Buď žiješ deset let jako král, nebo dvacet jako otrok

Predstavujeme tanečníkov Baletu SND. Cosmina Maria Zaharia: Buď žiješ desať rokov ako kráľ, alebo dvadsať rokov ako otrok.

 

Na rovinu s Cosminou Marií Zahariou

Narodila sa v rumunskom Sibiu. V rokoch 1984 až 1988 navštevovala Základnú umeleckú školu v Jašy, kde študovala hru na klavíri. V roku 1988 začala navštevovať Lýceum choreografie Florii Capsali v Bukurešti, kde študovala klasický tanec. Štúdium ukončila v roku 1996 maturitou. V rokoch 1991–1993 navštevovala Štátnu baletnú akadémiu v Kyjeve.

Svoju kariéru začala ako členka baletného zboru v Rumunskej národnej opere v Bukurešti v roku 1996. Ešte v ten istý rok odišla do Národného divadla v maďarskom Pécsi. V roku 1997 prijala angažmán v Balete Slovenského národného divadla, najskôr ako členka, od roku 1999 ako sólistka. V tomto období pôsobila aj ako stály hosť v predstaveniach Carmen a Labutie jazero v Štátnom divadle v Košiciach. Od roku 2002 do roku 2004 bola členkou Bayerisches Staatsballett v Mníchove. V roku 2004 sa vrátila na Slovensko – najprv do Košíc a v roku 2005 do Baletu Slovenského národného divadla.

Počas svojej kariéry stvárnila mnohé postavy titulov klasického baletného repertoáru, napríklad Labutie jazero (Odeta/Odília, veľké labute), Luskáčik (Máša, sólo kvetinový valčík), Spiaca krásavica (Princezná Aurora, Popoluška), Rómeo a Júlia (Júlia), Giselle (Zulma), Carmen (Carmen, býk), Márna opatrnosť (Líza), Korzár (Odaliska), Paquita (1., 2. a 3. variácia) a ďalšie. Taktiež sa predstavila v choreografii Georga Balanchina Serenáda (Valčíkový pár).
***

Kedy si prišla na Slovensko?

V roku 1997. Predtým som rok pôsobila v divadle v Pécsi (Maďarsko).

Prečo si si vybrala Slovenské národné divadlo?

To bolo úplnou náhodou. V tom období tam pôsobil Aleš Votava a robil nejaké predstavenie a skamarátili sme sa. Chcela som ísť do Prahy a on, že tam mi pomôcť nevie, lebo tam nemá také kontakty, ale že by mi vedel pomôcť vybaviť konkurz do Slovenského národného divadla. V tom čase to aj tak vyšlo, že veľa ľudí z divadla poodchádzalo, takže bolo reálnejšie získať v Balete Slovenského národného divadla miesto.

Ty si začínala hneď ako sólistka?

Nie, nie, najprv v zbore.

Kedy ti bola ponúknutá sólistická zmluva?

Na to si už veľmi nespomínam, ale mám pocit, že asi po dvoch rokoch.

Bolo to v Slovenskom národnom divadle ľahšie alebo ťažšie než vonku?

Neviem, to je ťažko povedať. Ja som Slovenské národné divadlo v tom období vnímala ako prestupnú stanicu a chcela som ísť do zahraničia. Nakoniec som v Slovenskom národnom divadle zostala päť rokov a ponuku zo zahraničia som obdržala v čase, keď už som zase nechcela odísť.

Prečo?

Mala som tu za ten čas svoj život, kamarátov, lásku… Skrátka také to zázemie, ktoré nechceš opustiť, ale i tak som napokon odišla.

V tom období si odišla do Nemecka?

Áno, vtedy som odišla do Nemecka, ale i tak som každú voľnú chvíľu trávila v Bratislave.

Bolo to v Nemecku ťažšie?

