Baletní panorama Pavla Juráše (16)

Tentoraz: 
– Slávime svetový deň tanca
– Dance open v Petrohrade – udalosť roku
– Bubeníčkova modrá hodinka
– Neumeierovo zimné putovanie
– Od Ľudovíta XIV. k Elisabeth Platel
– Baletný slávnostný týždeň v Mníchove
– Goodbye prvá americká primabalerína
– Labutie jazero – už druhá premiéra v tejto sezóne
***

V roku 1982 prvýkrát vyhlásil Tanečný komitét ITI (International Theatre Institut – Medzinárodný divadelný ústav) 29. apríl Medzinárodným dňom tanca. Od tej doby je tento deň každoročne slávený na celom svete rôznymi akciami a dátum tohoto divadelno-tanečného sviatku je pripomienkou narodenia veľkého tanečného reformátora Jeana-Georgese Noverrea (1727). Podobne ako na Deň divadla (27. marca) je vyzvaná významná osobnosť zo sveta tanca k napísaniu Posolstva, ktoré divadelné ústavy sprostredkovávajú po celom svete a ktoré jednotlivé programy, súbory a akcie spája. Zámerom Medzinárodného dňa tanca a Posolstva je spojiť dohromady všetky druhy tanca, jeho rôzne podoby a prejavy, osláviť túto divadelnú formu a radovať sa z jej univerzálnosti, rušiacej všetky politické, kultúrne a etnické bariéry a spojiť ľudí dohromady v mieri a priateľstve spoločným jazykom – Tancom. Medzi autormi Posolstva boli také osobnosti ako Jurij Grigorovič, Robert Joffrey, Merce Cunningham, Hans van Manen, Maja Plisecká, Maurice Béjart, Alicia Alonso, Jiří Kylián, William Forsythe, Mats Ek, Sasha Waltz, Julio Bocca, Akram Khan, Anne Teresa De Keersmaeker, či vlani Sidi Larbi Cherkaoui. Autor tohtoročného posolstva je Lin Hwai-min uznávaný ako „inovátor tanca“, neúnavný hľadač nových foriem a smerov, choreograf, prepojujúci v svojej tvorbe štýly východných a západných tanečných škôl a estetik. V roku 1973 založil na Tchaj-wane Cloud Gate Dance Theatre Company (podľa legendy je Cloud Gate názov najstaršieho čínskeho rituálneho tanca z doby pred päťtisíc rokmi) – šlo o vôbec prvý súbor súčasného tanca v čínsky hovoriacich oblastiach, v roku 1983 konštituoval tanečné oddelenie na národnej tchaj-pejskej univerzite umenia a v roku 1999 Cloud Gate 2. Je umeleckým riaditeľom súboru a vytvoril doposiaľ približne 86 choreografií, vrátane 18 celovečerných inscenácií. Je nositeľom čestných ocenení a rádov – napríklad časopis Ballet International ho menoval v roku 2000 „osobnosťou roku“ (ocenenie dostali napríklad Jiří Kylián, William Forsythe, Pina Bausch), v roku 2004 bol vyznamenaný Dance Forum Award Ceremony, v tom istom roku bola jeho choreografia „Smoke“ naštudovaná baletom v Zürichu. Súbor sa predstavil tiež v Prahe v rámci festivalu Tanec Praha – v roku 2002 vo Vinohradskom divadle projektom „Moon Water“ a o tri roky neskôr v Sazka Arene predstavením „Songs of Wanderers“ (Piesne pútnikov). A tu je posolstvo.

Ve „Velké předmluvě“ ke Knize písní, což je antologie čínské poezie z období mezi 10. a 7. stoletím před Kristem, je psáno:
„Emoce se rozbouří a odějou se do slov.
Kde slova nestačí, mluvíme ve znacích
Kde znaky nestačí, vyzpíváme je
Když ani zpěv nestačí, pak je podvědomě
naše ruce zatančí a nohy zastepují“.
 
