Baletní panorama Pavla Juráše (20)

Tentoraz: 
– Lukáš Timulák na javisku so Sylviou Guillem
– Vážim si ľudí a umelcov, ktorí umenie robia vážne, od srdca! – Lukáš Timulák pre Panorámu
– Čo s bratislavským Queenom?
– Od Léa Delibesa k Johnovi Neumeierovi
– Politický a baletný škandál na Ukrajine
– Cullberg ballet na Novej scéne už za týždeň
***

Ani sme sa nenazdali a blížia sa nielen divadelné prázdniny, ale dočkali sme sa prvého malého jubilea – dvadsiateho čísla Baletnej panorámy. Pozitívne aj negatívne reakcie svedčia o tom, že si našla čitateľa. A dovoľujem si smelo dúfať, že ohlasy a komentáre budú pribúdať a vytvoria diskusnú platformu, pre všetkých ktorým tanečné umenie v celej jeho šírke nie je ľahostajné.

Na začiatok dnešných aktualít z tanečného sveta, toho veľkého tanečného sveta, sa prenesieme do Londýna, kde tento týždeň v slávnom Sadler’s Wells Theater vystupovala so svojím programom 6000 Miles Away legendárna primabalerína Sylvie Guillem. Vedľa nej sa počas večera predstavil aj slovenský rodák, tanečník a choreograf Lukáš Timulák. Bol som s ním tento týždeň v spojení a pripravili sme spolu rozhovor, aby som jeho osobnosť predstavil aj tým, ktorí túto zaujímavú umeleckú osobnosť a inšpiratívneho človeka ešte nepoznajú. Lukáš Timulák dostal po štúdiu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave a Académie de Danse Classique Princesse Grace v Monaku, v roku 1997 angažmá v Les Ballets de Monte Carlo. Počas svojho trojročného pôsobenia tancoval v choreografiách Jeana-Christopha Maillota, George Balanchina,Twyla Tharp, Nacha Duata a ďalších. V roku 2000 prišiel do Nederlands Dans Theater 2 (NDT) a o dva roky neskôr do NDT 1, kde pôsobil až do roku 2010. V NDT 1 mal príležitosť pracovať na nových projektoch choreografov ako sú Jiří Kylián, William Forsythe, Mats Ek, Paul Lightfoot/Sol León, Hans van Manen, Ohad Naharin, Crystal Pite či Johan Inger. Tancoval v divadlách v New Yorku, Paríži, Londýne, Tokiu, Singapure, Barcelone, Riu de Janeiru, Mexico City, Šanghaji a ďalších. Od svojich začiatkov v NDT sa tiež venuje choreografii. Je autorom choreografií ako napríklad Dear Reader (2004, Haag), Due a Due (2005), Bodily Writing (2007), Twenty (2005, NDT) a I saw I was I (2006, NDT), Oneness (2007, NDT 2) a Real Time (2008) pre Slovenské národné divadlo v Bratislave. Ďalším dielom pre NDT 2 bola choreografia Offspring (2009), ktorá sa hrala v Holandsku, Veľkej Británii, na Slovensku či vo Francúzsku. Urtanz (2009) s tanečníkmi z NDT 1 mala premiéru na festivale TodaysArt v Haagu. Medzi novšie projekty sa radí duet Shortcut (2010) v spolupráci s Francescem Nappou. Instrument (2010), krátky tanečný film v spolupráci s Rubenem van Leerem, mal premiéru na festivale Cinedans v Amsterdame. Timulákovo najdlhšie dielo Eroica (2010) bolo pripravené pre Göteborg Ballet vo Švédsku, Masculine/Feminine (2011) pre NDT 2 a A Place Between (2011) pre Konpainia Dantzaz v San Sebastiane. Na väčšine svojich inscenácií spolupracuje s výtvarníkom a návrhárom Petrom Biľakom. Záujemcom, doporučujem jeho krásny designový web so zaujímavými ukážkami www.timulak.com. A teraz už zdravím Londýn.

Čo všetko sa zmenilo vo vašom živote od premiéry baletného večera KY – time vo Slovenskom národnom divadle (2008), keď ste po rokoch opäť mohol zarezonovať v Slovenskom i Českom baletnom svete?