Neporovnateľne. V zahraničných súboroch ťa vyťažia na 110 %. Ono to zdanlivo vyzerá, že má tanečník vyšší plat a podobne, ale pomer práce je neporovnateľný. Tam neprichádzalo do úvahy, že by ťa baletný majster pustil zo skúšky o päť minút skôr. Životná úroveň môže byť vyššia, ale zároveň je ten život aj podstatne drahší. Ja som napríklad platila veľmi vysoké nájomné za byt. Samozrejme, že v zahraničí máš iné výhody, ako napríklad to, že ti určité percento, ktoré platíš na daniach, vrátia, alebo tanečné veci, ktoré potrebuješ pre výkon svojho povolania, si dáš do nákladov a podobne. Dá sa teda povedať, že sú tam určité výhody, ale aj oveľa viac robíš a tá práca je na úplne inej úrovni.

Prečo si sa vlastne vrátila do Bratislavy?

Lebo som bola zaľúbená.

Ľutuješ to, že si sa vrátila?

Áno. Mala som ísť v tom období ďalej, alebo som mala úplne prestať tancovať. V tom období som aj plánovala, že s tancom skončím, ale pán Bartko a pani Alaverdijan s pánom Avnikjanom ma vtedy presviedčali, aby som to nerobila. Chceli, aby som sa vrátila do divadla.

Ty sa v divadle pohybuješ už dlho, hoci teraz už viac ako pedagóg. V posledných rokoch si divadlo prešlo množstvom zmien najmä vo vedení súboru. Ako tieto zmeny vplývajú na tanečníkov?

Vždy to vplýva, lebo každý vo vedení sa primárne pokúšal presadiť sám seba, myslel na svoj osobný prospech, a málo kto myslí na tanečníkov, nechávajú ich pracovať v podmienkach, ktoré nie sú v poriadku.

Ktoré obdobie bolo pre teba, čo sa týka podmienok, najhoršie?

To sa nedá povedať, to treba vnímať ako celok. To, ako vychádzaš s ľuďmi, to ako tancuješ, vplýva na teba aj to, čo v ktorom období tancuješ, tvoja kariéra a jej jednotlivé obdobia sú súhrnom veľmi veľa aspektov. Veľa ľudí mi povedalo, že to, že som odišla do Mníchova, bola chyba. Ja si to nemyslím. Aj keď sa mi tam nedarilo, lebo krátko po príchode som ostala pol roka v pracovnej neschopnosti kvôli chrbtici.

Asi môžeš považovať za šťastie, že si sa liečila v Mníchove.

To určite. Bola to diagnóza, pri ktorej si neviem predstaviť, ako by si poradili tunajší lekári. Tam to síce trvalo dlho, ale preučili ma veľa pohybových zlozvykov, ktoré som mala, a naozaj ten problém vyriešili komplexne. Aj keď mi veľa ľudí povedalo, že som si vtedy zničila kariéru, ja to skôr vidím z tej strany, že ten problém tam bol a lekári v Nemecku mi ho pomohli vyriešiť spôsobom, ktorý nezahŕňal operáciu a doteraz na sebe necítim žiadne následky a veľa som sa o tele naučila.

Tu je prístup úplne iný?

Samozrejme. Tu ti lekár povie, že zafačuj si nohu a prestaň tancovať, lebo tanec vedie k trvalej invalidite. Neponúkne ti riešenie, len nad tebou vynesie ortieľ a je mu jedno, čo s tebou bude. V Mníchove vedeli pracovať s diagnózou. Fyzioterapia je tam na oveľa vyššej úrovni. A aj to zaváži, keď si tanečník.

V zahraničí je samozrejmosťou, že divadlá majú tie prepojenia oveľa prepracovanejšie, majú svojich fyzioterapeutov, lekárov, špecialistov, ale napríklad aj pedikérky. Fyzioterapeuta nemajú napríklad jedného, ale piatich.

Áno, a ty si ako tanečník môžeš vybrať. Nemusíš sa fixovať na čas jednej osoby, ale máš na výber aj časovo, ale aj v rámci fyzioterapie si vybrať to, čo tebe najviac vyhovuje. Tam je systém nastavený inak, ale už od školy. Už škola sa o svojich študentov naozaj stará nie len vzdelaním, ale aj po tej zdravotnej stránke. To by tu bolo treba zaviesť.