Tanec je mocný výraz.
Promlouvá k zemi i nebesům
Vypovídá o naší radosti, strachu a přáních
Tanec mluví o nehmotném, odhaluje stav lidské mysli
A temperament a povahu lidí

Tak jako v mnoha kulturách světa, domorodci na Taiwanu tančí v kruhu.
Jejich předkové věřili, že ďábel musí zůstat mimo kruh.
Přes jejich spojené ruce proudí teplo od jednoho ke druhému a pohybují se ve společném pulsu
Tanec spojuje lidi.

A tanec se děje, odehrává, probíhá v úběžníku.
Pohyby se ztratí sotva se odehrály
Tanec existuje pouze v prchavé, pomíjející chvíli, okamžiku.
Je vzácný. Je metaforou samotného života.

V této digitální době, obrazy pohybů mají miliony podob.
Jsou fascinující.
Ale nemohou nikdy nahradit tanec, neboť nedýchají.
Tanec je oslavou života.

Zhasněte své televizory, vypněte svoje počítače, a pojďte tančit.
Projevte se pomocí toho božského a vznešeného nástroje, kterým je vaše tělo.
Pojďte tančit a propojte tepání svého pulsu s druhými lidmi.
Uchopte tuto vzácnou a pomíjející chvíli.
Pojďte oslavit život tancem.

Len pre porovnanie prikladám od všeobecného poetického posolstva choreografa, celkom odlišné spoločensky a politicky vyhranené posolstvo Daria Fo, veľkého talianskeho satirika, dramatika, divadelného režiséra, herca a skladateľa, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1997), k inému veľkému sviatku: Dni divadla, ktorý sa konal 27. marca.

V dávné minulosti mocní tohoto světa dali najevo svou nesnášenlivost tím, že vypudili z naší země herce commedia dell´arte. Dnes v důsledku krize nacházejí herci a divadelní soubory jenom svízelně jeviště, divadla a diváky. Proto dnešní vládci nemusejí hledat způsob, jak kontrolovat osoby, které se vyjadřují ironicky a se sarkasmem, – neboť herci už nemají kde oslovit diváky.

Ovšem v renesanční Itálii museli vládci vyvinout značné úsilí, aby udrželi „komedianty“ na uzdě, protože ti měli velmi početné publikum.

Je obecně známo, že k hromadnému exodu herců  commedie dell’arte došlo ve století protireformace, které požadovalo uzavření všech divadelních sálů, především v Římě, neboť herci byli obviněni, že znesvěcují Svaté město. Roku 1697 papež Inocenc XII. nařídil, pod značným tlakem konzervativnější části měšťanstva a představitelů kléru, zbourání divadla Tordinona, které podle názoru moralistů uvedlo největší počet obscénních představení.

V období protireformace kardinál Karel Boromejský, který působil v severní Itálii, si vzal za úkol spasit “milánské děti“ a proto stanovil jasný rozdíl mezi uměním, nejvyšší formou duchovního vzdělání, a divadlem jako projevem rouhání a marnosti. V dopise svým spolupracovníkům, který cituji spatra, se vyjádřil víceméně takto: „Proto nám leží na srdci vykořenění hanebného plevele, a učinili jsme vše, abychom spálili texty obsahující hanebné řeči, abychom je vymazali z paměti lidí a zároveň abychom pronásledovali osoby, které šíří takové texty tiskem. Je však zřejmé, že zatímco jsme spali, ďábel pracoval s ještě větší mazaností. Do duše pronikne mnohem lépe, co oko vidí, než co si lze přečíst v knihách! Pro mysl dospívajících chlapců a mladých dívek je mnohem zhoubnější mluvené slovo, provázené odpovídajícími gesty než mrtvá slova vytištěná v knihách. Je proto nezbytně nutné zbavit naše města divadelníků právě tak, jako se zbavujeme nežádoucích duší.“

Jediné řešení dnešní krize tedy spočívá v naději, že bude uspořádán velký hon na nás, divadelníky a zejména pak proti mladým, kteří chtějí dělat divadlo a vznikne nová diaspora „komediantů“, divadelníků, kteří z tohoto omezení nepochybně vytěží dosud nepředstavitelné výhody a inspiraci pro nová divadelní představení, pro nové divadlo.