Za posledných päť rokov sa toho udialo dosť veľa v mojom pracovnom aj súkromnom živote. Odišiel som po desiatich rokoch pôsobenia v NDT zo súboru a dal som sa na „voľnú nohu“. Čo sa týka choreografie, pracoval som so súbormi ako NDT 2, Göteborg Ballet, Konpainia Dantzaz, Balé da Cidade de São Paulo alebo v „production house“ ako Korzo Theater v Haagu. S tancom som ešte neskončil a mal som a ešte stále mám možnosť si zatancovať Kyliánove dielo, duet z 27‘52“ vo večeri Sylvie Guillem 6000 Miles Away, ktorý mal za posledný rok a pol turné po svete.

Môj záujem o film ma pritiahol k štúdiu na New York Film Academy. Intenzívny mesačný kurz. A do budúcnosti plánujem ešte ďalšie takéto kurzy ohľadom filmu. Takže moja práca a projekty sa delia medzi choreografiu, tanec a film. Hľadanie nových možností ako využiť všetky tieto disciplíny osobitne aj spoločne. Medzitým sa nám s manželkou Valentinou Scaglia, ktorá ešte stále pôsobí v NDT, narodili dve dcéry, Zoe (4 roky) a polročná Noemi.Tak to sú ohromné správy. Gratulujem. Takže je pravda, že aj vyťažený umelec môže mať rodinu. Kam sa posunula vaša choreografická tvorba? Formálne, témami, pohybovým slovníkom?

Čo sa týka choreografie, tak sa snažím stále meniť rozmery projektov. Niekedy sú pre veľké divadlá, inokedy pre školy alebo menšie divadlá a taktiež vlastné iniciované projekty. Všetko sú to nové skúsenosti, z ktorých sa neustále učím. Naposledy som si aj zatancoval vo vlastnej choreografii, ale nie je to vždy tak. Na väčšine projektov spolupracujem s grafickým dizajnérom Petrom Biľakom ohľadom konceptov súčasného a moderného tanca.

Áno, Peter je váš stály spolupracovník a veľmi zaujímavý a inšpiratívny umelec. Po rolách v baletoch svetových tvorcov ako člen súborov Les Ballets de Monte Carlo a Nederlands Dans Theatre, aké diela vás ako tanečníka zaujímajú interpretačne?

Počas môjho pôsobenia v týchto súboroch som spolupracoval s mnohými choreografmi ako Jiří Kylián, Mats Ek, William Forsythe, Hans van Manen, Paul Lightfoot/Sol León, Crystal Pite, Wayne McGregor, Johan Inger a mnoho iných.

Pre mňa ako tanečníka bolo najzaujímavejšie byť pri zrode nových kreácií a mať na sále priamy kontakt s choreografom. Tá spolupráca a dialóg medzi tanečníkom a choreografom je niekedy neopísateľná. Sú to zážitky a spomienky, ktoré ostanú na celý život a z ktorých sa človek učí a môže ďalej čerpať v tanci, ale aj v samotnom živote. A keď si k tomu môžete v niektorých z týchto kreácii zatancovať s vašou životnou partnerkou, tak je to tiež veľké plus.Keď ste spomenuli Lighfoota a Leóna, bez toho, aby sme niekoho chceli ohovárať, ako vedú súbor? Je to silná umelecká aj ideová dvojica?

Počas môjho pôsobenia v súbore boli Lightfoot/León ako ‘House Choreographers‘ . Ako tanečník som s nimi spolupracoval na viacerých kreáciách a bola to prijemná spolupráca. Teraz sa Paul Lightfoot dostal na post riaditeľa NDT. Keďže už nie som každodenne v súbore, vnímam to viac externe. Čas ukáže, akým smerom sa NDT vyberie.

Kylián práve oznámil akýsi „odpočinkový čas, či prestávku“ v uvádzaní svojich choreografií v NDT. Aký je váš vzťah k tomuto veľkému tvorcovi?

Jiřího Kyliána si veľmi vážim ako choreografa aj ako človeka. Veľa som sa od neho naučil počas môjho pôsobenia v súbore. Sme stále v kontakte. Pre mňa je Jiří Kylián veľká osobnosť a som nesmierne rád a vážim si, že mám možnosti s ním blízko spolupracovať.

Myslíte si, že ten odpočinkový čas, kedy chce, aby sa súbor posunul ďalej tým, že vzniknú nové diela a nebudú sa stále opakovať jeho práce, je umelecká múdrosť jeho génia alebo skôr túžba odpočinúť si a venovať sa v jeho prípade tiež filmu a vlastným projektom?