Dá sa ten systém zmeniť?

Ja neviem. Ja som sa pokúšala priviesť z Nemecka špecialistu na fyzioterapiu, o ktorom som vedela, že je výborný, ale tu ti to každý zamietne a odbije ťa, že my máme svojich. I keď ty vieš, že tá kvalita je neporovnateľná, tak sa nechceš hádať, lebo je to zbytočné. Nikto nevidí ten rozdiel, že v zahraničí je operácia tá posledná možnosť. Každý sa snaží problém vyriešiť cvičením, fixovaním a podobne. U nás by ťa každý doktor najradšej hneď rezal.

Prečo to podľa teba tak funguje?

Lebo človeku ťažko niečo vysvetlíš, keď on sám s tým nemá osobnú skúsenosť. No a niekedy ide o to, že to ani nechce vedieť. To je to najväčšie mínus, ktoré tu je. Možno je to aj zakonzervovanosťou spoločnosti, že je veľmi uzatvorená voči akýmkoľvek zmenám, ale ja som ani u posledných riaditeľov nevidela tú snahu niečo zmeniť, niečo robiť inak.

Nie je to syndróm kamenného divadla, že je to taký ten zabehnutý kolotoč, gigant, ktorý je ťažké zmeniť?

Do tohto ja nevidím, čiže sa mi k tomu ťažko vyjadruje. Podľa mňa je ťažko vynášať akýkoľvek súd nad kýmkoľvek, pokiaľ nevidíš, takpovediac, do kuchyne. Možno som nahnevaná na niektorých ľudí, ale netrúfam si súdiť. Ja mám šťastie, že mám ľudí, ktorí mi vždy pomôžu a stoja za mnou, keď mám problém, ale to je len moje riešenie. Teraz mám mladších kolegov, ktorí majú zdravotné problémy a pýtajú sa ma a ja môžem povedať len to, že neviem, lebo ja mám doktorov v Nemecku, nie tu.

 

Veľmi dlho si tancovala sólovú dvojrolu v Labuťom jazere.

Áno, na Labuťom jazere som si zničila koleno. Posledné predstavenie som tancovala v roku 2009, už s mojím synom v brušku. Mohla som ešte tancovať, ale nechcela som riskovať. Dieťa mi bolo prednejšie.

Aký to bol pocit, tancovať Labutie jazero tehotná?

Bola by si prekvapená, ale dobrý. Akosi som viac vládala, mala som väčšiu silu, mám taký pocit, že som sa ani nepotila, keď som tancovala (smiech), ale ako som povedala, prestala som vtedy tancovať, lebo malý a jeho zdravie mi bolo prednejšie.

Čo pre teba tento titul znamená?

Labutie jazero je nadčasové. Má silnú tému. Zároveň sa nikde inde nestretneme ani s podobnou technickou náročnosťou, ani s podobnou prácou s postavením tela či prácou trupu. Vyžaduje si iný prístup, iné rozloženie síl – fyzických aj psychických. Vychádzam zo svojej osobnej skúsenosti a musím povedať, že i Spiaca krásavica je náročná, ale nie tak ako Labutie jazero. Lepšie povedané: Jednotlivé úlohy sa nedajú porovnať, lebo každá je veľmi špecifická.

Ako vnímaš problematiku postavy Odetty?

Labutie jazero nemôže tancovať každá tanečnica, i keď just chce. Keď na to nemá, je to vidieť, niečo tomu potom vždy chýba a toto „niečo“ je tak markantné, že si to všimne aj divák, ktorý o balete nič nevie. Na druhej strane ale nemám rada ani tanečnice, ktoré sa sústredia len na to, ako vysoko zdvihnú nohy. Nezaujíma ich nič iné, len to, aby sa predviedli ony.

Aké výzvy – tematické aj choreografické – sú určujúce pre postavu Odetty?