K tohtoročnému projektu sa pripojilo už 22 českých miest. Program nájdete tu. V Prahe bude epicentrum osláv tentokrát na dvoch miestach – začiatok akcie vypukne pred piatou hodinou na piazzete Národního divadla, kde si budú môcť všetci návštevníci zatancovať spoločnú choreografiu (tak zvaný flashmob) pod taktovkou skvelých tanečníkov skupiny Dance2XS. „Instruktážní video s flashmobem je k dispozici již nyní na webových stránkách www.vizetance.cz a také na našem facebookovém profilu, aby se zájemci z celé ČR mohli na choreografii připravit již doma a na místě si ji pak společně s desítkami dalších zatančit,“ upresňuje koordinátorka celej akcie Petra Kašparová z Vize tance. Okrem spoločnej choreografie budú mať návštevníci možnosť vidieť tanečné performancie výrazných českých tanečných umelcov, medzi ktorých určite patria napríklad súbor 420PEOPLE, Kateřina Stupecká, Věra Ondrašíková, Adéla Petáková či skupina ME-SA. Časť choreografií sa po programe na piazzete presunie na druhé pražské epicentrum, ktorým bude park na Kampě.
***

Od 18. do 22. apríla sa uskutočnil svetovou kritikou aj verejnosťou oslavovaný už dvanásty ročník festivalu Dance Open v Sankt Peterburgu (festivalu budem venovať samostatný článok v nasledujúcom týždni), pri zrode ktorého od začiatku stojí choreograf známy aj českému a slovenskému divákovi Vasilij Medvedev. Popri masterclass pre študentov z celého sveta poskytol hlavne tri mimoriadne umelecké udalosti. Baletný večer s názvom Night of One-Act Ballets, galakoncert s názvom History of Russian Ballet a slávnostné záverečné Gala of International Ballet Stars. Okrem toho sa udeľovali aj ceny festivalu pre najlepšie výkony na záverečnom gala, ktoré hodnotila medzinárodná porota pod predsedníctvom Natálie Makarovej. V nej zasadli renomovaní umelci: choreografická legenda Hans van Manen, riaditeľ a choreograf vlastného baletného súboru Boris Eifman, ďalší choreografovia: David Dawson, Aaron S. Watkin zároveň riaditeľ baletu drážďanskej Semperoper, Galina Stepanenko Bolšoj balet Moskva, Denis Matvienko Národný balet Ukrajina, Edward Clug z Mariboru, Vladimír Malakhov, zároveň riaditeľ baletu v Berlíne – doplňovali ich Yuri Fateev riaditeľ baletu Mariinskeho divadla, Kevin O’Hara riaditeľ baletu Covent Garden.

Na slávnostnom odovzdávaní cien v ruskom etnografickom múzeu sa zišli vybraní hostia z celého baletného sveta. Titul Mr. Virtuosity získal za svoje jedinečné vystúpenie v legendárnom pas de deux z Balanchinovho Stars and Stripes Joseph Gatti. Ms. Virtuosity sa stala členka berlínskeho štátneho baletu Iana Salenko za Dianu z pas de deux Diana a Acteon z Esmeraldy a Ashley Bouder New York City Ballet za Stars and Stripes podobne ako Gatti. Mr. Expressivity sa po zásluhe stal legendárny Herman Cornejo, za pas de deux ako Salenko. Dámsku cenu Expressivity získala mladučká hviezda Bolšoj Olga Smirnova za sugestívny výkon v Petitovej choreografii na hudobné intermezzo z opery Thais. Cenu za najlepšie dueto získali hneď dva tanečné páry. Z Drážďan Fabien Voranger a Jurgita Dronina za extravagantné dueto Davida Dawsona A Sweet Spell of Oblivion a Elisa Cabrera a Mikhail Kaniskin za dueto Transparente choreografa Rolanda Savkovica. Hlavnú cenu Grand Prix získala legendárna primabalerína Lucia Lacarra. Cenu od divákov, ktorí vhadzovali do špeciálnej urny hlasovacie lístky získal Daniel Ulbricht (New York City Ballet). Nemožno zabudnúť na symbolickú cenu, akúsi repliku cárskej koruny, ktorú dostal legendárny Hans van Manen, ktorý si všetkých prítomných získal svojou bezprostrednosťou a ochotou baviť sa o tanci a balete. Vtipne poznamenal: „To mi bude naša kráľovná závidieť“. A aké bolo dvanáste Gala of International Ballet Stars? Bolo mimoriadne silným zážitkom. Nielen dramaturgiou, ale aj tanečníkmi, ktorých vedenie festivalu získalo. To potom publikum môže nechať oči na javisku, keď svetové hviezdy tancujú čísla, v ktorých sa cítia najlepšie. Dočítate sa v špeciálnom článku o festivalových predstaveniach. Zatiaľ aspoň VIP fotogaléria hviezd z ceremoniálu, ktorú som nafotil pre verných čitateľov Opery Plus.

