Začiatkom augusta (konkrétne 2. augusta) sa dožíva osemdesiatin významný slovenský tenorista František Livora.
Ešte pred začatím štúdií spevu na Vysokej škole múzických umení tak, ako sa to na Slovensku patrilo, získal „normálne“ učiteľské povolanie. Spev mu bol však bližší ako katedra, takže v rokoch 1959 – 1963 študoval operný spev na Vysokej škole múzických umení u dr. Janka Blaha. Už v prvom ročníku som ho videl spievať v zbore školskej inscenácie Dona Pasquala, v ktorej jednu zo sólových úloh spieval jeho priateľ Pavol Mauréry, s ktorým dodnes udržuje blízke vzťahy. V študentských predstaveniach v Malej sále Reduty mal dva hviezdne večery. Ako Ferrando v Mozartovej opere Così fan tutte a ako Alfréd v Traviate. Ešte ako študent zaskakoval v Opere Slovenského národného divadla a popri bezvýznamnej úlohe študenta v Hoffmannových rozprávkach (1963) to bola pomerne náročná úloha Vladimíra z Borodinovho Kniežaťa Igora. Jeho hlas sa vtedy vyznačoval neobyčajnou mäkkosťou, takže málokto by vtedy veril, že jeho poslednou veľkou úlohou v Opere Slovenského národného divadla bude mimoriadne úderný Verdiho Otello (1993).
V tých časoch na Vysokej škole múzických umení ešte neexistovala vojenská základná služba, a tak aj Livora si po skončení štúdií musel odkrútiť dva roky vojenčiny vo Vojenskom umeleckom kolektíve (1963 – 1965). Pred angažmánom v Slovenskom národnom divadle (kde vtedy v tenorovom odbore kraľovali Jakubek, Zahradníček a Papp) uprednostnil dve menšie operné scény v Nemecku. V rokoch 1965 – 1967 to bol Magdeburg (NDR) a v rokoch 1967 – 1969 Oldenburg (NSR). Tu si spevák vybudoval solídny repertoár predovšetkým v lyrickom hlasovom odbore (Riccardo z Maškarného bálu, Rudolf z Bohémy, Mozartov Tamino a Idomeneo, Janík z Predanej nevesty, Kronthal z Lorzingovho Pytliaka i Barinkay z Cigánskeho baróna) s občasnými presahmi k odboru spinto (Verdiho Manrico a Pucciniho Cavaradossi). Pri návšteve svojho bratislavského pedagóga (1967) sa nám popýšil live nahrávkou z predstavenia Rusalky, v ktorej stvárnil Princa.
Hoci od sezóny 1969 – 1970 bol už členom Opery Slovenského národného divadla, stále ho priťahovali nemecké operné javiská, a tak koncom sedemdesiatych rokov sa stal stálym hosťom operného súboru v Brémach (Pucciniho Cavaradossi, Verdiho Riccardo, Wagnerov Erik, Robespierre z Dantonovej smrti od von Einema a tak ďalej.)
Aj v Bratislave začínal spevák v lyrickom hlasovom odbore. Jeho jasný hlas nestrácal rokmi nič zo svojej mäkkosti a dali sa v ňom vystopovať vplyvy zdedené od jeho pedagóga. V Slovenskom národnom divadle vytvoril Janíka z Predanej nevesty (1969 a 1983), Alfréda z Traviaty (1969 a 1975), Vojvodu z Rigoletta, ktorý sa na tú dobu prekvapujúco hral v taliančine (1970), Pucciniho Pinkertona (1971), ktorého spieval v Slovenskom národnom divadle s hosťujúcou Annou Tomowa-Sintow, a Čajkovského Lenského (1972).
Napriek majestátnej postave dokázal kvalitne zvládnuť aj postavy, ktoré si okrem spevu vyžadujú aj herecký zástoj. Išlo napríklad o postavy Manolia v Gréckych pašiách (1969) alebo Hauka-Šendorfa v pamätnej inscenácii Veci Makropulos (1974). Hoci Livorov hlas sa začal postupne vyvíjať k odboru spinto, v Košlerovej ére vytvoril ešte dve vzorové mozartovské kreácie, a to Ferranda v Così fan tutte (1971) a Dona Ottavia (1975).
Je až prekvapujúce, že súbežne s tým vytvoril Livora jednu zo svojich najlepších operných kreácií – dramatického Beethovenovho Florestana. Najprv ho spieval v inscenácii, ktorá bola po pár reprízach z politických dôvodov stiahnutá z repertoáru (1970), potom vo vrcholnej forme v Košlerovej inscenácii (1974) a napokon v roku 1982 vo Frešovom hudobnom naštudovaní.
Od polovice sedemdesiatych rokov už spieval menej úloh lyrického odboru (Rudolfa v roku 1977, Fausta v 1975), zato viac dramatickejších postáv od Cavaradossiho (1973), Manrica (1974) po Radamesa (1978), Lukáša z Hubičky (1980), Dona Carlosa (1981), Dalibora (1982), Turidda (1984), ktorého už štrnásť rokov predtým pohostinsky vytvoril v Banskej Bystrici, Cania (1984), Sergeja v Kataríne Izmajlovej (1984) a Dona Josého (1985). Keď sme v roku 1984 počúvali jeho Erika v inscenácii Blúdiaceho Holanďana, bolo nám ľúto, že sa vo finálnej fáze svojej umeleckej dráhy nemohol stretnúť s viacerými Wagnerovými tenorovými postavami.
Jeho hlas vo vyššej polohe sa totiž vtedy vyznačoval mimoriadne kovovým leskom, čo potvrdil aj v dramaticky zvlášť exponovanej úlohe Ondreja v Suchoňovej Krútňave (1988). V ostatných slovenských operách vytváral skôr menšie úlohy.
Livora si postupom času vybudoval aj zaujímavý koncertný repertoár. Patrí doň Dvořákova Stabat Mater, Janáčkova Hlaholská omša, Beethovenova Deviata a Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej, v ktorom svojho času tak skvele nahral tenorové sólo jeho pedagóg. Na koncertnom pódiu tiež spieval part Fausta v Berliozovom Faustovom prekliatí. V roku 1977 sa zúčastnil na turné Českej filharmónie po Japonsku. Mal šťastie, že v roku 1983 mu Opus vydal profilovú platňu operných árií s desiatimi ukážkami z opier Mozarta, Beethovena, Dvořáka, Wagnera, Leoncavalla, Verdiho a Pucciniho (dirigent Ondrej Lenárd).
Skôr okrajovo sa Livora venoval vokálno-pedagogickej činnosti, v čom prenechal palmu víťazstva svojej úspešnej manželke Zlatici a učenlivej dcére Dagmar, ktoré (najmä tá prvá) už vychovali veľa kvalitných spevákov.
Livora, ktorého sme familiárne volali Fero, odišiel zo Slovenského národného divadla koncom sezóny 1996 – 1997. Pri macošskom vzťahu, aký má Slovenský rozhlas k vážnej a opernej hudbe, nám zvuk jeho hlasu zostáva už len v spomienkach.