Odetta je symbolom dobra. Je naivná, čistá, a preto je v bielom, pretože biela symbolizuje čistotu. Odetta je ako prvá láska a prvý bozk – niečo nepoškvrnené. Musí tak byť aj interpretovaná. Mne sa veľmi páči, keď aj Odetta aj Odília do seba zapadnú ako jin a jang. Že každý z nás má aj dobrú, aj zlú stránku. Na Odette stojí celé druhé dejstvo, lebo ona rozpráva príbeh. Pre mňa bolo najnáročnejšie udržať na vysokej úrovni tanečnú interpretáciu a zároveň rozpovedať a stvárniť príbeh. To je to, čo robí klasický balet výnimočným. Tá symbióza tanca a herectva. Druhé dejstvo je náročné, za prvé technicky, ale ešte viac kondične. Dotancuješ ho, máš nohy v keli, a pritom ťa maratón ešte len čaká.

Ako by si zhodnotila interpretačnú problematiku Odílie?

Ako som už povedala, tretie dejstvo, čiže aj interpretácia Odílie, je ako maratón. Po druhom dejstve je neuveriteľne ťažké sa fyzicky a psychicky znova skoncentrovať. Musíš ísť tancovať s pomocou zotrvačnosti, lebo ani v jednom dejstve nie je priestor pre frajerinu. Potom to vyzerá ako predstavenie v cirkuse. Treba zabudnúť na pekelnú techniku a nechať sa doslova uniesť tancom. Odília je náročná práve preto, lebo jej charakter, tempo, rytmus je v opozite voči Odette. Odília je zrelá, vyspelá žena a nie je na nej nič panenské. Je ako zakázané ovocie, ktoré najviac láka. Tak to býva aj v skutočnom živote. Keď tancuješ Odíliu, musíš presne vedieť, ako princa nalákať. Kedy naňho treba pritlačiť a kedy treba uhnúť, kedy sa smiať, ako sa smiať. Taká hra na mačku a na myš. Musíš byť veľmi vypočítavá. (smiech) Cez svoj tanec musíš na javisku zreteľne vykresliť svoj vzťah ako k Rothbartovi, tak k princovi. Musíš byť ako mačka, pri ktorej nikdy nevieš, či sa k tebe pritúli, alebo ťa poškriabe. Myslím si, že pekne pôsobí, keď sa aj na Odílii nájde niečo kladné. Keď sa jej dá priestor na nejaké to dobro. Napríklad môže interpretka zahrať, že sa jej princ naozaj páči a zvádzanie si naozaj užíva.

Ktorá scéna z Labutieho jazera ťa najviac oslovuje?

Určite biele adagio, lebo je veľmi poetické a krásne. Cez druhé dejstvo rozprávaš príbeh, ktorý sa musí stať tvojím príbehom. V štvrtom musíš pravdivo trpieť, aby ti divák uveril. Aby si ho chytila za srdce. Pre mňa je tým pádom celé Labutie jazero veľmi osobné. Musím ale povedať, že ja som romantická duša a mám rada, keď je na konci happy-end. (smiech)

Určite si videla Eifmanovu Annu Kareninu, aký máš na dielo názor?

Videla som a musím povedať, že keď sa dívaš na jeho tanečníkov, tak oni sú vážne božskými atlétmi. To, ako vyzerajú, keď sa pozrieš na línie ich tiel, je neuveriteľné. Aj to je rozdiel a príklad, ako by mal tanečník vyzerať. Je to taká moja úchylka, sledovať, ako tanečníci pracujú so svojimi telami. Na druhej strane mám ale výhrady, pretože jeho inscenácie hraničia s gymnastikou, a to sa mi nepáči. Pre mňa sú na javisku veľmi dôležité city a emócie, ktoré dokážeš odovzdať, to, že to nielen odtancuješ, ale dokážeš to prežiť. Táto schopnosť sa viac a viac z divadiel vytráca. Zabúda sa, že balet nie je šport.

Aký máš názor na dnešné populárne súťaže ako Youth America Grand Prix a podobne, kde malé desať- a trinásťročné dievčatá robia veľké variácie z Dona Quichota, Spiacej krásavice a podobne?