***

Jiří Bubeníček hneď po Veľkej noci odletel do Spojených štátov amerických, konkrétne do Charlotte, aby pripravil nový balet do komponovaného večera. Vo štvrtok 25. apríla sa v Knight Theatre uskutočnila premiéra jeho nového baletu L’heure bleue. Bubeníček vo výprave svojho brata Otta pripravil nový balet pre súbor North Carolina Dance Theatre. Už v marci 2011 spolupracoval prvýkrát s tamojším baletným súborom. Jeho druhá spolupráca s americkým súborom je v spoločnom večere vedľa choreografie slávnej Twyly Tharp Golden Section a Sasha Janes Rhapsodic Dances. Premiéra sa koná v rámci festivalu »Ulysses«: Charlotte’s new Spring Festival of the Arts, v spolupráci baletného súboru, Charlotte Symphony Orchestra, Opera Carolina a NC Dance Theatre. Názov Bubeníčkovej choreografie odkazuje k Francúzsku: modrá hodina, mystický okamih v Paríži, kedy ešte neskončila noc, a nezačal ešte ani deň, chvíľa medzi snením a bdelosťou… Choreograf skúša celkom novú konštrukciu večera netypickú pre jeho doterajšiu prácu, keď spája neoklasický začiatok s mini príbehom a voľnými asociáciami a vedie ho vo finále baletu k vysoko modernému pohybovému jazyku. Otto Bubeníček navrhol štýlovo čistú scénografiu ako prázdny sofistikovaný priestor pre tanečníkov, ktorých obliekol do decentných a zároveň extravagantných výtvarných kostýmov.

***

V rámci predstavovania tvorby Johna Neumeiera sa dnes pozrieme na balet Winterreise inšpirovaný a inscenovaný na piesňový cyklus Schuberta v novej hudobnej podobe od Hansa Zendera. Choreograf titul koncipoval dlho dopredu pred jeseňou a 11. septembrom, ktorý rozrušil náš život a priniesol baletu celkom novú aktuálnosť. Jeho Zimná cesta stavia diváka ku konfrontácii s veľmi extrémnou formou exilu. Všetci ho cítime. Všetci cítime jeho symptómy, ale nepoznáme túto chorobu, nevieme ju liečiť. Exil v nás samých. Exil v strede sveta. (Dauber, A., Hahman, T.: Programmheft Winterreise. Hamburg: Hamburgische Staatsoper GmbH. Theaterstr. 34. – 46.s.)

V kontexte Neumeierovej tvorby Zimná cesta, podobne ako Preludes CV a ďalšie skôr psychologické obrazové balety zastupujú špeciálne miesto, vedľa jeho dejových a symfonických baletov. Práve ako kontrast k veľkým tanečným freskám sa oplatí podobné tituly vidieť, pretože choreografova imaginácia a pohybové uchopenie takýchto titulov je mimoriadne zaujímavé.

Choreografovu javiskovú imagináciu podporil výtvarník Yannis Kokkos, ktorý vytvoril celkom abstraktný a zároveň konkrétny priestor. Pouličná lampa, sneh, stena z ľudských tvárí. Sú to portréty tanečníkov, raz sú citeľnejšie, inokedy sa strácajú zavalené snehom. Ticho a prázdna miestnosť. Pútnik, malý muž s okuliarmi vo veľkom svetri je utečenec, ktorý chce ísť preč, utiecť pred tradičnými, spoločenskými konvenciami, zviazanými predstavami o láske, manželstve, utiecť pred konvenciou lásky, ktorá sa neodkryje k tej, ktorú cíti. Komunikácia, ktorá uviazla. Hodiny, minúty, každú sekundu, noc, deň, ráno, na obed, večer, vždy a vždy vytáčam tvoje telefónne číslo. The person you have called is temporarily not available.

