Buď žiješ deset let jako král, nebo dvacet jako otrok

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Určite si videla Eifmanovu Annu Kareninu, aký máš na dielo názor?

Videla som a musím povedať, že keď sa dívaš na jeho tanečníkov, tak oni sú vážne božskými atlétmi. To, ako vyzerajú, keď sa pozrieš na línie ich tiel, je neuveriteľné. Aj to je rozdiel a príklad, ako by mal tanečník vyzerať. Je to taká moja úchylka, sledovať, ako tanečníci pracujú so svojimi telami. Na druhej strane mám ale výhrady, pretože jeho inscenácie hraničia s gymnastikou, a to sa mi nepáči. Pre mňa sú na javisku veľmi dôležité city a emócie, ktoré dokážeš odovzdať, to, že to nielen odtancuješ, ale dokážeš to prežiť. Táto schopnosť sa viac a viac z divadiel vytráca. Zabúda sa, že balet nie je šport.

Aký máš názor na dnešné populárne súťaže ako Youth America Grand Prix a podobne, kde malé desať- a trinásťročné dievčatá robia veľké variácie z Dona Quichota, Spiacej krásavice a podobne?

Neviem, nesledujem to. Nikdy som nemala rada tanečné súťaže a nikdy ich nebudem mať rada, lebo ešte raz zopakujem, že tanec nie je šport a nemalo by sa k nemu tak pristupovať. Tie deti su drezúrované ku gymnastickým výkonom. Emocionalita sa však vytráca aj z divadiel.

Prečo to tak je?

Podľa mňa je to asi dobou, lebo to, ako vyzerá umenie, je vždy odrazom doby. Dnes je všetko umelé, nepravdivé, každý predstiera, každý chce všetko hneď… Ľudia strácajú city, základné väzby.

Mne pri dnešných predstaveniach chýba tá komplexnosť, to, čo si mala možnosť vidieť v inscenáciách z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, kedy tie sólistky mali osobnosť, vyšli na javisko a naplnili ho. Chýba mi tá typológia, ktorá sa už teraz potiera.

To sa zase vrátime k tomu, že táto doba je chorá. Teraz je ideál taký, že všetky tanečnice musia vyzerať ako chodiace bábiky Barbie, všetky majú úžasné nohy, všetky sú vysoké, fyzicky dokonalé, ale chýba im ľudský rozmer a schopnosť psychologicky prežiť postavu. Mne mama vždy hovorila, že javisko je ako röntgen, že na ňom je vidieť všetko – či si dobrý človek, zlý, závistlivý, sprostý, zákerný, nedá sa to skryť a je to tam. Dnes je vidieť duševná prázdnota.

H.S. von Løvenskjold, A.Bournonville: Sylfida - Cosmina Maria Sobota Zaharia (Sylfida), Adrian Ducin (James) - SND Bratislava (foto Ctibor Bachratý)
H. S. von Løvenskjold, A. Bournonville: Sylfida – Cosmina Maria Sobota Zaharia (Sylfida), Adrian Ducin (James) – SND Bratislava (foto Ctibor Bachratý)

Ako vnímaš zmenu pracovného rozvrhu v divadle? Ubudla vám poobedňajšia prestávka a máte tak trochu kancelárskych osem hodín plus večerné predstavenie, ak sa hrá.

Režim na tanečné výkony veľmi vplýva. Keď sme začínali o deviatej, tak to mi veľmi vadilo. Chýba mi ale tá poobedňajšia prestávka. V tej pauze sme mali možnosť si odpočinúť, normálne sa najesť alebo si zacvičiť. Každý, ako uznal za vhodné. Teraz máme na obed hodinu a to sa dostávame do situácie, že jesť musíš, lebo si hladná, ale zároveň sa nesmieš najesť veľa, lebo ideš zase tancovať a potom ti je zle. Po predstavení sa väčšinou zle spí, čiže si dlho hore a to aj preto, že sa riadne najesť môžeš len večer. Väčšina divadiel v zahraničí sa prispôsobila tomu nočnejšiemu režimu a začínajú tréningy napríklad až o jedenástej. My sme teraz v divadle tak medzi deviatou a pol desiatou.

Čo vravíš na zahraničný prílev do nášho divadla a čo to podľa teba spôsobuje?

Situácia vo svete. Dobrých tanečníkov je veľa a voľných miest žalostne málo. Preto pre nich začína byť lukratívne aj Slovenské národné divadlo, pretože chcú tancovať a tu tá možnosť je. Dostanú príležitosti, ktoré by inde nedostali, lebo samozrejme, že na konkurz do Viedne, Mníchova a všetkých veľkých operných domov nepríde päťdesiat tanečníkov, ale stopäťdesiat a viac. A ja som za svoj život videla skutočne veľké množstvo výborných tanečníkov, ktorí si vôbec nedokázali nájsť prácu.

Čo vravíš na ruský príval do Slovenského národného divadla?

Ja som mala väčšiu radosť z anglického, lebo tí ľudia sú fyzicky aj psychicky flexibilnejší a takí tvárnejší. Osobne som prekvapená, že tu niektorí zostali tak veľmi dlho. Na druhej strane sa nájdu aj takí, ktorí si tie príležitosti nevážia. Veľa z nich si myslí, že sú hviezdy, a idú von a tam pochopia, tak ako som to aj ja pochopila až v Mníchove, že konkurencia vo svete je neskutočná. Ono sa to tak hovorí, že buď žiješ desať rokov ako kráľ, alebo dvadsať rokov ako otrok. A nie každý môže byť kráľom.

Cosmina, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor.

Aj ja ďakujem.

Cosmina Maria Zaharia (foto Zuzana Trnovska Sumska)
Cosmina Maria Zaharia (foto Zuzana Trnovska Sumska)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na