Černá a bílá: Princ v Labutím jezeru v Brně bojuje s rakovinou

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Labutie jazero po Radačovsky

Predpokladám, že sa snáď nenájde nikto, kto by nepoznal skvost klasického baletu na hudbu Petra Iljiča Čajkovského Labutie jazero, balet, ktorý je najhranejším titulom na svete. Verzia choreografa a režiséra v jednom Mária Radačovského má byť modernou verziou tohto baletu, novým pohľadom na tému i na povahu farieb čiernej a bielej aplikovaná na osobný zážitok. Hoci sme v klasickej predlohe zvyknutí na dominanciu ženského elementu Odetty – Odílie, tu choreograf dáva prednosť postave princa Siegfrieda, chorého na rakovinu, ktorý hľadá sám seba v obraze labute. Balet je teda postavený skôr na symboloch, alegóriách a personifikáciách, v ktorých treba hľadať skôr skutočný príbeh a nie rozprávkové bytosti.

Tancovať na Čajkovského Labutie jazero bez špičiek a tutu nie je nová myšlienka. Pohybový vizuál, alebo pôvodné libreto zmenili už John Neumeier v roku 1976, Mats Ek v roku 1987, alebo Matthew Bourne v roku 1995 (s pánskym obsadením zboru labutí) a ak by sme chceli ostať na domácej pôde, bol to Ján Ďurovčík so svojim tanečno-hudobno-činoherným projektom Labuťko v roku 2007. Tieto skutočnosti uvádzam snáď len pre úplnosť a preto, lebo vždy sa nájdu odporcovia lipnúci ostentatívne na tradíciách a klasike. Vskutku ani nejde tak o to, či má Labutie jazero opäť svoju novú modernú verziu, ako o to, aká je. Black and White malo svoju premiéru v roku 2012 v Spojených štátoch amerických s údajným veľkým úspechom. Český (ale aj slovenský) divák (bolo nás na premiére zo Slovenska pomerne dosť) má tú možnosť od 20. marca 2015 v Mahenovom divadle ND Brno.Čo teda urobil Mário Radačovský z Labutieho jazera, aké sú jeho nové motívy a výstupy? Hudobne vychádza z partitúry roku 1895, kde boli urobené zásadné škrty v 1. a 3. dejstve, 2. a 4. dejstvo ostáva takmer nedotknuté. Inšpirácia vychádza z Labutieho jazera , ale je postavená na osobnej skúsenosti autora s ochorením rakoviny. Sám tvrdí, že myšlienka urobiť novátorské prevedenie tejto inscenácie vznikla na nemocničnom lôžku pri pohľade z okna na jazero s labuťami. Mení samozrejme pohyb, choreografiu, vizuál i dramaturgiu, využíva výpovedné symboly farieb, ktorých význam sa v rôznych kultúrach mení a rozpráva príbeh viac svoj, než Siegfriedov. V niektorých pasážach sleduje variácie z klasiky (občas gestá, kroky, pózy máme šancu spoznať z klasickej predlohy) kombinuje ich však s vlastným choreografickým jazykom, čo diváka vytrháva z línie zakódovaných klasických štruktúr a môže pôsobiť miestami rušivo. Tu sa mi žiada podotknúť, že zrejme Radačovského choreografiu vnímajú ľahšie diváci, ktorí neovládajú ortodoxne presnosť klasickej predlohy, ktorá ich zavádza a majú podvedome tendenciu ešte veci dokončiť, gesto a dvíhačku dotiahnuť, piruetu zopakovať.

Okrem hudby (ktorá niekedy pôsobí akoby bola iba požičaná) si autor z Labutieho jazera vzal základný motív boja dobra a zla, čiernej a bielej (hoci pripúšťa zámenu farebných významov a kladie otázky), vzal si labutiu krehkosť (motív krídiel), fenomén vody (projekcia i fragmetálna fyzická prítomnosť). Všetko ostatné (scéna, kostým, choreografia, príbeh) je už viac on a možno ešte pár iných. Minimalistická (architektonicky a graficky poňatá) scéna akoby čosi „uchmatla“ z atmosféry amerického režiséra Wilsona, farebné svietenie zadného horizontu trochu evokuje Eifmanove ruské výpravné produkcie a dámy v trikotoch pripomínajúcich vkusnú spodnú bielizeň občas obuté v topánkach na podpätkoch a s rozpustenými vlasmi nás vracajú kdesi k súčasnej komornosti a intimite maďarského Frenáka. Radačovského jednoznačne charakterizuje choreografia založená na kombinovanom pohybe, ktorý zámerne „odporuje“ hudbe, je štylizovaný a hraničí s vedomým karikovaním hraničiacim s groteskou (zborové scény dám s ostentatívne využitou pohupovacou panvou, výrazy prekvapených pánov, hlasné vzdychy…). Ďalšou typickou črtou je využitie skupinových scén na dotvorenie príbehu, atmosféry a osadenie „spoločnosti“ do kontextu deja, ktorá svojou prítomnosťou akoby vytvárala z choreografie veľké divadlo (posledný vstup spoločnosti sa mi javí už ako trochu zbytočný, hoci ho chápem ako uzavretie prológového oblúku až k záveru), mne osobne by však stačil dramatický moment, v ktorom by sa príbeh ukončil. Choreograf využíva tiché pasáže na akcentovanie emočnej gradácie (niekedy sú žiaduce, úderné a chcené), miestami však časovo natiahnuté, taneční protagonisti nedokážu herecky utiahnuť a udržať emóciu v napätí. U Radačovského si občas „zahrá“ aj opona (tanečníci sa do nej balia, vypadávajú z nej, vykúkajú, jej zdvihnutie po úroveň nôh tanečníc za ňou s priehľadom len na ich krokové variácie si autor zopakoval z vlastného predstavenia Warhol svojho času uvádzaného v SND…). Napriek týmto scénografickým „fintám“ je hlavný dôraz na tanec a emočnú výpoveď. Umelec rád vkomponováva do svojich projektov filmové projekcie (Michael Auer), tentoraz je to fenomén premietnutej vody (hladiny vlniaceho sa jazera a letiacich labutí).Vnímanie projekcie však evidentne závisí od polohy sedenia diváka, projekcia vo svojom celkovom vizuálnom znení  je vnímateľná len zvrchu, z prízemia ju divák chápe skôr ako abstraktný priemet akýchsi indiferentných pruhov na telách tanečníkov (letiace labute nemá šancu postrehnúť, čo napokon nemusí byť na škodu veci). Padajúci prúd vody zvrchu, ktorý symbolicky rozsekne boj Siegfrieda s Rotbartom (ergo symbolom rakoviny) mohol byť naopak použitý evidentnejšie (jeho fragmentálnosť navodzuje dojem omylu). Dá sa však chápať ako vyšplechnutie vody z jazera, v ktorom sa tentoraz nie Siegfried, ale Rotbart (teda rakovina) „utopí“, zmizne v hlbinách, alebo prúd vody ako fenomén očisty zlej energie, ktorá chorobu „odplaví“.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čajkovskij: Black and White (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="156748" size="small"]

Mohlo by vás zajímat