To je začiatok. Začiatok konca. Pod nami leží nedefinovateľná panika, ktorej nikto nerozumie. Sklenená stena, ktorá zastavuje pohyb tanečníkov. Neumeier nachádza nový pohybový slovník, netradičnú formu komunikácie pre túto ľudskú antikomunikáciu. Tanečníci sa dotýkajú a zároveň akoby spolu netancovali. Ostrejšie sa kreujú len niektoré charaktery: muž v plášti s dáždnikom, muž so svojim vraním sólom, žena, najmä však Yukichi Hattori, pre ktorého Neumeier titulnú rolu kreoval, symbol celého príbehu. Na záver si aj sám Neumeier dovolil malý žart. Je poslednou epizódnou figúrkou, ktorú stretávame v zasneženom zimnom parku, miesto lýry ako spieva Schubert, má bubon. Je to malý bubeníček, ktorý so svojim ansámblom bubnuje na poslednej ceste malého japonského mužíčka za jeho snom alebo bubnuje spolu s ním na poplach proti izolácii, proti svetu neistoty a strachu. Akoby jeho súbor tanečníkov z celej planéty, zo všetkých kontinentov, od Austrálie cez Ameriku až do srdca Európy, burcoval na poplach. Vzýval Jehovu, boha Abraháma, Izáka, Jakuba, boha kresťanov, židov,…. všetkých národov: Som zúfalý. Na tvoje milosrdenstvo spolieham. Jehova nás opustil. On sa hrá už len s našou biedou! Kde je naše uzdravenie, kde je večný život? Ty môžeš zmenšiť naše utrpenie, ale musel by si obetovať svoj pokoj.

The person you have called is temporarily not available.

Neumeier už netancuje ako kedysi, jeho práca kráča zarovno s nami. Obzerá sa po niečom telesnom, skrze fyzické – nie kroky, nie pohyb, tanec. Niečo celkom reálne, snáď skutočnosť.
(Hudba: Hans Zender podla Schuberta Winterreise. Texty: Wilhelm Müller, choreografia a réžia: John Neumeier, scéna a kostýmy: Yannis Kokkos. Svetová premiéra: Hamburg Ballett, Hamburg, 16. december 2001)

***

Pred tristo rokmi vydal Ľudovít XIV. príkaz k založeniu baletnej školy. Paríž a skoro celá Francia žije v oslavách tohto veľkého výročia. Program začal 15. apríla – výročie tristo rokov školy, ktorú v súčasnosti riadi bývalá baletná hviezda Élisabeth Platel. 17. a 18. apríla sa konalo tradičné predstavenie školy. Vo štvrtok 18. apríla sa za účasti Brigitte Lefèvre riaditeľky súboru a riaditeľky školy Elisabeth Platel konal okrúhly stôl o baletnom umení a výuke. 20. apríla sa konal mimoriadny galakoncert Gala des écoles de danse du XXIe siècle za účasti predných baletných škôl z celého sveta, ktorý mal prezentovať rozličné prístupy k baletnej výuke klasiky a tradícii a štýlu jednotlivých baletných škôl.Štyridsaťpäť študentov parížskej školy sa predstavilo vo Valpružinej noci z Gounodovho Fausta a Margaréty v choreografii Léo Staatsa. Accademia alla Scala z Milána sa prezentovala sólom pre troch tanečníkov v choreografii Rolanda Petipa na Satieho Gymnopédies. Slávnostné pas de trois Le Corps des volontaires du Roi v choreografii Augusta Bournovilla predstavili poslucháči Royal Danish Ballet School. Nechýbali ani ďalšie významné školy: Baletná škola Johna Neumeiera z Hamburgu, John Cranko Ballett Schule zo Stuttgartu, Royal Ballet School Londýn, Canada National Ballet School a Baletná akadémia Bolšoj baletu z Moskvy. Výnimočné predstavenie sa konalo 25. apríla priamo vo Versailles. Bohužiaľ cena lístkov bola taká vysoká, že bežní diváci sa do slávneho Palais Garnier na predstavenia vôbec nedostali a boli radi, že mohli sledovať prenos na Arte. V neposlednom rade kanál Arte ponúkol 21. a 28. apríla dokument s názvom Seeds of Stars dokumentaristky Françoise Marie, ktorý je venovaný študentom baletnej školy Parížskej opery a je už k dispozícii i na DVD. Tento dokumentárny seriál Françoise Marie ponúka v šiestich epizódach ponorenie do života i ducha tanečnej školy v parížskej Opere v priebehu školského roka, od septembra 2011 do júla 2012. Názov dokumentu by sme mohli voľne preložiť ako Semená hviezd. Dokument poskytuje vtipné momenty počas školského roka, ale hlavne zobrazuje zodpovedných a tvrdo pracujúcich študentov, ktorí sa túžia dostať na baletný vrchol. Hovoria o ňom múdro a rozumne, s ohľadom na svoj vek až neprimerane a myslia naň všade, v jedálni, na ihrisku i na internáte. Na začiatku dokumentu riaditeľka Platelová začína nový školský rok pre 130 detí vo veku 8 – 18 rokov. Tam sú i tie, pre ktoré je to prvý deň. Žiaci, ktorí prichádzajú zďaleka a to aj z Talianska, Fínska, Číny. Každé ráno o 8:00 sa v budove venujú vzdelávaniu. Celý školský rok smeruje k slávnej prehliadke na scéne Palais Garnier. Každý rok od roku 1949, balet a tanečná škola uskutočňuje slávne Demostracion spoločne na veľkej scéne Opery Garnier, za zvukov vojenského pochodu zloženého Hectorom Berliozom. Pre niektorých sú to ich prvé kroky na javisku v posvätnom háve slávnostného okamihu tristo ročného súboru a školy.

