Bruselská La Monnaie ohlodává Verdiho Traviatu až na kost

  1. 1
  2. 2

Andrea Breth, nemecká divadelná režisérka s operou priveľa skúseností nemá. Oslavovaná činoherníčka sa v bruselskej La Monnaie stretáva s hudobno-divadelným žánrom “len” ôsmy krát. Jej Traviata je však podobne ako Hanekeho Don Giovanni v Opéra Bastille pôsobivým dôkazom toho, že aj opera môže byť strhujúcim divadlom, pokiaľ sa režisér – bez ohľadu na ním preferovaný žáner – rozumie svojmu remeslu. Pokiaľ vie, že k režisérskemu kumštu neodbytne patrí aj uvedomenie si dôležitosti rozpracovania dramaturgie diel v prospech presvedčivej koncepcie jednotlivých postáv, ich konštelácií a javiskovo vyargumentovanej myšlienky “mise-en-scéne”. Andrea Breth si v tomto prípade nemohla vybrať lepšie. Spolu s dramaturgom Sergiom Morabitom, ktorý po boku režiséra Josiho Wielera v štutgartskej opere už neraz nadchol diváka detailne premyslenou a z hudobnej dramaturgie odvodenou vnútornou motiváciou postáv, ako aj kompaktným a inteligentne vyrozprávaným pradivom ich vzťahov, ohlodáva Breth v Bruseli Traviatu – Verdiho “najsúčasnejšiu” operu až na kosť. Spolu s dirigentom Ádámom Fischerom, v ktorom našla rovnocenného partnera a s herecky zdatným a spevácky inteligentným ansámblom prerozprávala príbeh najznámejšej parížskej kurtizány bez javiskového plyšu a romantizujúceho hviezdneho prachu, ktoré sú častým inscenačným klišé tejto opery plnej podmanivých a ľúbivých melódií.Brethovej Traviata je východoeurópskym importom v dvojakom zmysle slova. Violetta Slovenky Simony Šaturovej je bordelmamou parížskeho šantánu pre horných desaťtisíc, do ktorého sa dostala ako obeť obchodu s bielym mäsom. Ani Andrea Breth neodolala pokušeniu inscenovať už od prvého taktu partitúry, čím sa opäť prihlásila k režijnému štýlu psychologického realizmu. V šedivom prístavnom prekladisku necháva do šepotavých treníc sekúnd predohry otvoriť obrovské lodné kontajnery, z ktorých vyholené mafiánske “hlavohrude” s rottweilerom na obojku brutálne vyťahujú pašované “čerstvé mäso”. Jedna po druhom vypadávajú zo železných vrát ustráchané dievčiny, aby sa podrobili “vstupnej” a ponižujúcej “kontrole kvality”. Až na pevne stojacu Violettu, na ktorú sa násilníci neopovažujú siahnuť. Ako zjavienie utópie dobrého princípu v nehostinnom svet sa v trojštvrťovom takte drevených dychov takmer étericky pohybuje vpred svojmu osudu, ktorý ju neskôr prinúti “zísť z cesty” a stať sa Traviatou.

Vďaka charakterovej sile hlavnej hrdinky, ktorú Simona Šaturová kreovala nesmierne diferencovane, sa Brethovej Violetta vyšplhala po rebríčku kariéry prudko nahor. Na otváracom plese sa prezentuje v elegantných čiernych šatách ako prvá dáma parížskeho podsvetia. Do jej salónu, ktorý pôsobí ako sterilné laboratórium plné emocionálne vyhoretých dekadentných postáv, dekorované stenou vyplnenou nahými ženskými telami, uchu lahodiace melódie nepatria. Breth odkrýva mušelínové rúško príbehu Verdiho Traviaty, aby ho divákovi prezentovala nefalšovane a v celej jeho brutalite. Violettino umieranie vo valčíkovom takte je napriek ľúbivým melódiám hrozné. Andrea Breth destiluje drastickosť príbehu dámy s kaméliami do koncentrovanej komornej hry hlavných postáv. Zbor a jeho nákazlivé, páčivé melódie sú len ošumelým pozlátkom chorého života a spoločnosti hlavnej protagonistky. Jeho fungovanie na scéne by bolo nepresvedčivé a tak ho režisérka umiestňuje do orchestrálnej jamy. Na Violettinom plese nie je miesto pre veselé valčíkové natriasanie sa. Alfredo, mladý a hlavne naivný umelec z parížskeho predmestia sa chce panej domu zapáčiť kyticou a básničkou. Aby sa nepomýlil, predčíta text svojho Brindisi z papiera. Jeho okrídlené verše sa však vo Violettinom salóne stretnú len s posmechom, ignoranciou a znechutením a jeden z hostí sa tackajúc so zlomenou nohou na barlách vydávi podguráženej Annine do rozkroku. Táto spoločnosť má zlomenú nielen stehennú, ale aj chrbtovú kosť. Z Alfredovho prekypujúceho Amore rozbolí Violettu hlava. Jej vnútorný rozkol medzi túžbou po slobode a hľadaním lásky vyvrcholí vo vysokom Es, ktorý sa vo virtuozite Simony Šaturovej stáva bolestným výkrikom a túžbou po naplnenej láske zároveň.

