Allegro Brillante (Balanchine) a finále Eventide (Pickett) na úvod dvoch častí zmysluplne a efektne otvorilo dejstvá. Vedľa výborne zohraného tanečného aparátu oslnila u Čajkovského výborne koncertantne hrajúca klaviristka Shino Takizawou.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na