***

V piatok 26. apríla 2013 sa v Mníchove konalo tradičné Terpsichore-Gala XI, ktoré je vrcholom BallettFestwoche 2013. Na programe bolo hlavným číslom Birthday Offering Fredericka Ashtona, s hudbou Alexandra Glazunova, ktoré vznikli v roku 1956 ako číslo k oslave 25. výročia založenia Sadler’s Wells Ballet v Londýne (dnes Royal Ballet). Ashton vytvoril dielo ako choreografický šperk, v ktorom všetkých sedem hviezdnych balerín dostalo sólo. Balerínam asistovali pánske hviezdy súboru. Centrálne pas de deux vzniklo pre primabalerínu Margot Fonteyn, sólistku medzi pármi a Michaela Somesa. Na liste hosťov sa ocitli mená tých, ktorí sa už v Mníchove zapísali ako veľkí tanečníci: Ekaterina Osmolkina a Maxim Zyuzin z Mariinskeho baletu v St. Peterburgu, holandský národný balet reprezentujú štyri hviezdy ansámblu: Igone de Jongh, Anna Tsygankova, Jozef Varga a Alexander Zhembrovskyy. Staatsballett Berlin reprezentovali miláčikovia mníchovského publika: Iana Salenko a Marian Walter.
***

Až oneskorene prenikla na verejnosť správa o smrti legendárnej primabaleríny Maria Tallchief. Tallchief, legendárna primabalerína New York City Ballet, ktorá bola manželka a múza choreografa Georgea Balanchina, zomrela 11. apríla v Chicagu vo veku 88 rokov. Tak oznámila jej rodina. Rodená Američanka z Oklahomy po svojom otcovi, škótsko-írski predkovia po jeho matke. Maria Tallchief, ktorej skutočné meno je Elizabeth Marie Tall Chief, sa stala prvou americkou primabalerínou.Od dvanástich rokov balerínu vyučovali a formovali osobnosti ako Bronislava Nijinsky, David Lichine či Pierre Vladimiroff. Svoju kariéru začala vo veku 17 rokov v ruskom balete Monte Carlo a rýchlo už v roku 1942 sa stala jedným z jeho hlavných sólistov. V rámci súboru poznáva Georga Balanchina, ktorý je o 21 rokov starší ako ona a ktorého si vzala v roku 1946. Následne bola pozvaná aj s ním v roku 1947 do parížskej Opery. Potom začína celkom nová kapitola po návrate do Spojených štátov, kde sa Balanchine venuje úplne novému New York City Ballet, ktorého prvé predstavenie sa konalo 11. októbra 1948. Maria Tallchief sa rýchlo stáva hviezdou medzinárodnej povesti. Zároveň sa stáva prvou skutočnou americkou primabalerínou. Účinkuje nielen v baletoch, ale aj v televíznych priamych prenosoch, talk show, ozýva sa Hollywood a stáva sa verejnou kultúrnou osobnosťou. Balanchine pre ňu vytvoril role na mieru: “Vták ohnivák” znamená veľký triumf, stane sa labuťou kráľovnou v “Labuťom jazere“, je Cukrová víla “Luskáčik“, Eurydice v “Orpheus“. Bola prvou Američankou, ktorá hosťovala v Parížskej opere či Bolšom divadle v