Neviem, nesledujem to. Nikdy som nemala rada tanečné súťaže a nikdy ich nebudem mať rada, lebo ešte raz zopakujem, že tanec nie je šport a nemalo by sa k nemu tak pristupovať. Tie deti su drezúrované ku gymnastickým výkonom. Emocionalita sa však vytráca aj z divadiel.

Prečo to tak je?

Podľa mňa je to asi dobou, lebo to, ako vyzerá umenie, je vždy odrazom doby. Dnes je všetko umelé, nepravdivé, každý predstiera, každý chce všetko hneď… Ľudia strácajú city, základné väzby.

Mne pri dnešných predstaveniach chýba tá komplexnosť, to, čo si mala možnosť vidieť v inscenáciách z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, kedy tie sólistky mali osobnosť, vyšli na javisko a naplnili ho. Chýba mi tá typológia, ktorá sa už teraz potiera.

To sa zase vrátime k tomu, že táto doba je chorá. Teraz je ideál taký, že všetky tanečnice musia vyzerať ako chodiace bábiky Barbie, všetky majú úžasné nohy, všetky sú vysoké, fyzicky dokonalé, ale chýba im ľudský rozmer a schopnosť psychologicky prežiť postavu. Mne mama vždy hovorila, že javisko je ako röntgen, že na ňom je vidieť všetko – či si dobrý človek, zlý, závistlivý, sprostý, zákerný, nedá sa to skryť a je to tam. Dnes je vidieť duševná prázdnota.

Ako vnímaš zmenu pracovného rozvrhu v divadle? Ubudla vám poobedňajšia prestávka a máte tak trochu kancelárskych osem hodín plus večerné predstavenie, ak sa hrá.

Režim na tanečné výkony veľmi vplýva. Keď sme začínali o deviatej, tak to mi veľmi vadilo. Chýba mi ale tá poobedňajšia prestávka. V tej pauze sme mali možnosť si odpočinúť, normálne sa najesť alebo si zacvičiť. Každý, ako uznal za vhodné. Teraz máme na obed hodinu a to sa dostávame do situácie, že jesť musíš, lebo si hladná, ale zároveň sa nesmieš najesť veľa, lebo ideš zase tancovať a potom ti je zle. Po predstavení sa väčšinou zle spí, čiže si dlho hore a to aj preto, že sa riadne najesť môžeš len večer. Väčšina divadiel v zahraničí sa prispôsobila tomu nočnejšiemu režimu a začínajú tréningy napríklad až o jedenástej. My sme teraz v divadle tak medzi deviatou a pol desiatou.

Čo vravíš na zahraničný prílev do nášho divadla a čo to podľa teba spôsobuje?

Situácia vo svete. Dobrých tanečníkov je veľa a voľných miest žalostne málo. Preto pre nich začína byť lukratívne aj Slovenské národné divadlo, pretože chcú tancovať a tu tá možnosť je. Dostanú príležitosti, ktoré by inde nedostali, lebo samozrejme, že na konkurz do Viedne, Mníchova a všetkých veľkých operných domov nepríde päťdesiat tanečníkov, ale stopäťdesiat a viac. A ja som za svoj život videla skutočne veľké množstvo výborných tanečníkov, ktorí si vôbec nedokázali nájsť prácu.

Čo vravíš na ruský príval do Slovenského národného divadla?

Ja som mala väčšiu radosť z anglického, lebo tí ľudia sú fyzicky aj psychicky flexibilnejší a takí tvárnejší. Osobne som prekvapená, že tu niektorí zostali tak veľmi dlho. Na druhej strane sa nájdu aj takí, ktorí si tie príležitosti nevážia. Veľa z nich si myslí, že sú hviezdy, a idú von a tam pochopia, tak ako som to aj ja pochopila až v Mníchove, že konkurencia vo svete je neskutočná. Ono sa to tak hovorí, že buď žiješ desať rokov ako kráľ, alebo dvadsať rokov ako otrok. A nie každý môže byť kráľom.

Cosmina, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor.

Aj ja ďakujem.