Myslím, že najlepšie by bolo opýtať sa túto otázku priamo Jiřího Kyliána. Neviem či je to možné nazvať odpočinkom, keďže Jiří Kylián je stále veľmi aktívny ako ste spomínali v jeho nových projektoch, čo sa týka filmov a mnoho iných. A pauza je skôr braná spôsobom, aby si NDT medzičasom postavilo nový repertoár bez jeho diel, takže viac umelecká múdrosť jeho génia si myslím.Mnoho tanečníkov z NDT sa vydalo na vlastnú choreografickú dráhu. Stačí spomenúť v našom prostredí vás, Natašu Novotnú či Václava Kuneša. Je to tým NDT?

Je pravda, že NDT vychovalo veľa choreografov. V mojich spomienkach to miesto dýcha tvorbou a človek, ak má chuť a dané predpoklady, sa tam môže realizovať aj formou choreografie a má na to všetky podmienky.

Nataša Novotná a Václav Kuneš tancujú v Prahe duet 14‘20“, vy v galavečere baletnej legendy Sylvie Guillem duet 7‘52“od Jiřího Kyliána. Čo sú to za zvláštne duetá?

Aj v prípade Nataši Novotnej a Václava Kuneša ide o duet, ktorý bol pôvodne súčasťou celého baletu 27‘52“ a pán Kylián ho vytvoril pre NDT 2 v roku 2002. Zhodou okolností som bol v tom čase ako tanečník NDT 2 tiež pri zrode tejto kreácie. Neskôr vznikla kratšia „gala verzia“ tohto baletu, ktorá je teraz aj súčasťou večera 6000 Miles Away Sylvie Guillem.

Ako sa tanečník, umelec, človek dostane do večera, takej umeleckej monodrámy, slávnej baleríny ako je Guillem?

Musím povedať, že to pre mňa prišlo dosť nečakane. Po roku ako som odišiel zo súboru, prišla táto príležitosť a ja som veľmi rád, že som ju mohol využiť. Ako členovi NDT by sa to trochu ťažšie skombinovalo, keďže ste viac (za)viazaný na prácu v súbore. Takže byť na voľnej nohe má niekedy aj takéto výhody.

Primabalerína napríklad rada spomína na Nurejeva. Ako po nej hádzal stoličky a podobne. Čím je inšpiratívne, alebo poučné či zábavné umelecké stretnutie s takou osobnosťou. Je to ešte umenie, či skôr biznis na slávnom mene umelkyne?

Človek sa učí z každej skúsenosti. Pre mňa je zaujímavé zblízka sledovať takú slávnu balerínu ako je Sylvie Guillem. Vidieť trochu bližšie do jej zákulisia, ako sa napríklad pripravuje na predstavenia a mať možnosť prehodiť pár slov na javisku počas prípravy na predstavenie, ale aj mimo javiska. A je pravda, že vďaka nej som sa stretol s ľuďmi z jej okolia ku ktorým by som inak nemal prístup.

To ste môj človek. Pretože českých tanečníkov sa vždy na podobné veci pýtam, ako sa napríklad svetové hviezdy pripravujú, na zvyky, či poverčivé rituály pred predstavením, a zistil som, že nikto si to nevšíma. Vypozorovali ste niečo u Sylvie?

Všimol. Sylvie má pred predstavením všetko absolútne pod kontrolou. Nielen prípravu tela, ale všetko dookola, čo k predstaveniu patrí. Komunikácia s technikmi a spoluúčinkujúcimi. Keď sú nejaké otázky alebo niečo nesedí viete, že sa to vyrieši za krátku chvíľu. Väčšinou sa rozcvičuje priamo na javisku hodinu pred predstavením, urobí si klasickú tyč. A počas predstavenia je veľmi koncentrovaná. Voda v zákulisí je tiež pripravená na miestach, kde ju potrebuje.

Čo vás čaká po Londýne do konca sezóny?

Po Londýne ma čaká s týmto titulom ešte šesť predstavení v Moskve a neskôr séria workshopov v Taliansku a medzi tým príprava nových projektov na budúcu sezónu.

Už ste spomenuli, že na tomto gala spoluúčinkujete dlhšie. Pozoroval ste nejaké rozdiely vo vnímaní publika tohto večera, na rôznych miestach kde ste mali predstavenia?

Samozrejme. Je stále prekvapujúce vnímať reakcie publika v rôznych miestach alebo krajinách.

Roky sa pohybujete v zahraničí, vo veľkom, skutočne veľkom svete baletu i umenia. Kto je pre vás skutočná baletná hviezda?

Bohužiaľ nemám iba jedno špecifické meno. V zahraničí som sa stretol s mnohými osobnosťami tanca. Veľmi si vážim ľudí a umelcov, ktorí toto umenie robia vážne, od srdca a vtedy je to poznať.Dobre, tak vás nebudem týrať menami zo sveta baletu, ale vy ako choreograf na pomedzí žánrov a umeleckých smerov, na koho filmy, výtvarné diela sa rád pozriete, akú hudbu si pustíte alebo knihu akého autora si prečítate keď máte voľno?

Počas svojich ciest si stále nájdem čas navštíviť múzeum v krajine alebo mieste kde sa nachádzam. Je to veľmi obohacujúce. Veľmi ma tiež zaujíma architektúra, takže je skvelé obdivovať okrem historických aj nové budovy od architektov ako Rem Koolhaas, Renzo Piano alebo Jean Nouvel. Ak budeme pri filme, tak môžem dodať, že jeden z mojich najobľúbenejších režisérov je Stanley Kubrick. A veľmi rád čítam knihy od japonského spisovateľa Haruki Murakamiho.

Toľko z Londýna, priamo od Lukáša Timuláka. Na podrobnejší rozhovor, kde sa dotkneme tém ako súčasný tanec, smerovanie tanca a ďalšie pálčivé témy sa môžu čitatelia tešiť v najbližších mesiacoch v rámci mojich veľkých rozhovor s baletnými hviezdami z Česka a Slovenska, ktorí sa etablovali v zahraničí a ich mená majú zvuk v baletnom svete.
***

Po rozporuplnej premiére Osudových lások, sme mali možnosť vidieť ďalšiu z choreografií Mária Radačovského – Queen alebo príbehy tých, čo túžia žiť naveky. Nerád píšem negatívne, pretože divákovi je smutno keď vidí predstavenie, vedľa hrozných správ zo sveta a z reálneho života. Nechcel som touto inscenáciou ani predlžovať dnešný diel, ale niekoľko kolegov, ktorých si vážim ma vyzvalo aby som napísal krátku glosu. Je záhada, že napriek skúsenému tímu, ktorý choreograf prizval k spolupráci; jeden z najlepších slovenských dramaturgov Peter Pavlac, kostýmová výtvarníčka Katarína Holková, scénograf Marek Hollý, vzniklo predstavenie, ktoré je svojím spôsobom nezaujímavé.Dejová línia, ktorá by mohla vyzerať sľubne, vyznieva v realizácii ako bezradnosť. V štúdiu prebieha konkurz na tanečného interpreta Fredieho pre televíznu show; je to sled nekonečných tancov, ktoré retarduje nahraný hlas šéfa, bezzubo komentujúci dianie a nejakými excentrickými výstupmi DJ-ja a vedúceho castingu, kedysi provokatéra slovenskej hudobnej scény pred dvomi desiatkami rokov Laca Lučeniča. Lučenič dokáže byť aj vtipný (od: toto je casting a nie Pošta pre teba, cez: to nie je Star dance, až po úplnú kravinu: Zavolaj chalanov, budú v bufete!), ale s ohľadom na to, že mu nikto zo štrnástich mlčiacich tanečníkov neodpovie, vyzerá celá táto konštelácia samoúčelne. Prvá časť má štyri nekonečné diely: úvod, kedy sa nedeje vôbec nič, druhá keď sedem pánov, každý ako v americkom filme z iného súdka tanca, predvádzajú čo dokážu (podľa toho sú aj oblečení, jeden má trikot, jeden tepláky, jeden tenisky, atď.), potom šesť veľkých duetov na jednotlivé piesne kedy tancujú s partnerkami, ktoré si vyžiadali tiež účasť na konkurze, v tretej časti zase všetci čo sú k dispozícii tancujú v triu a finále keď majú „znázorniť vzťah Fredieho k vlastnej smrti“. Všeobecne podobných filozoficky intelektuálnych hesiel je v balete viac, než solídneho tancovania. Na projekčnej ploche sa zjavujú heslá ako: ambície, výbuch ega!, zjavenie ženy, boj o prežitie!, zúfalstvo cez mŕtvoly, odmietnutie, odpustenie, obava!, fóbia zo smrti, multiplikácia! A ďalšie citáty o láske, mladosti, nádeji.

