Bruselská La Monnaie ohlodává Verdiho Traviatu až na kost

Andrea Breth, nemecká divadelná režisérka s operou priveľa skúseností nemá. Oslavovaná činoherníčka sa v bruselskej La Monnaie stretáva s hudobno-divadelným žánrom “len” ôsmy krát. Jej Traviata je však podobne ako Hanekeho Don Giovanni v Opéra Bastille pôsobivým dôkazom toho, že aj opera môže byť strhujúcim divadlom, pokiaľ sa režisér – bez ohľadu na ním preferovaný žáner – rozumie svojmu remeslu. Pokiaľ vie, že k režisérskemu kumštu neodbytne patrí aj uvedomenie si dôležitosti rozpracovania dramaturgie diel v prospech presvedčivej koncepcie jednotlivých postáv, ich konštelácií a javiskovo vyargumentovanej myšlienky “mise-en-scéne”. Andrea Breth si v tomto prípade nemohla vybrať lepšie. Spolu s dramaturgom Sergiom Morabitom, ktorý po boku režiséra Josiho Wielera v štutgartskej opere už neraz nadchol diváka detailne premyslenou a z hudobnej dramaturgie odvodenou vnútornou motiváciou postáv, ako aj kompaktným a inteligentne vyrozprávaným pradivom ich vzťahov, ohlodáva Breth v Bruseli Traviatu – Verdiho “najsúčasnejšiu” operu až na kosť. Spolu s dirigentom Ádámom Fischerom, v ktorom našla rovnocenného partnera a s herecky zdatným a spevácky inteligentným ansámblom prerozprávala príbeh najznámejšej parížskej kurtizány bez javiskového plyšu a romantizujúceho hviezdneho prachu, ktoré sú častým inscenačným klišé tejto opery plnej podmanivých a ľúbivých melódií.Brethovej Traviata je východoeurópskym importom v dvojakom zmysle slova. Violetta Slovenky Simony Šaturovej je bordelmamou parížskeho šantánu pre horných desaťtisíc, do ktorého sa dostala ako obeť obchodu s bielym mäsom. Ani Andrea Breth neodolala pokušeniu inscenovať už od prvého taktu partitúry, čím sa opäť prihlásila k režijnému štýlu psychologického realizmu. V šedivom prístavnom prekladisku necháva do šepotavých treníc sekúnd predohry otvoriť obrovské lodné kontajnery, z ktorých vyholené mafiánske “hlavohrude” s rottweilerom na obojku brutálne vyťahujú pašované “čerstvé mäso”. Jedna po druhom vypadávajú zo železných vrát ustráchané dievčiny, aby sa podrobili “vstupnej” a ponižujúcej “kontrole kvality”. Až na pevne stojacu Violettu, na ktorú sa násilníci neopovažujú siahnuť. Ako zjavienie utópie dobrého princípu v nehostinnom svet sa v trojštvrťovom takte drevených dychov takmer étericky pohybuje vpred svojmu osudu, ktorý ju neskôr prinúti “zísť z cesty” a stať sa Traviatou.

Vďaka charakterovej sile hlavnej hrdinky, ktorú Simona Šaturová kreovala nesmierne diferencovane, sa Brethovej Violetta vyšplhala po rebríčku kariéry prudko nahor. Na otváracom plese sa prezentuje v elegantných čiernych šatách ako prvá dáma parížskeho podsvetia. Do jej salónu, ktorý pôsobí ako sterilné laboratórium plné emocionálne vyhoretých dekadentných postáv, dekorované stenou vyplnenou nahými ženskými telami, uchu lahodiace melódie nepatria. Breth odkrýva mušelínové rúško príbehu Verdiho Traviaty, aby ho divákovi prezentovala nefalšovane a v celej jeho brutalite. Violettino umieranie vo valčíkovom takte je napriek ľúbivým melódiám hrozné. Andrea Breth destiluje drastickosť príbehu dámy s kaméliami do koncentrovanej komornej hry hlavných postáv. Zbor a jeho nákazlivé, páčivé melódie sú len ošumelým pozlátkom chorého života a spoločnosti hlavnej protagonistky. Jeho fungovanie na scéne by bolo nepresvedčivé a tak ho režisérka umiestňuje do orchestrálnej jamy. Na Violettinom plese nie je miesto pre veselé valčíkové natriasanie sa. Alfredo, mladý a hlavne naivný umelec z parížskeho predmestia sa chce panej domu zapáčiť kyticou a básničkou. Aby sa nepomýlil, predčíta text svojho Brindisi z papiera. Jeho okrídlené verše sa však vo Violettinom salóne stretnú len s posmechom, ignoranciou a znechutením a jeden z hostí sa tackajúc so zlomenou nohou na barlách vydávi podguráženej Annine do rozkroku. Táto spoločnosť má zlomenú nielen stehennú, ale aj chrbtovú kosť. Z Alfredovho prekypujúceho Amore rozbolí Violettu hlava. Jej vnútorný rozkol medzi túžbou po slobode a hľadaním lásky vyvrcholí vo vysokom Es, ktorý sa vo virtuozite Simony Šaturovej stáva bolestným výkrikom a túžbou po naplnenej láske zároveň.