Moskve. Pár sa rozviedol v roku 1950. Maria Tallchief zostala v New York City Ballet až do roku 1965, ale tancovala aj s inými spoločnosťami, American Ballet Theatre v roku 1949, Ruský balet de Monte Carlo v roku 1954 alebo v Paris Opera Ballet, v Hamburgu 1965. Zanechala javiskovú kariéru v tomto roku. V roku 1981 založila so svojou sestrou Marjorie, tiež tanečnicou, Chicago City Ballet, kde bola umeleckým riaditeľom po dobu šiestich rokov. “Moja matka bola legenda v balete, ktorá bola hrdá na svoje dedičstvo Osage” (kmeň indiánov v Oklahome), povedala v piatok jej dcéra Elise Paschenův vo vyhlásení k úmrtiu veľkej baleríny. “Jej energia svietila do miestnosti. Jej vášeň, odhodlanie do svojho umenia a jej oddanosť k rodine bude chýbať. Ona nastavila latku veľmi vysoko, vždy hľadala dokonalosť vo všetkom, čo robila,” povedala. Choreograf Jacques d’Amboise zaspomínal: “Keď sa spomenie ruský balet je to Ulanová, anglický balet je to Fontyen. Pre Ameriku je to Tallchief.“ Seriózny a detailný životopis umelkyne pre záujemcov poskytuje wikipedia alebo si môžu zakúpiť jej vlastný životopis Maria Tallchief: America’s Prima Ballerina, ktorý napísala v spolupráci s Larrym Kaplanom (1997).

***

2. mája baletný súbor Národního divadla moravskoslezského uvedie Čajkovského Labutie jazero. Po Olomouci je to v tejto sezóne už druhý súbor. Za chvíľu budú mať titul v ponuke snáď všetky baletné súbory, Praha má po zlúčení dokonca Labutie jazerá hneď dva. Bude to mimoriadny večer, pretože dlhoročný umelecký šéf Igor Vejsada, ktorý sa podpísal pod režijnú koncepciu a choreografiu so záverom sezóny končí a na jeho miesto prichádza z Brna Lenka Dřímalová. Takže sa dá viac menej očakávať, že je to jeho posledná premiéra. Odetta/Odilia je hneď v trojitom obsadení: Olga Borisová-Pračiková, Barbora Kaufmannová a Markéta Pospíšilová, Siegfried taktiež: Jan Krejčíř, Michał Lewandowski a Po-Ju Lin. Scénografiu pripravil dvorný scénograf David Bazika a kostýmy sú z dielne uznávanej výtvarníčky Sylvy Zimuly Hanákovej. Scénografia vyzerá veľmi čisto a architektonicky bez obvyklého rozprávkového rámca. V kostýmoch sa Hanáková na prianie choreografa blíži k prelomu 19. storočia a secesii. Webové stránky uvádzajú ako choreografa iba Igora Vejsadu, takže to bude najskôr premiérové prekvapenie, či Vejsada postavil skutočne celý balet alebo biele dejstvá zostali v pôvodnej „kopírovanej“ choreografii Leva Ivanova. O podrobnejšom umeleckom výklade web mlčí a i napriek niekoľkonásobným urgenciám o rozhovor s Igorom Vejsadom sa rozhovor zatiaľ nepodaril.

Foto sobaka.ru, Pavol Juráš, zayphoto