Druhá časť je dramaturgicky zovretejšia, ale zmysel prečo vlastne tento balet vznikol nepodporí divadelným a už vôbec nie tanečným vyjadrením. Predstavenie je hotové, investor ho chce, bude vysielané v televízii, všetci si môžu ísť domov odpočinúť, ale nikto neodíde a zostávaj ďalej tancovať. Radačovský len na pár miestach vytvorí pôsobivé tancovanie čo do formy aj do obsahu. Platí to hlavne o triách, keď nápady zaujmú. Podobné tempo piesní, z ktorých je dosť obtiažne vystavať dramaturgiu večera, vedie choreografa k dosť nemuzikálnemu, nekontrastnému a nevzrušujúcemu tancovaniu. Pohybový slovník nie je nijako originálny, je to „všehochuť“. V tomto sa Radačovský nekodifikuje do role novátorského choreografa plného nápadov, nevyužíva možnosť sveta popovej hudby, nestavia drámu, ani serióznu revue, a len divne a zle zakomponováva do diela citácie iných tanečných žánrov. Režijné antivedenie postáv a situácií vyústi do nudy. Navyše už piesne vytvárajú nepríjemný, číslovaný večer ako v belcantovej opere a matematická presnosť počtu tancov tomu pomáha, najprv šesť duetov, potom štyri triá a podobne.

Dokonalý tanečný casting sme videli v Chorus Line, lepšiu transkripciu piesní do tanca sme videli u Béjarta, a existujú aj hlbšie balety o smrti či o živote. Po Radačovského nápaditom Romeovi a Júlii v produkcii Baletu Bratislava, ktorý medzitým už nie je v tom stave v akom bol, je to veľké sklamanie. Ani interpretom sa táto poloha nehodí. Vyniká len Arthur Abram, Andrej Szabo, Marek Kocák, Natália Némethová a Alexa Capareda a to je tak všetko. Nie je prítomná ani túžba choreografa po emotívnom vyjadrení nielen v pohybe, ale hlavne vo výraze. Pohybový slovník choreografa, ktorý bol veľmi sľubný sa prestal vyvíjať a snaha vypovedať akúsi všeobecnú múdrosť na základe castingu a hitov skupiny Queen vyústila v divadelnú prázdnotu, ktorá má so súčasným tancom pramálo spoločného. Mottom inscenácie tak zostáva jedna scéna, keď vynikajúca Alexa Capareda ide poliať „svokrin jazyk“, ktorý jej však nejakým kúzlom uteká z dosahu krhličky. Inscenátorom ich predstava takto podobne utiekla od realizácie. Hlavne utiekla choreografia. Ak sme mysleli, že po podobných baletoch z českej produkcie, keď si choreografi berú „všanc“ hity, aby na ne vytvorili blábolivý príbeh s pa-krokmi a nalákali divákov, sme sa presvedčili, že to môže byť ešte horšie. Keď sa totálna umelecká bezmocnosť zahalí do filozofického hávu a vznikne pastiche.

***

Jedným z najpôsobivejších úprav klasického baletného libreta od Johna Neumeiera je popri tituloch ako Labutie jazero, Spiaca krásavica či Luskáčik, Sylvia, skladateľa Léa Delibesa autora známej Coppélie. Inscenáciu mohli čitatelia vidieť v zázname Českej televízie, a je dostupná na DVD na nahrávke z Paríža. Svetová premiéra Sylvie v choreografii Louisa Meranteho sa konala v roku 1876 v parížskom Palais Garnier a už vtedy znamenala prelom od tradičného chápania romantického baletu, keď sa z víl a sylfíd stala hlavná titulná ženská hrdinka bojovníčkou a divokou sestrou Pentheasilea. Neumeier sám premýšľal ako postaviť na tomto klišé minulosti plnohodnotný príbeh a vytvoriť hudobnodramatické dielo. Pre tvorcu, choreografa a režiséra je libreto Julesa Barbiera a baróna de Reinach nezmyselné. Aký príbeh k hudbe rozprávať? Torquata Tassa s jeho drámou Aminta? Neumeier hľadá silné tanečné obrazy, pohyb, emócie, situácie, ktoré sú v šokujúcom protiklade k skoro operetnej hudbe. Hudobnodramatické obrazy o silnej, športovo a bojovne založenej žene, ktorá sa zmieta v boji medzi silou a zraniteľnosťou, medzi strachom pred láskou a túžbou po milovaní, medzi chladným svetom a svetom vášne. K tomu mu dopomáha pôsobivá scénografia Yannisa Kokkosa, ktorá neodkrýva stratený svet antiky Grécka či Ríma, ale skôr večne živý modus operandi gréckeho umenia, na zelenom pozadí s modrým stromom ako obraz Paula Éluardsa La terre est bleue comme une orange. Neumeier potvrdzuje aj svoj mimoriadny zmysel pre hudobnú zložku. Z romantickej hudobnej partitúry, vytvára symfonické dielo s leitmotívmi a pôsobivou dramaturgickou stavbou.