V Brethovej inscenácii sú slabším pohlavím muži. Alfredo, ktorý v otvorenej továrenskej hale s tuctami kamélií v črepníkoch chlapčensky naivne rojčí o spoločnej budúcnosti s Traviatou, machliac ich inciály na steny aj tvár znudenej Anniny i jeho otec Giorgio, ktorý pri návšteve vidieckeho sídla mladého páru takmer podľahne milenke svojho syna. Tá na rozdiel od Alfreda hľadá v milostnom vzťahu viac než rozpálené a romantické milovanie. Pre túto Violettu by bol rovnocenným partnerom skôr Giorgio Germont, ktorý by ju držiac v náručí už takmer pobozkal, nebyť dobrej povesti rodiny, o ktorej záchranu prišiel Violettu vlastne požiadať. Violetta má síce podlomené telesné zdravie, nie však charakter. Patetickosť scény neutralizuje Annina (Carole Wilson), ktorá presádzajúc kamélie v pozadí, zdrvená tragikou osudu svojej panej komentuje mimikou intímny rozhovor Giorgia a Violetty. Fantastické a technicky umne nasadené piána Simony Šaturovej v kontraste k bezchybne modelovaným koloratúram z prvého dejstva vyrážajú v tejto napätej scéne dych a sú speváckou korunováciou presvedčivej hereckej štúdie postavy Violetty.

O vybučanie inscenácie a následný značne za vlasy pritiahnutý škandál prepieraný pred vianocami vo všetkých belgických médiách sa postarala scéna karnevalu na bále u Flory. Andrea Breth v nej postavila choreografiu odkazujúcu na všemožné zvrátené sexuálne chúťky. Publiku sa tak naskytol pohľad na polonahé plaziace sa ženy v reťaziach so škraboškami i na maloletú lolitku v minisukni, ktorej jeden z plesových hostí natieral tvár čokoládou zo striebornej misy. Pravý účel tejto misy sa však objasnil až potom, čo ju niektorí hostia použili ako toaletu… Spoločnosť ako vystrihnutá z Pasoliniho Saló alebo 120 dní Sodomy, stojaca mimo akéhokoľvek dobrého vkusu, pravidiel a morálky…

Ako vyvrheľ spoločnosti umiera aj bruselská Traviata. Pred lodnými kontajnermi pod plastovou prikrývkou nazýva Doktora Grenvila (Guillaume Antoine) “skutočným priateľom” nevediac, že na túto poslednú lekársku prehliadku ho musela Annina uplatiť vlastným telom a brutálnym orálnym sexom v upršanej atmosfére ponurého prístavu. Čisté zhrozenie a iróniu situácie, v ktorej sa Traviata ocitla, umocňuje aj postava narkomanky, ktorá sa pred úbohosťou vlastnej existencie pokúša utiecť len o pár metrov ďalej pomocou špinavej injekčnej striekačky plnej “zradnej radosti”.

Lepšieho dirigenta ako Ádáma Fischera si ansámbel v La Monnaie ani len nemohol želať. Zdá sa, že po svojom nešťastnom odchode z budapeštianskej štátnej opery našiel v Bruseli svoj nový umelecký azyl. Brethovej inteligentnú koncepciu plne podporil výrazne diferencovanými tempami. Orchester Opery La Monnaie znel pod jeho taktovkou tvrdšie ako býva zvykom, bez verdiovskej rytmickej a zvukovej vláčnosti. Stroho a bez  vyumelkovanosti podporoval bez výnimky režisérsku koncepciu.  Komorný dojem hudby sa snažil zachovať aj “dirigovaním” publika. Neželanému potlesku po jednotlivých číslach sa snažil vyhnúť zdvihnutou taktovkou a varovným prstom smerom do hľadiska. Simona Šaturová si tak na ovácie za svoju hlasovo tmavšie zafarbenú Traviatu so stupendnou speváckou technikou a detailnou hereckou štúdiou musela počkať až do poslednej opony. Podbne ako mladý atraktívny Sébastien Guèze za svojho miestami forsírujúceho, avšak príjemne sfarbeného Alfreda a stálica bruselskej opery Scott Hendricks, ktorý zaujal svojim sonórnym baritonom a nezvyčajnou charakterovou štúdiou svätuškárskeho Giorgia Germonta.

Podľa Andrei Breth sú režiséri v opere a v divadle druhroradí. V rozhovore, ktorý poskytla divadelnému magazínu opery La Monnaie uviedla: “My režiséri nie me ani autori a ani skladatelia. Naše povolanie spočíva v službe veci. To je naša misia.” Jej Traviata išla pod kožu odkrytím skutočnej povahy príbehu dámy s kaméliami a zrútením zabehnutého javiskového klišé. Som presvedčený, že bruselské publikum nevypískalo zámerne jej vynikajúco odvedenú prácu. Jeho bučanie bolo skôr podvedomou reakciou na brutalitu tohto príbehu, ktorého aktualitu sa v Andrei Breth a jej tímu podarilo pôsobivo odkryť.

Hodnotenie autora recenzie: 95%

 

Dirigent: Ádám Fischer
Réžia: Andrea Breth
Scéna: Martin Zehetgruber
Kostýmy: Moidele Bickel
Svetlá: Alexander Koppelmann
Dramaturgia: Sergio Morabito
Zbormajster: Martino Faggiani
Symfonický orchester a zbor opery La Monnaie/ De Munt
Premiéra 4. 12. 2012 Théâtre Royal de la Monnaie / De Munt Brusel
(navštívené predstavenie 18. 12. 2012)

Violetta Valéry – Simona Šaturová
Flora Bervoix – Salomé Haller
Annina – Carole Wilson
Alfredo Germont – Sébastien Guèze
Giorgio Germont – Scott Hendricks
Gastone – Dietmar Kerschbaum
Barone Douphol – Till Fechner
Marchese d’Obigny – Jean-Luc Ballestra
Dottor Grenvil – Guillaume Antoine
Giuseppe – Gijs Van der Linden
Commissionario – Matthew Zadow
Domestico – Kris Belligh

www.lamonnaie.be

Poznámka redakce: záznam inscenace La traviaty z Bruselu byl z internetu stažen, proto jsme byli nuceni nefunkční odkaz na něj pod recenzí vymazat 
Foto Bernd Ulhig