Bratislavský festival komorní hudby Konvergence. Jaký byl?

  1. 1
  2. 2
Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie je pre milovníkov vážnej hudby na Slovensku etablovaným pojmom. Hoci na slovenskej hudobnej scéne je niekoľko festivalov komornej hudby, Konvergencie majú jasný profil, históriu, ktorá dokazuje usporiadateľov dlhodobý zámer priniesť na hudobný trh hodnotné podujatia, a tiež sa stávajú svojim spôsobom značkou, na ktorú jeho diváci majú po niekoľkých úspešných edíciách isté nároky a očakávania.
Po zarastenom chodníčku – Thomas Demenga, Igor Karško, Camerata Zürich – Konvergencie Bratislava 25. 9. 2017 (zdroj Konvergencie / foto Martina Šimkovičová)

Veľké hudobné inštitúcie na Slovensku sa marketingom zaoberajú niekde v ostatnom rade, keďže nemusia oprávnenosť svojej existencie neustále dokazovať svojim chlebodarcom. Hudobné festivaly organizované nadšencami sú v tomto smere vo všeobecnosti oveľa pružnejšie, invenčnejšie a životaschopnejšie. Festival Konvergencie by mohol byť v tomto smere exemplárnym príkladom. Je o ňom počuť – hoci som sa mohla zúčastniť tento rok po prvý raz, meno u mňa dlhodobo rezonuje, dokonca som sa začala cítiť ako ignorant, že som ho ako divák ešte nemala možnosť navštíviť. Je atraktívny – žiadne zaprášené koncerty; nie že by klasický komorný repertoár bol nuda, ale rozširovať obzory novými žánrami v netypických priestoroch prináša aj nového diváka a aj nový pohľad na interpretáciu žánru tradičného. Je robený so zápalom – na celkovej atmosfére podujatia sa to prejavuje zásadným spôsobom: je priateľská, uvoľnená a prístupná, no stále veľmi profesionálna. Čo sa týka celkovej vizuálnej komunikácie, nebála by som sa ísť ešte odvážnejšie do jeho prezentácie, ktorá je zatiaľ veľmi elegantná, no možno až príliš nenápadná v porovnaní s farebnosťou jeho programu.

Tento ročník prepojil niekoľko diváckych kmeňov – milovníkov baroka, tradičného swingu, súčasnej hudby, klasiky, Mariána Vargu. Všetko sú v zásade okrajové, ale fajnšmekerské záležitosti, nehovoriac o koncerte, ktorý hudobnú literatúru súvisiacu s jedlom alebo stolovaním spájal s reálnym gurmánskym zážitkom (Hudba a jedlo v Carltone, 19. septembra 2017). Po Bratislava Hot SerenadersMilanom LasicomPetrom Lipom a po gurmánskom koncerte, tretí večer festivalu patril barokovému telesu Solamente Naturali. Koncert bol hudobnou púťou Z Benátok do Viedne (a Podolínca) spájajúcich sakrálnu tvorbu Pergolesiho, Porporu a Vivaldiho, ktorú interpretovala etablovaná mezzosopranistka Romina Basso.

Reklama




Basso má sýtu farbu hlasu, ktorá v hĺbkach znela až mužsky – kontratenorovo. V stredných a hlbokých polohách je totálne istá, vo vyšších polohách farebná bohatosť hlasu vyžadovala väčšiu mieru zvukovej koncentrácie. Na Romine Basso bolo niečo nostalgické. Po všetkých koncertoch mladých umelcov a telies, ktoré  som videla na barokových festivaloch v Ambronay či Innsbrucku, mala v sebe ešte záblesk starej interpretácie talianskych barokových dám, ktoré nechcú za každú cenu priniesť červené rifle, paskované ponožky a Vansy do barokovej literatúry. Pre barokových hipsterov spiatočnícke, pre klasikov to jediné, no v každom prípade čím ďalej výnimočnejšie. Dramaturgia koncertu bola výborne postavená, asi každý divák si rád vypočuje skladby s virtuóznymi pasážami, najefektnejšie z koncertu vyznelo Vivaldiho moteto Longe mala, umbrae, terrores, RV 629.