Prológ začína pred oponou, na javisku je terč a v portáloch sa zjavujú bojovníčky zo sprievodu bohyne Diany, šípy zasvištia a zapichnú sa do terča, nevedno ako sa tam dostali. Prvé dejstvo začína na jar, na lúke osvetlenej svitom mesiaca v štylizovanej priezračnej scénografii Kokkosa. Je to Dianin posvätný háj, do ktorého zostupuje boh Eros a berie na seba podobu pastiera Thyrsisa. Pastier Aminta túži znovu vidieť Sylviu, chránenkyňu Diany. Tá sa s bohyňou a ostatnými nymfami vracia z lovu. Kým sa ostatné nymfy odchádzajú kúpať, Aminta stretáva Sylviu. Diana to vidí, začne podozrievať Sylviu z nevernosti voči zásadám lovkýň, zároveň však sama cíti konflikt a vlastnú vášnivú spomienku na krásneho Endymiona. V tom je brilantná práca Neumeiera ako dramaturga a scenáristu, že žiadna z postáv nie je jednoducho načrtnutá, ale vnútorne bohatá a ľudská. Eros v preoblečení Thyrsisa síce súcití s nešťastnou láskou Aminta, no unesie Sylviu do kúzelnej ríše krásneho Oriona. Druhé dejstvo sa odohráva akoby v lete, v zmyselnej ríši Oriona. Horúca letná noc, krásne ženy a vzrušení muži. Svet Orionu je slávnosť na počesť Erosa. Sylvia je prvýkrát v živote obdivovaná ako krásna žena a jej zmysly sa prebúdzajú. Neopúšťa ju ani myšlienka na Aminta. Vracia sa však oveľa silnejšia spomienka na Dianu, na minulosť. Tak sa znovu Neumeier dostáva do súčasnosti a prítomnosti. Jeseň končí, prichádza zima a po možno pár mesiacoch či možno aj rokoch prichádza Aminta znovu do posvätného hája. Sylvia je už staršia, tak ako aj Aminta. Sylvia odchádza so zabalenými kuframi a novým ctiteľom. Lúči sa s Amintom. Práve toto adagio je logickým vyústením Neumeierovej koncepcie a vrcholom dramatickým i choreografickým. Diana ju hnevlivo pozoruje, napína luk a chystá sa vystreliť, ale Eros ju odzbrojí. Tá, čo sama zhrešila, sa nemôže pomstiť inej milujúcej žene. Diana zostáva sama, večná bohyňa lovu. Bohyňa sa stáva smrteľníčkou práve vďaka nešťastnej láske. Pôsobivý dejový zvrat vynikajúceho rozprávača Neumeiera.

Motív lovu v medziach lásky drsných amazoniek i slabých a oddaných mužov prechádza celým dejom, ženy sa však menia tak ako aj muži a role aktivity a pasivity sa striedajú tak, ako sa menia dominantné ženy na ženy podrobené. Zároveň Neumeier psychologickým a rozprávačským spôsobom stavia choreografiu podľa jednotlivých figúr a situácií. Celý balet a pohybový slovník je pocta elegantnému, vycibrenému a na precíznej práci ostrých nôh a virtuóznych vysokých póz postavenému, francúzskemu baletnému štýlu. Celkovú koncepciu dotvára vysoká herecká škola tanečníkov, elegantné aj psychologické port de bras a sugestívne detaily, ako je napríklad pohybový slovník Dianinej družiny založený na rýchlych skokoch a veľkých Grand pas de chat do strany balerín v ruke držiacich veľký luk. Nezabudnuteľná veľká hra, tak ako francúzske činoherné divadlo či senzitívna francúzska hudba. V porovnaní s archaickým Ashtonovým mýtom, skutočná dráma plná citov a emócií.
***

