Bratislava: Sen noci svatojánské Youriho Vàmose

  1. 1
  2. 2

Príbeh kohokoľvek z nás

Pohľad, zbavený akýchkoľvek predsudkov, upretý povedzme na Mozartovu dramma giocoso Don Giovanni (poznámka autora: giocoso znamená veselý, radostný) skresľuje Kierkegaardovo démonizujúce a mýtizujúce poňatie. Aj bezodné priepasti, do ktorých nás cez svoje intrigánstva a ukrutnosti nechávajú nazrieť postavy Mozartovej inej dramma giocoso Così fan tutte, boli dlhé obdobie prehliadané z dôvodu realisticky úplne nepochopiteľne groteskného deja. V prípade Sna noci svätojánskej je to obdobné. S pohodlnosti radi prehliadame, že známy výrok Friedricha Dürrenmatta, že komédia je len prezlečenou tragédiou, prirodzene platí aj na Sen noci svätojánskej. S radosťou a ľahkosťou to prehliadame v neposlednom rade preto, lebo nám pri tom v ušiach znie Mendelssohnova romantická hudba, ktorá len tak mimochodom nemá s alžbetínskou dobou, v ktorej žil Shakespeare, atmosféricky a štylisticky nič spoločné. A vlastná doba Shakespearova mala iste pramálo spoločného s rozprávkovo dávnym Gréckom, v ktorom autor necháva odvíjať tento mimoriadne zapletený príbeh svojej komédie.

Ako neveselo možno mimochodom interpretovať túto komédiu dokazuje poľský literárny historik a divadelný kritik Jan Kott vo svojej eseji Titánia a hlava somára. Niektoré myšlienky z tejto eseje poznačili aj ponímanie tohto Shakespearovho diela zo strany Youriho Vàmosa.Kto pozná jeho Spiacu krásavicu, Labutie jazero, Juliena Sorela  alebo aj z dramaturgického hľadiska neškodného Luskáčika, nebude očakávať, že Vàmos Sen noci svätojánskej len jednoducho prerozpráva. Nie je to len otázka prostriedkov, pretože v porovnaní s možnosťami, aké má jazyk a hudba, je nutné vyjadriť tú istú tému tancom inak a tiež inak rozložiť jej ťažiská. Je to skôr otázka síce nerealistickej, ale dejovo podmienenej psychologickej hodnovernosti. Vàmos neverí v Grécko a vládcov duchov rovnako, ako v ne neveril samotný Shakespeare. Sú to šifry, ktorých umelecké formy treba vykladať v každej dobe vždy nanovo a zakaždým inak. Preto to predlohe nijako neublíži, keď sa bude Vàmosov Sen noci svätojánskej odohrávať v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a prirodzene, nie v Aténach, ale niekde v Európe, tentoraz povedzme na Slovensku. A to nie pre účely nejakého lacného realizmu, o ktorý Vàmos nemá záujem, ale preto, že mu to uľahčuje o. i. zobrazenie remeselníckeho prostredia na scéne.

Postavám paradoxne ponecháva ich pôvodné mená. Z Hermie a Heleny neurobil Máriu či Grétku. A Demetrius a Lysander sa aj naďalej volajú Demetrius a Lysander. Nie je to vôbec v rozpore s posunom v čase, ktorý Vàmos vykonal. Pretože takéto zdanlivé protirečenia medzi antikizovanými menami a viac či menej blízkou súčasnosťou nevyjadrujú to jedinečno-osobitné, ale to vždy platné a typické, o čo vlastne v Sne noci svätojánskej ide. Večne rovnaké konštelácie ľúbostného príbehu, v komédii rovnako ako v tragédii – zaľúbenosť, žiarlivosť, výmena partnerov, zámeny a tak ďalej – sa neviažu ani na miesto, ani na čas. Existovali vždy a všade. A táto nadindividuálna perspektíva bez problémov pripúšťa, aby majiteľ stavebnej firmy povedzme na Slovensku menom Theseus organizoval svadbu, na ktorej mu jeho predáci zahrajú smutný príbeh o Pyramovi a Thisbe.

Na uplatnenie takéhoto uhla pohľadu oprávňuje práve samotné dielo Sen noci svätojánskej. Keď Puck – ktorého dvojitý charakter škriatka a diablika demonštruje Vàmos v dvojitej postave Puck – Robin – vyslobodí obe dvojice milencov z prekliatia tejto letnej noci, nechá ho Shakespeare vysloviť nasledujúce slová: „Nech vás nájdu ranné chvíle, pri kom Vám to bude milé! Pri Aničke Janka, pri paničke pánka, gazdu pri kobyle – všetkých v plnej sile!“Príbeh Hermie a Lysandra, Heleny a Demetria je príbehom Janka a Marienky, príbehom kohokoľvek z nás, ktorý sa môže prihodiť Jožkovi v Aténach i Theseovi na Slovensku.

A tento príbeh kohokoľvek z nás sa v rovnakej miere týka ľudí ako bohov či len vládcov duchov. Oba svety sa pretínajú, lebo vzťahy sú rovnaké v oboch. Obe dvojice milencov sa škriepia a horlia jeden pre druhého i proti sebe navzájom. Oberon a Titánia, vládcovia víl a škriatkov, za nimi v ničom nezaostávajú, lebo si navzájom závidia svojich panošíkov.

Hádke o panošíka, ktorá je u Shakespeara len východiskom pre ďalšie udalosti a je spomenutá len okrajovo, venuje Vàmos jeden celý obraz. Zreteľne sa v ňom ukáže, ako môže dochádzať k prelínaniu a zmätku sveta duchov a sveta ľudí: pretože aktéri oboch sfér trpia na dôsledky rovnakého zmätku a kolízie svojich ľúbostných citov a potrieb, od ktorých sú všetci oslobodení až po prekonaní utrpenia spôsobeného nočnou morou tejto letnej noci.

Či je toto oslobodenie trvalé a hlad všetkých zúčastnených po láske bude natrvalo šťastne nasýtený, zostáva otázne. Táto pochybnosť zahŕňa aj otázku, či je vlastne svet bohov mysliteľným a ideálnym miestom, alebo len čisto vyfantazírovaným zmysluplným výplodom mysle človeka, ktorý odráža jeho vlastné priania a túžby, keďže si tento svet počína tak ľudsky, tak príliš ľudsky. A či potom človek ako boh, ktorým chce človek občas byť, znáša a zažíva šťastie i utrpenie lásky ľahšie ako obyčajný človek, na to dáva Vàmosova choreografia Sna noci svätojánskej rovnako skepticko-ironickú, ako i náladovo-humoristickú odpoveď.

Felix Mendelssohn-Bartholdy:
Sen noci svätojánskej
Choreografia a réžia: Youri Vàmos
Naštudovanie: Joyce Cuoco, Alexei Afanasiev
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič

Dirigent: Dušan Štefánek / Peter Valentovič
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Adriena Adamíková
Svetelný dizajn: Klaus Gärditz
Orchester , Balet SND, sólisti a zbor Opery SND, žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Premiéra 11. a 12. apríla 2014 Sál opery a baletu SND Bratislava

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Sen noci svätojánskej -Vàmos/Mendelssohn-Bartholdy (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="102287" size="small"]

Mohlo by vás zajímat