Súbor Solamente Naturali má veľkú oporu v obrovskom množstve práce hudobného historika Ladislava Kačica. Veľkosť repertoáru, ktorý uzrel svetlo sveta v podobe zbierok, ktoré Solamente Naturali vydalo, je z veľkej časti práve jeho zásluhou. Zbierka talianskych koncertov z Podolínca, na ktorej spolupracovali Miloš Valent a Ladislav Kačic, je perlou v barokovej diskografii. Pri interpretácii repertoáru z CD (P. Ferdinandus Pankiewicz a S. Caecilia SchP: Concerto a 4 a Antonio Vivaldi: Concerto in F RV Anh. 130, Concerto grosso RV 156) bolo na jednotnej energii telesa citeľné, že koncerty už majú zažité a ako teleso nad nimi majú detailný nadhľad. Dóm sv. Martina podčiarkol rámec sakrálnej vážnosti, ktorá nás spolu so speváčkinou aurou preniesla do predstavy hudobnej atmosféry dávnych čias.

Design Factory je priestor, ktorý umožňuje nasledovať rozšírený trend umiestňovať koncerty vážnej hudby do industriálnych priestorov. Minimalistický design má špecifickú atmosféru, ktorá zase posúva hudobný vnem na inú úroveň. Štvrtkové koncerty sa za sychravého počasia diali práve tu. Po koncerte Akadémie komornej hudby v Design Factory vystúpili husľový virtuóz Milan Paľa a klavirista Ladislav Fančovič. Neviem, či slovo virtuóz v ostatnej dobe nedegradovalo ‚zásluhou‘ showprogramov typu Cigánski diabli, Zlaté husle a podobne. A teda by bolo vhodné nájsť inú definíciu, ktorá by výstižne popisovala Paľovu hru. To je pre jej špecifickosť a jedinečnosť dosť obtiažne. Milanova technická zručnosť provokuje fantázie súčasných skladateľov ku komponovaniu fyzicky nehrateľných skladieb, ktoré on však s ľahkosťou odohrá. Ale to nie je ono. Skôr je to možno neskrotná energia, zápasiaca s malosťou priestoru medzi slákom a strunou, do ktorého je on odsúdený ju neustále koncentrovať. Je zrejmé, že z trojice sonát Beethovena, Brahmsa a Bartóka to bol práve Bartók, kto s charakterom Paľovej hry najviac rezonoval. S Ladislavom Fančovičom sú výborné duo. Hrať s Paľom musí byť výzva práve kvôli jeho nekompromisnému hudobnému názoru. Ten ho ale oddeľuje od šede mnohých interpretov.

Po piatkovej Noci komornej hudby, ktorá v sérii koncertov prezentovala špičku interpretov slovenskej komornej hudby (Milan Paľa, Ronald Šebesta, Jozef Lupták, Nora Skuta a iní) prišiel rad aj na detského diváka v programe Makrokozmos. Večerný koncert patril recitálu klaviristky Sylvie Thereze z Brazílie. V nedeľu usporiadateľ presunul divákov do Slovenského rozhlasu na koncert venovaný pamiatke nedávno zosnulej legendy Mariána Vargu. Ako Jozef Lupták hovorí, Vargov odchod sa dotkol nielen jeho osobne, ale aj celého festivalu, keďže ho s ním spája nielen názov, ale aj hudba a myšlienky. Na koncerte odzneli skladby Šostakoviča, Pärta, Bartóka a Godára, ktoré sám rád počúval. Večerný koncert pod taktovkou newyorského Slováka Petra Breinera mal vynikajúce ohlasy nielen vďaka svetoznámemu hráčovi na mandolínu Avi Avitalovi, ale aj hudobno-dramaturgickému konceptu (Peter Breiner, Antonio Vivaldi, Johann Sebastian Bach, Béla Bartók a Sulchan Cincadze).

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na