Technika Cristiana Măcelaru v područí profesionality
Podobne ako významného skladateľa Georga Enesca, aj Cristiana Măcelaru priviedol jeho obrovský talent do Paríža, kde aktuálne pôsobí ako šéfdirigent L’Orchestre National de France. V roku 2024 sa ako dirigent podieľal na nahrávkach Enescových diel, pričom jedno z nich bolo aj Rumunská rapsódia č. 1 A dur, ktorá zaznela ako úvodné dielo večera. Po prvých tónoch ľahkého folklórneho motívu sa rozbehla mozaika tancov a gradácií. Výrazne vynikali flauty, ktoré aj v rýchlom tempe zvládli do výrazu vložiť lyrické momenty. Boli zreteľné pozoruhodné rýchle staccata plechových dychov a rýchle sláčiky sa často zdali byť na prvé počutie v jednom zhluku. Ale pri pozornom vnímaní bolo možné rozoznať každý tón – ako keď sa človek priblíži k maľbe a zrazu vidí ťahy štetca. Postupné zrýchlenia boli pozoruhodne jednotné a dynamika nástrojov bola neustále vyvážená tak, že v orchestrálnej textúre bolo počuteľné celé obsadenie orchestra. Cristian Măcelaru, v porovnaní s nasledujúcimi dielami, pôsobil zanietenejšie, no jeho technika bola stále v područí profesionality. S orchestrom mal veľmi jasný, prirodzený kontakt a ten reagoval bez zaváhania na každý jeho podnet. Ako citlivý pedál v aute – stačilo veľmi málo a stroj sa dal do pohybu.
Melodické obraty v Buchbinderových rukách nezneli iba ako prázdne frázy
Od folklórnych kontrastov sa večer posunul ku kontrastom jazzovej a klasickej formy. Rudolf Buchbinder je už dnes meno, ktoré je takmer zbytočné ospevovať vznešenými prívlastkami. Majster, ktorý sa prevažne označuje ako významný inovátor v interpretácii Beethovenových diel, nám tentoraz predstavil Koncert pre klavír a orchester F dur Georga Gershwina. Jeho vstup do diela bol veľmi jazzovo ležérny – v tom najlepšom slova zmysle. Zatiaľ čo mu pravá ruka hrala výraznú melódiu, ľavá akoby oddelená od tela, harmonicky sprevádzala sólovú linku. Jeho pohotová hra preplávala celým dielom bez náznaku zvýšenej technickej námahy. No nejde len o techniku – ragtime, charleston a typické Gershwinovské melodické obraty s humorným podtónom mali v jeho rukách presah a nezneli iba ako prázdne frázy. V plynulých striedaniach s orchestrom bolo takmer nemožné rozoznať, kde končí klavír a začína orchester. V druhej vete Adagio – Andante con moto uši pohladil aj zvuk trúbky, ktorá v sólových pasážach veľmi trefne vystihla vlečúci sa jazzový tón, najmä v schválne lenivých nástupoch. Cristian Măcelaru len náznakovo držal orchester v dynamickej zdržanlivosti, aby Rudolf Buchbinder nezanikol v tutti pasážach. Záver diela znel oslavne, no nebol zbytočne vygradovaný do hlučnej bodky. Koniec síce mal gradáciu, ale dynamicky a tempovo vyváženú so všetkými tónovými farbami, ktoré sú typické pre jednotlivé nástroje. Buchbinder sa dlho nenechal prosiť. Skladba od Beethovena, konkrétne tretia veta zo Der Sturm, klavírnej sonáty č. 17, sa ako prídavok možno dala čakať, napriek tomu milo prekvapila. Všetkým tak pripomenul, že jeho meno sa s Beethovenovou hudbou spája zaslúžene.
Energetické gradácie mali prehľadnú hutnosť
Dramaturgia koncertu sa následne priblížila geograficky bližšie k našim končinám dielom Antonina Dvořáka – Rapsódia a mol, op. 14 (symfonická báseň). Rast z temnejších nálad do radostnejších slovanských rytmov znel sviežo, no orchester mal akoby ešte niečo „požičané“ od Gershwina. Boli tam momenty, ktoré sa mi zdali oprostené od Dvořákovej typickej lyriky – akoby bola nahradená za väčšiu tvrdosť. Akonáhle sa tento pocit objavil, aj ostré staccata sa mi zdali až príliš ostré. Napriek tomu som si však vedel vychutnať energetické gradácie, ktoré v podaní orchestra mali prehľadnú hutnosť. V dlhších legátových pasážach sláčiky často podporoval klarinet a spolu vytvárali zamatovo-kryštálový ostrý tón.
Neúprosná bodka orchestrálnych výbuchov
Na záver koncertu zaznelo Ravelovo La Valse. Jeho pocta Straussovi, s pôvodným názvom Wien, na sebe nesie nezmazateľnú stopu prvej svetovej vojny. Namiesto cisárskeho oslavného plesu vznikol valčík zahalený temným plátnom doby. Úvodné tóny akoby ani neboli tónmi. Vynárajúce sa vibrujúce kontrabasy a violončelá naplnili koncertnú sálu zlou predtuchou. Následný rytmus valčíka znel ako panoptikum, v ktorom sa ligotala stará Európa zahalená v pušnom prachu. Výrazne artikulované tóny harfy ešte viac podporili tento alegorický spoločenský komentár. Disharmónie a rytmické posuny maľovali čierne pozadie za husľami, ktoré akoby nechceli odísť z rúcajúceho sa plesového sálu. Záverečná gradácia bola podmanivo zakončená neúprosnou bodkou orchestrálnych výbuchov, ktoré Cristian Măcelaru zakončil dramaticky, no dôstojne.
Orchester sa po vďačnom potlesku rozlúčil hudbou z tanečnej scény Bacchanale z opery Samson a Dalila Camille Saint-Saënsa. Táto rytmická zmes orientálnych a európskych prvkov priniesla vyváženie k temnej nálade diela Ravela.
Bratislavské hudobné slávnosti: L’Orchestre National de France
21. září 2025, 19:30 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie
Program
George Enescu: Rumunská rapsodie č. 1 A dur, op. 11
George Gershwin: Koncert pro klavír a orchestr F dur
Antonín Dvořák: Rapsodie a mol, op. 14 (symfonická báseň)
Maurice Ravel: La Valse
Účinkující
Rudolf Buchbinder – klavír
L’Orchestre National de France
Cristian Măcelaru – dirigent