Vedľa atentátu na Sergeja Filina úplne zanikla ďalšia východná umelecká kauza. Odvolanie šéfa baletu Národnej opery Ukrajiny Denisa Matvienka na politickú objednávku. Svetovo preslávená hviezda zo sveta baletu nielen ukrajinského, Denis Matvienko (je jediným svetovým víťazom štyroch Grand Prix z Medzinárodnej baletnej súťaže), bola pozvaná do Veľkého divadla v Moskve – vystúpiť v legendárnej inscenácii Spartakus Jurija Grigoroviča. Denis sa tiež pripravuje na dve premiérové vystúpenia v American Ballet Theatre. Je to obrovská satisfakcia z umeleckého sveta po tom, čo bol pre politické a kariérne boje na hodinu zosadený ako šéf baletu Národnej opery Ukrajiny. Matvienko nechce vynakladať energiu na súdny spor s Národnou operou. „Ponúkli mi ísť v tejto veci na súd. A samozrejme by som to mohol urobiť. A možno by som vyhral. Ale nechcem to robiť. Nechcem sa znížiť na túto úroveň či zúčtovať. Tiež by som chcel ešte raz objasniť svoju pozíciu. Nepotrebujem bojovať o moc v ukrajinskom divadle. Chcem bojovať za kreativitu.”– povedal slávny tanečník. Matvienko chcel bojovať za zvýšenie kvality, prestíže a tvorby v divadle, a hlavne oživenie repertoáru. Grigorovič mal v pláne pozvať aj do svojho bývalého divadla. „Je to skvelý choreograf, známy na celom svete. Tancoval som Korzára v Krasnodaru, keď tam pracoval aj Jurij. Také osobnosti ako Jurij Grigorovič, Natalia Makarova, Ananiashvili posvätia ukrajinskú baletnú scénu, keby s nimi naši umelci pracovali.” Matvienko nakoniec nebude mať už nič s národným divadlom, vo svojom diári má dvanásť prestížnych pozvánok. Jeho plán? Napríklad veľké baletné gala s Ninou Ananiashvili v paláci Ukrajina v polovici júna. Meno Denis Matvienko zmizlo na svetový deň divadla 27. marca 2013 na oficiálnych internetových stránkach divadla z funkcie riaditeľa a bolo presunuté do “sólistov”. „Úprimne som veril, že by som mohol zvýšiť úroveň baletu na Ukrajine, a mohol dostať náš dom na mapu sveta baletu.“
***

Skoro utajené sa vedľa hviezdneho hosťovania Zakharovej pripravuje aj iné, nemenej zaujímavé hosťovanie. Slávny Cullberg Ballet zo Švédska sa, dnes už s nemenej slávnym choreografom Alexandrom Ekmanom, predstaví 3. júna na Novej scéne Národného divadla s inscenáciou Ekmanov triptych – Štúdia zábavy z roku 2010. „Odjakživa som fascinovaný rôznymi klišé show businessu a v tomto predstavení som sa pokúsil položiť divákom otázku, kde vedie hranica medzi zábavou a umením.” – hovorí Alexander Ekman. Rozhodne nie je na škodu sa pozrieť kam sa tanec vyvíja a porovnať umelecky príbuzných tvorcov, ktorí majú spoločný menovateľ – generačnú výpoveď a vzťah k NDT. Rodák zo Štokholmu vytvoril choreografie pre súbory ako Nederlands Dans Theater 1, Nederlands Dans Theater 2, Nederlands Dans Theater 3, Le Ballet de l’Opéra national du Rhin, Bern Ballet and Ballet Junior de Genève, Switzerland, IT Dansa v Španielsku, The Icelandic Dance Company, pre Göteborg Ballet a Cullberg Ballet či Royal Opera v Štokholme.

***

Léo Delibes:
Sylvia
Tri choreografické básne podľa mýtickej témy
(Drei Choreografische Gedichte über ein Mythisches Thema).
Libreto, choreografia a réžia: John Neumeier
Scéna a kostýmy: Yannis Kokkos
Ballet de L’Opéra National de Paris
Svetová premiéra 30. júna 1997, Palais Garnier Paríž

Foto Joris Jan Bos, Sharon Mor Josef, Ctibor Bachratý, Icare, archiv