Dalibor Jenis slaví padesátiny

Vyslanec najpovolanejší

Od druhej polovice minulého storočia Slovensko zviditeľňovali vo svete vždy aj dvojice veľkých operných interpretov. Po tandeme Gruberová-Poppová a Peter Dvorský-Kopčák považujem z ďalších slovenských operných spevákov za najvýznamnejších Dalibora Jenisa a Štefana Kocána. Pravda, máme aj ďalších (Bršlík, Miro Dvorský atď.), no dnes sa chceme venovať  jubilantovi Jenisovi, ktorý 21. júla dovŕši už úctyhodnú päťdesiatku.

Dalibor Jenis ukončil konzervatoriálne štúdiá spevu u Zlatice Livorovej v roku 1990 a v zápätí začal ročné štúdium aj na Accademii Italiana v Osime. Od sezóny 1991/1992 do sezóny 1997/1998 bol sólistom Opery SND, neskôr po úspechoch v zahraničí už len hosťujúcim spevákom, ktorý však býval obsadzovaný aj do niektorých premiér. Jeho prvým veľkým úspechom v Bratislave bola kreácia Onegina v Smolíkovej inscenácii Čajkovského opery (o viac než desaťročie neskôr sa v Konwitschného inscenácii prezentoval jeho mladší brat Aleš).

V čase svojho nástupu do súboru v SND začala v médiách žiariť hviezda Martina Babjaka potom prirýchlo zhasnutá. S Babjakom Jenis zvykol alternovať. Boli to rozdielne typy. Babjak extrovert, ktorý sa rád opájal krásou svojho hlasu, Jenis skôr lyrický introvert venujúci sa prepracovanej interpretácii partov. Pri tom sa často utiekal k pritlmeným tónom na spôsob, aký občas dnes praktizuje tenorová hviezda Jonas Kaufmann. Možno preto slovenská kritika po premiére Bohémy (1994) viac pochválila jeho konkurenta. Ale jednoznačne kladne bol prijatý jeho Wolfram z Tannhäusera s nádherným prednesom piesne o večernici. Poslednou veľkou Jenisovou úlohou pred odchodom z bratislavského súboru bol Posa v Bednárikovej inscenácii Dona Carlosa. Vtedy ešte málokto tušil, aký vyhľadávaný interpret verdiovských barytónových postáv sa z neho stane. Treba ešte dodať, že vo svojich „učňovských rokoch“ Jenis získal ocenenia na speváckych súťažiach Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, v súťaži Alfreda Krausa v Las Palmas a vo viedenskom Belvederi.

Aj popri zahraničných úspechoch sa Jenis čas od času vracal na javisko Opery SND. Napríklad doštudoval tu svoju (potom aj v zahraničí exportnú) úlohu Rossiniho Figara; v novej Bednárikovej inscenácii Dona Giovanniho (2001) výborne spevácky i herecky naplnil režisérovu koncepciu samoničiteľa a obete vlastnej posadnutosti.

Slovenská operná verejnosť však o jeho zahraničných úspechoch bola málo informovaná a Jenis sa na rozdiel od niektorých iných nestal „miláčikom“ médií. Pritom už v sezóne 1998/1999 spieval v Teatro Reggio v Turíne Guglielma v Così fan tutte, na rossiniovskom vychýrenom festivale v Pesare Figara, v Bologni mu v Oneginovi bola partnerkou Mirella Freni, v Royal Opera London spieval Escamilla i Posu. Svojho exportného Figara spieval aj vo Viedenskej štátnej opere. Kým sa prepracoval medzi naozajstnú barytónovú svetovú špičku, spieval aj v menej hrávaných operách či už na javisku, alebo v nahrávacích štúdiách (Busoniho Doktor Faust, Ponchielliho Marion Delorme, part Franka v Pucciniho Edgarovi). Jeho úspechy sme zaznamenávali len postupne a hádam prelomovou udalosťou bola možnosť sledovať (prostredníctvom televízie) otvorenia opernej sezóny v La Scale s Verdiho Donom Carlosom.

Vedľa prevažne talianskych hviezd (Cedolins, Furlanetto) výborne spieval Posu. Tak rozmnožil rad Slovákov, ktorým sa dostala česť byť pri otvorení sezóny v najpopulárnejšom opernom divadle sveta (predtým Gruberová, Kopčák, po ňom ešte Kocán).