V Brethovej inscenácii sú slabším pohlavím muži. Alfredo, ktorý v otvorenej továrenskej hale s tuctami kamélií v črepníkoch chlapčensky naivne rojčí o spoločnej budúcnosti s Traviatou, machliac ich inciály na steny aj tvár znudenej Anniny i jeho otec Giorgio, ktorý pri návšteve vidieckeho sídla mladého páru takmer podľahne milenke svojho syna. Tá na rozdiel od Alfreda hľadá v milostnom vzťahu viac než rozpálené a romantické milovanie. Pre túto Violettu by bol rovnocenným partnerom skôr Giorgio Germont, ktorý by ju držiac v náručí už takmer pobozkal, nebyť dobrej povesti rodiny, o ktorej záchranu prišiel Violettu vlastne požiadať. Violetta má síce podlomené telesné zdravie, nie však charakter. Patetickosť scény neutralizuje Annina (Carole Wilson), ktorá presádzajúc kamélie v pozadí, zdrvená tragikou osudu svojej panej komentuje mimikou intímny rozhovor Giorgia a Violetty. Fantastické a technicky umne nasadené piána Simony Šaturovej v kontraste k bezchybne modelovaným koloratúram z prvého dejstva vyrážajú v tejto napätej scéne dych a sú speváckou korunováciou presvedčivej hereckej štúdie postavy Violetty.

O vybučanie inscenácie a následný značne za vlasy pritiahnutý škandál prepieraný pred vianocami vo všetkých belgických médiách sa postarala scéna karnevalu na bále u Flory. Andrea Breth v nej postavila choreografiu odkazujúcu na všemožné zvrátené sexuálne chúťky. Publiku sa tak naskytol pohľad na polonahé plaziace sa ženy v reťaziach so škraboškami i na maloletú lolitku v minisukni, ktorej jeden z plesových hostí natieral tvár čokoládou zo striebornej misy. Pravý účel tejto misy sa však objasnil až potom, čo ju niektorí hostia použili ako toaletu… Spoločnosť ako vystrihnutá z Pasoliniho Saló alebo 120 dní Sodomy, stojaca mimo akéhokoľvek dobrého vkusu, pravidiel a morálky…

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (8) “Bruselská La Monnaie ohlodává Verdiho Traviatu až na kost

  1. Už se o tom diskutovalo v souvislosti s touto inscenací, ale nedá mi to, protože tato recenze je skvěle napsaná. Ano, navzdory všem domácím zastydlým příznivcům opery, kteří ji vnímají jako sled not a zpívané poezie, jako něco archaického, kam utíkají od svých životů a reality současnosti jakoby “se uklidnit”, opera je dramatické umění a to, že kvalitní režie dokáže i z odrhováku typu Traviata udělat drama par excellence a pomoci tím i hudbě, je nasnadě. Nenechme se ukonejšit tím, že stačí kostýmy, paruky a dobové rekvizity a opera si s tím poradí protože má silnou a nosnou partituru. Nenechme si vnucovat, že jediné pravé jsou operní trháky z Metropolitní, nejlépe staré třicet a více let nebo režijní pokusy modernizující a nereflektující příběh a psychologii postav a doby.

    Pokud vznikne režie nosná, rozehrávající psychologii postav tak, jak je v dramatické lince příběhu vtěleno, může vzniknout tak nezapomenutelná inscenace i z takového odrhováku s notoricky známými melodiemi, jako je tato Traviata. A takhle vzniknou i tak nezapomenutelné, tak dramaticky nosné a zajímavé operní inscenace jako Die Basarriden, Rusalka, Hoffmanky, Roberto Devereux, Otello v Mnichově. Den Míru, Penthesilea, Život prostopášníka, Růžový kavalír v Drážďanech nebo prakticky všechno, co je prezentováno Na Vídeňce…

  2. Nejsem si jist, zda osočování ze zastydlosti, útěku od života a lpění na zastarale inscenovaných odrhovácích je ten správný způsob jak dokázat, že inovativní přístup k opeře je ten jediný správný. Opera osloví prý 3-5 % populace. Připustíme-li, že ne každý je nadšen předváděním obscénností a naturalistické brutality na jevišti, pak útoky, které zde prezentujete, jsou velmi okrajovou záležitostí. Mně osobně se bruselská Traviata skutečně líbila, ale nedovedu si ji představit jako běžnou součást repertoárového divadla a oblastní operní scény. A také si nejsem jist, kde by opera skončila, kdyby toto byl jen první krok na její cestě za divákem a dotacemi. Nebo o to nejde? Navíc “film pro dospělé” bude na podobné zážitky vždycky bohatší.

  3. Člověče co vy jste zač, že se za každou cenu musíte exhibovat? Názory o tom, že TOP Star je ten, kdo zpívá v Metropolitní, že Mnichov prezentuje okrajové produkce a pod…

    Aida z Metroplitní osloví opravdu jen těch pár procent, ale tato Traviata má šanci oslovit mnohem víc lidí. To v těch vašich tezích, do kterých stále pletete i dotace (rádoby chcete poukázat na to, že v USA je to jinak, tam dotují bohatí strýčkové a tetičky a podle toho taky inscenace vypadají,…) atd. Takže pro mě pořád lepší dotovaný Mnichov než zbohatlickou rodinkou zaplacená Aida v Met :-)

    Tady jsme v Evropě a máme své operní inscenační tradice, odlišné od hamburgerové kultury v USA. Takže nic proti vám jako milovníků hamburgerové kultury za oceánem, ale já dávám přednost tomu Mnichovu a Vídni i s jejich dotacemi :-)

  4. Musím uznat, že je s vámi fakt legrace. A bruselskou Traviatu, která je opravdu skvělá, vidělo ve 12 představeních cca 20 000 návštěvníků. Aidu v MET vidělo x krát 4000 lidí v divadle (já vím, Amerika, pokleslý vkus, hamburgery, zbohatlíci…) a dalších minimálně 100 000 (nejspíš nekulturních zoufalců) v kinech. A pokud jde o ty evropské dotace, otázka je, jak dlouho budou, a kolik. Zatím to jde, ale…

  5. práve som si Brethovej Traviatu pozrel (divadlo ju síce už zo stránky stiahlo, ale ARTE ju má ešte niekoľko mesiacov na webe) a som prekvapený, že recenzent takého formátu ako je p. bayer sa ňou nechal uchvátiť. podľa mňa je to nevydarená a neprofesionálna inscenácia, ktorá klame štýlovou scénou a kostýmami.

    nevadí, že sú v nej kontroverzné scény… otázka je ale, načo tam sú? p. bayer, fungovanie zboru na scéne by bolo nepresvedčivé? o čom je ale traviata, ak nie o boji jednotlivca voči spoločnosti? ak by pani režisérka vymyslela alternatívnu interpretáciu, fajn, ale žiadna tam nebola. zostalo len mnoho vyslovene hluchých miest, keď zbor spieval úplne bez zmyslu…

    potom verdiho naratívna, “scénická” hudba, ktorá hovorí že niečo sa deje…pani režisérka sa ju ale inscenovať neunúva! aby som sa vyjadril jasne – réžia môže byť hudbe pokojne protikladom, no musí byť cítiť, že ju režisér počuje a berie do úvahy – pani breth však akoby bola hluchá (jeden príklad za všetky – “annina donde vieni” po alfredovej árii v 2. dejstve). k tomu ešte vedenie postáv, z ktorého absolútne necítiť ich motiváciu, čoho výsledok bol chlad. kto je violetta, kto je alfredo, prečo robia to, čo robia…?

    preto parafrázujem diskutujúceho Khail Jan: nenechajme sa presvedčiť, že stačí nahodiť štýlovú scénu a kostýmy a opera si s tým poradí sama! tento produkt bola len obyčajná traviata s modernou scénou a nepresvedčivými pokusmi naznačiť nejakú interpretáciu. a má veľmi, veľmi ďaleko od “moderných” traviat nedávna – mussbach, carsen, konwitschny či marthaler…

Napsat komentář