Brno: Setkávání nové hudby Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Otvárací koncert predstavil mladého anglického basklarinetistu Garetha Davisa. Po krátkom príhovore rektora JAMU Iva Medka, o tom že nás víta na ďalšom ročníku, že nie je všetko v poriadku a že miesto interpretácie pri zapnutom svetle spoza pultu zažijeme audiovizuálny zážitok, vybehol pred nás sympatický mladík. Ten svojím extrovertným a bezstresovým verbálnym prejavom uvoľnil celú atmosféru s humorom a vôbec nebolo poznať, že by sa stalo niečo nepríjemné. Pomocou tlmočníčky, ktorá so stresom mala oveľa väčší problém, z čoho si Davis nezabudol urobiť vkusnú srandu, vysvetlil, že veľké búrky v Holandsku spôsobili stratenie jeho batožiny, v ktorej boli pripravené noty, čo vždy pripomína svojím študentom, aby nerobili. Ľudská bytosť. V pôvodnom repertoári večera bola skladba Elliotta Sharpa Foliage. Pôvodne malo ísť iba o časť, ale mladý hudobník nám ju predviedol v jej plnosti. Jedná sa totiž o grafickú partitúru, ktorú mal zjavne na svojom počítači a formou premietania ju zahrnul do vystúpenia. Jej interpretácia je voľná, sám autor to o nej napísal na svojom blogu: „A graphic score open to every interpretation and realization … (it) is a piece of retinal art as much as it is an instruction set for sound, form and function interlocked.” Davis dokázal ohromujúco prechádzať z tichých tiahnucich sa flažoletových pasáži, technicky vynikajúco zvládnutých, do extatických behov. Využitím širokého spektra dynamiky dokázal približne za hodinu vytvoriť neskutočnú atmosféru a zážitok. Značný talent je u neho neprehliadnuteľný, veď ináč by nedokázal tento typ náročného repertoáru v tak intenzívnom výkone podať v tak mladom veku. Jednotlivé plochy sa navzájom striedali a opakovali, ale vonkoncom nenudili. Rozhodne sa jednalo o dôstojnú interpretáciu tohoto otvoreného diela. Davis sa v poslednom období venuje rozširovaniu interpretačných možností využitím rôznych iných médií a teatrálnych prvkov. Projekcia vytvárala na ňom efektné osvetlenie, ktoré korešpondovalo s jeho expresívnym prejavom a tejto skladbe nijak neškodilo, práve naopak. Škoda len, že samotná náplň projekcie nebola dopredu precízne pripravená, nejednalo by sa potom o prvoplánové zobrazenie partitúry, ktorá bola podľa môjho úsudku zbytočná, pretože jej zložitosť ponúka príliš rozsiahle možnosti a tak by mne osobne viac vyhovovala samotná abstrakcia zvuku a svetla. Nič sa, ale nedá vyčítať vzhľadom na diametrálne odlišné plány. O týždeň neskôr sme sa presunuli do slovenského prostredia. Trio NE:BO:DAJ v zložení Jana Ambrózová (spev, husle, drumbľa), Andrej Pleštinský (taliansky bajan a iné) a Julo Fujak (klavír, spev, nekonvenčné zvukové objekty) zahrali podľa ich slov svoje komprovizácie, podiv (uhod)né piesne a reinterpretácie balád, skladieb Mortona Feldmana, Charlese Minguse, Júlia Fujaka a Teórie odrazu spolu s hosťom Janom Kavanom na violoncelle. Všetko v koncepte s projekciou jednotlivých obrazov, ktoré nejako vyjadrujú, súvisia s danou v danom momente hranou piesňou. Jednalo sa o piesne položené na klasickej piesňovej forme so všetkými svojimi opakovaniami, na ostinátnych pravidelných rytmoch, ktoré boli narušované „podivnými“ zvukmi apod. Podivné zvuky zbožňujem, ale hrať sa na experimentátorov, ne:bo:daj inovátorov prostredníctvom postavenia naruby jedných z najkrajších myšlienok osobností druhej polovice dvadsiateho storočia, to už stráviť nedokážem.

Skladby pre klavír a trhanie papiera by mohli zapôsobiť neskutočne sviežo ak by sa nejednalo o prvoplánové pseudoexperimentovanie nijak nápaditého a prvoplánového trhania papiera nad sledmi akordov pripomínajúcich napríklad Radiohead. A hneď nato pre istotu do Feldmanovho Intermission VI, indeterministickej kompozície, ktorá jasne poukazuje na otvorenosť voči vonkajšiemu, avšak náhodnému, svetu a na dopredu nezadané väzby medzi jednotlivým tónickým materiálom, ktoré hráč vytvára vlastnou interpretáciou, teda výberom, vyzval divákov do vytvárania hluku ako na školskej prechádzke. To už však nie je náhodné! Je vždy úchvatné ak do Feldmanovej hudby vchádzajú zvuky nezamýšľané, ktoré jednoducho nedokážeme odfiltrovať a ovplyvniť, avšak toto považujem za absolútnu degradáciu. Morton Feldman napríklad v rozhovore s Charlesom Amirkhanianom v Exploratóriu v San Franciscu (dostupné na www.ubu.com sekcia Sound pod jeho menom) mimo iného vraví ako je preňho dôležitá jedna z mála otázok pred komponovaním: „What is the material for piece?“.

To, že mu tam niečo vstupuje náhodne s tým nič neurobí a ani to nepotrebuje prehlušovať, ale zvuky zámerné si proste jednoducho vždy presne stanoví… Ak sme pritom, tak tam Julo Fujak, hlavný protagonista večera, spomínal niekoho, kto vyslovil myšlienku, ako má rád práve náhodné vstupovanie zvukov do notovanej, teda predom danej, kompozície. Tak predsa urobím priamy opak a cielene k tomu vyzvem ľudí aby vŕzgali, šúchali, robili všetko, čo im fantázia ponúkne a môžem sa prezentovať niečím novým, ne:bo:daj objavným. Keď sa nad tým zamyslím, tak by to mohlo znamenať, že on má práve rád ak je to vstupovanie cielené, to ale nijak nevylučuje aj náhodné zvuky a hlavne sa potom jedná o bežný interaktívny počin, pri ktorom boli predošlé slová irelevantné. Ďalej použiť Feldmanovu fantastickú a kreatívnu notáciu vysokých, stredných a nízkych tónov bližšie nedefinovaných na starý plagát zo Slovenska, kde jednoducho nie je vidno žiadnu inšpiráciu oblakmi a podobnými obrazcami v zvukovom prevedení, považujem opäť za nenápadité znásilňovanie.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat