Cimarosa na jubilejních Innsbruckých týdnech staré hudby

Značka Barbe & Doucet zárukou šarmu, elegancie a inteligentného humoru v Il matrimonio segreto na Innsbruckých týždňoch starej hudby

Innsbrucker Festwochen der Alten Musik alebo Innsbrucké týždne starej hudby slávia tento rok svoje 40. narodeniny. Festival každoročne prináša množstvo koncertov so špičkovými sólistami v oblasti barokovej hudby, uvádza 3 operné produkcie, z ktorých jedna je obsadená víťazmi Cestiho opernej súťaže prebiehajúcej takisto pod záštitou festivalu a ponúka pestrú škálu neformálnych podujatí.

Napriek tomu, že ide o festival, ktorý nie je primárne zameraný na operné produkcie, bolo by úplne pochopiteľné, ak by opery boli zinscenované jednoducho, s primárnym zámerom priniesť poslucháčovi diela, ktoré bežne na javiskách operných domov nemá možnosť zažiť. Inscenácia opery Domenica Cimarosu (1749-1801), Il matrimonio segreto (Viedeň, 1792), uvedenej v rámci festivalu by však mohlo byť uvedené bez zaváhania na najprestížnejších operných scénach.

To, že hudobnému naštudovaniu pod taktovkou Alessandra De Marchiho nebolo čo vytknúť, nie je žiadnym prekvapením. Je to zásluhou ako jeho vyspelej dirigentskej osobnosti, tak aj vynikajúcemu orchestru Academia Montis Regalis, zloženému z popredných hráčov na dobové nástroje. Nemalý diel najmä na naštudovaní rozsiahlych recitatívnych častí patrí Mariangolle Martello, hudobnej asistentke, korepetítorke a čembalistke.

Il matrimonio segreto je opera buffa v 2 dejstvách. 2 hodiny prvé dejstvo, 20 minút trvajúca pauza, 85 minút druhé dejstvo. Pri tak rozsiahlom diele, nech je hudba akákoľvek dobrá, udržať diváka pozorného, ba dokonca ho rozosmiať, je skutočná režisérska výzva. Ďalším úskalím je tiež, že nejde o príbeh plný vášní s dokonalou dramatickou výstavbou, ktorý dokáže v každom prípade zaujať. Ide o pomerne jednoduchý príbeh, dvoch sestier, z ktorých mladšia Karolína, sa tajne vydá za Paolina, sekretára, ktorý nie je práve želaným ženíchom, keďže jej otec si po jej boku predstavuje niekoho z vyššej vrstvy. Aby Paolino situáciu zachránil, nahovorí grófa Robinsona, aby si zobral staršiu Karolíninu sestru Lisettu, a dostal rodinu do vyššej spoločenskej vrstvy.

Keď gróf príde dvoriť Lisette, zamiluje sa do Karolíny a otvorene priznáva, že Lisetta sa mu nepáči a nevezme si ju. Otec dvoch sestier Geronimo nie je nadšený, zúfalý je tiež Paolo, ktorý sa chce zdôveriť sestrinej tete Fidalme o tajnom sobáši. Tá býva v Geronimovom dome a k šťastiu jej chýba len muž. Myslí si, že Paolino zdieľa jej náklonnosť, a preto mu vyznáva tú svoju. Karolína sa zase snaží presvedčiť grófa o tom, ako sa nehodí na dvor a nemá žiadne noblesné spôsoby a neovláda žiadne cudzie reči. To však nemení nič na tom, že gróf trvá na manželstve s Karolínou. Ohrdnutá Lisetta a Fidalma sa chcú na čas zbaviť Karolíny a presvedčia Geronima, aby ju poslal do kláštora. Ten napíše na ich naliehanie list do kláštora a posiela ho po Paolinovi, ktorého zúfalstvo ešte rastie, a tak sa rozhodne, že v noci vezme Karolínu a spolu utečú. Za tichej noci ich prípravy na útek prebudia Lisettu, ktorá si je istá, že Karolína je v izbe spolu s grófom. Ten sa však zjaví nevinne a konečne je tajná láska spečatená tajným manželstvom odhalená. Karolína a Paolino prosia Geronima o odpustenie, pridáva sa aj gróf, ktorý sa napokon rozhodne oženiť s Lisettou.

Opera začala výbornou sviežou predohrou, na opone bol premietnutý rustikálny obrázok sliepočky a kohútika, pripomínajúci vyšívané obrázky s prísloviami, ktoré zvykli staré mamy zavesené na stenách. Keď sa zdvihla opona, pred divákmi stála nádherná scéna, pripomínajúca detské animované knižky s trojrozmernými obrázkami. Veľký čiernobiely print pokríval celu scénu ako obrovská ručne nakreslená rozprávková ilustrácia z knihy Josefa Ladu.

Vizuálne čistá scéna, na ľavej strane s bydielkom, na pravej s veľkým košíkom, nepotrebovala žiadne špeciálne efekty, svetelný dizajnér Ralph Kopp ju len príležitostne nasvecoval farebnými filtrami. 3D, ba až kolážový efekt ešte viac vynikol, keď sa na scéne zjavili protagonisti vo farebných kostýmoch, ktorým čiernobiele pozadie nechalo dokonale vyniknúť. Vkusný a bystrý modernizmus tvorcov André Barbe a Renauda Douceta, ktorých dvojica je spoločne reprezentovaná ako brand, sa v prípade kostýmového stvárnenia prejavila nielen spôsobom, akým posunuli dobové kostýmy do odľahčeného štýlu priliehavému komédii (využitie farieb a potlače pierok na šatách, ktoré vychádzali z obrysov slepačieho peria u ženských kostýmov, a preexponovanie farieb kohútieho peria pri mužských kostýmoch), ale aj vytvarovaním kostýmov zaguľatením hrudnej časti do tvaru hrvoľa a predlžením zadnej časti do tvaru chvosta.

Posúvanie deja do iného prostredia je bežným, no nie vždy zmysluplným prostriedkom. Súvislosti medzi pôvodným dejom a posunutým prostredím sa niekedy síce nájsť dajú, ale mnohokrát môžu vyznieť ako nedostatok invencie režiséra a násilný pokus priniesť niečo zaujímavé a stáva sa, že práve tento zámer je potom ľahko odhalený, najmä keď dochádza k dramatickej kolízii medzi libretom a akciou na javisku. Barbe a Doucet bravúrne zvládli ideu a dodali deju bájkový charakter jej posunutím do slepačieho sveta. Nadsadená primitívnosť správania, rozkošnosť prediktívnych a naivných reakcií a jednoduchosť rozuzľujúcich riešení otvárajú možnosť humorného posunutia práve do slepačieho sveta a zjemňujú priamy pohľad človeka do vlastného zrkadla. Pohľad na spevácke party dáva tejto myšlienke zelenú, samotná ornametika melodických partov zvukovo často pripomína kotkodákanie. Je očividné, že máme dočinenia s tvorcami s choreografickým backgroundom.

Dvaja akrobati okoreňujú predstavenie občasnými saltami, či inými pohybovými akciami, ktoré dokresľujú situačnú komiku. Pohybová stránka predstavenia bola aj na strane spevákov prepracovaná. Tvorcovia výborne využili hudobné prostriedky, ktoré premietali do pohybu (napríklad spomalenie pred finále árie spomalilo pohyb do „slow motion”, ktorý sa vrátil späť do reálneho pohybu spolu s „in tempo” a i.). Typický pohyb sliepočiek a zápasenia kohútov v hádkach tiež prinášali momenty, ktoré rozosmiali publikum. Nechýbali ani pre pôvodnú buffu typické fyziologické zvuky, vtipné narábanie s hlasvým karikovaním, všetko zasadené do hudby tak, že nedali brániciam publika príležitosť  zatvrdnúť. Režijné, vizuálne a pohybové stvárnenie opery bolo očividne do hĺbky prepracované, s talentom, šarmom, eleganciou, inteligentným humorom a umeleleckou originalitou. Ak hovoríme o modernizme v réžii, práve toto predstavenie môže byť smerodatným príkladom pre povrchné réžije využívajúce lacné prostriedky na vyolanie emócii u publika.

Vyvážené spevácke obsadenie lahodilo uchu aj oku: dokonalý farebný súzvuk hlasov v ansámbloch, skvelá vyváženosť pomeru hlasu a orchestra v sólových áriach. Oceňujem najmä technickú a fyzickú kondíciu spevákov, na ktorých sa ani na chvíľu nedal postrehnúť náznak únavy, či straty koncentrácie. Cimarosove sólové árie prinášajú záludnosti aj v podobe dlhých záverov árii, ktoré sú technicky náročné, často koloratúrne a menšia únava, či nedostatok pozornosti by spevákov mohli „uškrtiť”. To sa však nestalo a diváci sa mohli tešiť nádhernému uchu lahodiacemu súzvuku. Tiež ich herecká zrelosť umožnila vyniknúť režijnému zámeru a čerešničky situačnej komiky sa nestratili v hereckej skostnatelosti. Giulia Semenzato bola rozkošnou Karolínou, so zvučným ľahkým sopránom, Klara Ek ako Lisetta nezaostávala ani herecky, ani po speváckej stránke, ženskú trojicu s gráciou hodnej svojho charakteru dopĺňala Loriana Castellano v roli Fidalmy. Mužské trio Renato Girolami ako robustne znejúci gróf Robinson, Donato di Stefano s obdobným hutným timbrom v roli Geronima a ľahúčky, no znelý tenor Jesúsa Álvareza boli stabilným mužským charakterovým protipólom.

Táto produkcia predčila všetky očakávania, potešila zmysly, precvičila bránice, rozvinula intelekt a napriek svojmu rozsahu nemala ani jeden slabší moment. O čom hovoríme, keď hovoríme o umení…

Hodnotenie autorky recenzie: 95%

 

Innsbrucker Festwochen der Alten Musik 2016
Domenico Cimarosa:
Il matrimonio segreto
Hudobné naštudovanie a dirigent: Alessandro De Marchi
Réžia: Renaud Doucet
Scéna a kostýmy: André Barbe
Svetla: Ralph Kopp
Academia Montis Regalis Orchester
Premiéra 12. augusta 2016 Tiroler Landestheater Innsbruck
(napísané z reprízy 14. 8. 2016)

Graf Robinson – Renato Girolami
Geronimo – Donato di Stefano
Fidalma – Loriana Castellano
Lisetta – Klara Ek
Carolina – Giulia Semenzato
Paolino – Jesús Álvarez

www.altemusik.at