Šírku spevákovho repertoáru dokazuje napríklad súpis úloh, ktoré stvárnil medzi rokmi 2011 a 2016. Rossiniho Barbiera napríklad spieval okrem Viedne aj v Tokiu, Paríži, Verone, Palerme a Oviede, Mozartovho Almavivu v Paríži, Dona Giovanniho v Hamburgu a Veronskej aréne, Eugena Onegina v Los Angeles, Roberta v Čajkovského Jolante v progresívnom Theater an der Wien, Rossiniho Tella v Turine a Edinburghu, Lescauta v Tokiu a Escamilla vo Verone. Osobitnú kapitolu tvorí stále sa rozširujúci verdiovský repertoár. V časoch, kedy Verdiho spievali Bastianini, Capucilli, Bruson a za morom Waren, Merill a MacNeil, by možno Jenisov hlas nepatril medzi typicky verdiovské, predovšetkým pre menšiu farebnosť hlbšej polohy.

Dnes, kedy medzi najväčších verdiovských barytonistov patrí bývalý tenorista Plácido Domingo, na talianskych operných javiskách ešte stále vo Verdiho postavách dominuje sedemdesiatnik Leo Nucci, kedy sa aj Thomas Hampton pasuje za verdiovského speváka a lyrický barytonista Ludovic Tézier poškuľuje po Verdim, je označenie Jenisa ako verdiovského barytonistu už plne oprávnené. Je dobré, že Jenis spočiatku spieval len tie lyrickejšie Verdiho party (ako je Germond, Ford, Posa), no postupne svoj verdiovský repertoár rozšíril do značnej šírky. V posledných piatich rokoch vytvoril až trinásť verdiovských postáv a z tých známejších mu už chýba iba Rigoletto. Z menej známych spieval Cavaliera di Belfiore z Falošného Stanislava (v Bilbau), žiarlivého Forda v réžii Roberta Carsena spieval v Londýne, rímskeho vojvodcu Ezia z Atilu v Berlíne, otca Millera z Lujzy Miller až v tomto roku v Sydney. Nižšie „posadeného“ Amonasra z Aidy spieval vo veronskej Aréne, žiarlivého Dona Carlosa zo Sily osudu v Teatro Filarmonico vo Verone, Rodriga Posu v Berline a Turíne, Renata z Maškarného bálu vo Verone a Hamburgu, Macbetha v Cagliari, Lunu z Trubadúra v Oviede, Berlíne a Verone, Germonda v Hamburgu, Verone a Prahe a intrigánskeho Jaga (okrem premiéry bratislavskej inscenácie v 2011) v Hamburgu a Prahe. Svojho Nabucca kreoval v Antverpách, Gente, Florencii, Verone a Berlíne.

Niektoré z Verdiho postáv spieval aj v SND (Nabucco, Macbeth), čo bolo ozajstným sviatkom pre bratislavské operné publikum. Pri pokuse o obnovu ZHZ v Banskej Bystrici v minulom roku spieval Nabucca.

Piesňovému spevu sa Dalibor Jenis venuje skôr výnimočne. V roku 2005 mal v Smetanovej sieni piesňový recitál a občas sa objavoval na nejakom koncerte operných árií ako zlatý vrchol. Jenisov hlasový prejav pôsobí spontánne, hoci je racionálne kontrolovaný. Dáva si záležať na celkovom dojme, nejde po pár vokálnych efektoch, ale úlohu stavia vokálne i herecky premyslene. Hlasový rozsah smerom nahor mu umožňuje zaspievať aj Verdim nenapísané vysoké tóny. V posledných rokoch sa mu podarilo prelomiť ignorovanie médií, a tak sa okrem serióznych informácií záujemci môžu dozvedieť čo-to aj z jeho súkromného života a zákulisia. Jeho umelecký život nepochybne ovplyvnilo aj manželstvo so sopranistkou Evou Jenisovou (za slobodna Antoličovou).

K propagácii patrí aj štipka kuriozít, a tak sa čitateľ na operných portáloch alebo v novinách mohol dozvedieť, že v mladosti koketoval aj s populárnou hudbou. V SND (kde spieva čoraz častejšie) ho niekedy „zastupuje“ ako stály hosť jeho mladší brat Aleš.

Ak sa chválime úspechmi slovenských operných spevákov, vďaka Jenisovi máme už aj „svetového“ barytonistu. Už sa tešíme, že 26. októbra nám v sieni Slovenskej filharmónie agentúra Kapos ponúkne jeho reprezentatívny verdiovský recitál.