Baletní panorama Pavla Juráše (7)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

– Apolón verzus Dionýzos v Drážďanoch
– Jiří Bubeníček na Olympe umenia
– Vasilij Medvedev o Dance Open už budúcu sobotu v SND
– Zabudnutá slovenská baletná hviezda – Jozef Varga
***Niekedy človek musí opustiť hranice, možno celý život je o prekonávaní osobných i iných hraníc. Ak v poslednej dobe politicko-sociálno-etický nepokoj v spoločnosti stále viac rastie, rastie aj nepokoj v enigmatickom svete ľudského vnútra a túžbe vidieť niečo krásne, dokonalé. Čím ďalej tým viac sa divák snaží rozpoznávať a zvažovať, aké predstavenie navštívi. Tieto nožnice sa roztvárajú až tak, že niekto si radšej zaplatí Mezzo či Arte a do divadla v Česku na živé divadlo vôbec nechodí, niekto naopak je zaslepený tak, že všetko, čo sa mu servíruje zbaští i s navijakom a považuje to za vrchol kultúry. Uprostred mojich nožníc smerovala cesta do Drážďan a potom do Viedne. Taká zlatá stredná cesta a vyplatila sa.

V Drážďanoch nádherná, na osamelom vybombardovanom nábreží stojaca Semperova opera, pôsobí ako z iného sveta. Vyzerá ako starobylá kozmická loď, ktorá kedysi pristála a zatiaľ vďaka Bohu ešte neodletela. Navštívil som deviatu – poslednú reprízu programu premiérovaného 23. júna 2012 pod hypnotickým názvom Les Ballets Russes – Reloaded. Baletný súbor drážďanskej štátnej opery sa v ňom prezentuje opulentnou spomienkou na možno posledné veľké obdobie baletu, nie tak dávne. Nebudem sa tu zaoberať dejinami, už i tak sú články dlhé, navyše geniálna Božena Brodská nemá konkurenciu. Brilantne zo štyroch choreografií zostavený večer, bola skutočná lahôdka. Staré a nové, známe a menej známe, klasické i moderné, komorné i veľkolepé tableaux, epické i lyrické, apolónske i dionýzovské. Živel apolónsky a dionýzovský medzi sebou zápasí. Apolónstvo je možno tvrdohlavou túžbou po dokonalosti a dokonalom tvare. Boh Apolón sám vystupuje ako strážca ťažkého bremena individuality. Jeho priaznivec je pokojným vzbúrencom, ktorý si v vzbure zakrýva oči pred tým, že bytie je vo svojej podstate neinteligibilné. V boji s prírodným zákonom používa triumfujúceho rozumu, odpovedá na tichú výzvu transcendentna vyzbrojený vznešenosťou racionality. Naproti tomu dionýzovské na svoju individualitu zabúda, skladá zo seba jej bremeno a rozpíja sa v prajednote s prírodou, uzmieruje sa s ňou, splýva s ňou v harmónii, odpovedá jej a náhle pred ňou stojí nevinný. Nebudem sa podrobne zaoberať filozofickým aspektom, len ma napadlo, ako zaujímavo bol program a dramaturgia večera spojený a rafinovane vymyslený.

Úvodné Stravinského Noces v choreografii Stijna Celisa sú jasne dionýzovskou, archetypálnou orgiou medzi nevestou a ženíchom. Bubeníčkova transkripcia slávneho Nižinského Fauna je v jeho výklade práve boxerským súbojom medzi apolónskym a dionýzovským. Balanchinov Apollo je už z názvu čitateľný a jasný. A legendárne Svätenie jari v málo známej a napriek tomu geniálnej choreografii Jacopa Godaniho, ktoré slávi tento rok storočie od legendárnej premiéry, je vrcholom prírodného rítu, starých tradícií, surovej brutality, rozkoše a bohoslužbou k Dionýzovi. Nemám rád toto kvákanie o princípoch a hľadanie neustálych významov, ich porovnávanie a pseudo intelektuálne džavotanie o divadelnom predstavení. Takže polemika nebude. Noces belgického choreografa Stijna Celisa (1964), sú vzrušujúcim tanečným divadlom k burcujúcej experimentálnej Stravinského hudbe, ktorej dominujú vokálne hlasy, bicie a štyri klavíry, s ktorých umiestnením už skladateľ experimentoval. Celisa to najskôr fascinovalo a tak celý vokálno- inštrumentálny ansámbel postavil na javisko za priesvitnú stenu. Vytvoril tým strhujúci svadobný priestor, kde muzikanti sprevádzajú svadobný obrad, či možno svadobnú noc. Dvanásť špičkových tanečníkov a balerín vyzul, obliekol do štylizovaných kostýmov a expresívneho líčenia, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picasso z obdobia svojej spolupráce s Ballets Russes a rozohral svadobný rituál, ktorý odkazuje k tradícii, rituálu, folklóru a mohol by som menovať až do ďalšej panorámy, k čomu všetkému. Vedľa divadelnej koncepcie je ale dôležitejšia choreografova pohybová fantázia. Popri strhujúcej gestickej práci necháva tanečníkov trpieť a milovať sa v novodobých petite mort, kedy slasť, rozkoš a bolesť majú k sebe tak blízko, že svadobné chorovody sa menia na ansámblový tanec i individuálne pas de deux. Takto vyhranený osobitý choreografický jazyk sa dnes po veľkých osobnostiach typu Kyliána, Forsytha, Piny Bausch už len tak ľahko nevidí. Celis nenapodobňuje ani jedného, ale jeho dielo je esenciou toho, čo dvadsiate storočie tancu a baletu prinieslo. Milovníkom moderného tanca odporúčam zamerať sa na jeho tvorbu, pretože je zaujímavo prekvapivá, ideovo naplnená a formálne dokonalá.

Apollon Musagetes (1928) je dielo Ďagileva z posledného roku pred jeho smrťou, ktoré sa objavilo na programe spektakulárneho tanečného programu ako javisková spolupráca Igora StravinskéhoGeorga Balanchina . Francúzsky výtvarný umelec André Bauchant sa mal podieľať na kulisách. Ďagilev vybral ako scénografiu dve krajinomaľby od Bauchanta, pre Apolóna grécku tuniku a tri múzy mala do bielych mušelínových tutu obliecť Gabrielle Chanel . Stravinskij po farebných a folkloristických opulentných kompozíciách pre Ballets Russes dostal za úlohu pripraviť hudbu pre hru bez deja a rozhodol sa pre prísnu formu priam apolónskej krásy. Balanchinova choreografia je opätovný návrat ku kánonickej forme, návrat k  Danse d´École

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
4 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments