Dialog osamocení – Enrico Onofri

Enrico Onofri patrí v oblasti barokovej hudby k veľmi vyhľadávaným a uznávaným osobnostiam. Nepôsobí pritom len ako huslista, ale aj ako dirigent. Včera v kostole svätých Šimona a Júdu predviedol nevtieravú virtuozitu a skôr introvertný, svojím spôsobom úsporný prejav s minimom silnejšej dynamiky. Ten vo väčšine diania pôsobil osviežujúco, občas však lavíroval až na hranici stagnácie. Celkovo Onofri prejavil veľmi svojský pohľad na uvedené diela. Jeho prístup ma zaujal, nemôžem však povedať, že som sa s jeho interpretáciou vo všetkých prípadoch stotožnila. V prvej skladbe, transkripcii flautových variácií z Eyckovej zbierky Der Fluyten Lust-hof, vytvoril Onofri veľmi nevšednú, podmanivú atmosféru, striedanú hravejšími úsekmi. Jeho hra bola prepracovaná do tých najjemnejších odtienkov a zatajovala som dych, aby mi zo skladby neušiel ani okamih. Škoda, že som okrem tejto skladby podobné pocity nadobudla až pri prídavku, časti jednej z Bachových sonát.

Hneď v nasledujúcej skladbe, Fantázii a fúge c mol BWV 906, sa ako sólista predstavil Luca Guglielmi. Vo svojej interpretácii dobre vystihol náladu diela, jeho prevedenie bolo veľmi živé a dynamické. Zvlášť Fantázia znela však už akoby „na doraz“, strácalo sa mnoho detailov a po technickej stránke prevedenie nepôsobilo úplne suverénne. Prvú polovicu večera uzavreli hudobníci spolu, sonátou Giuseppe Tartiniho „Didone abbandonata“, teda Opustená Dido. Dielu včera nechýbali lyrické, spevné miesta, vo výrazovo vypätejších úsekoch mi ale dvojica pripadala azda až zbytočne strohá – hoci je to možno prijateľnejšie, než keby skĺzli do romantizujúcej interpretácie. Ako celok dielo znelo trochu nekompaktne, možno aj kvôli nie úplne ideálnej súhre hráčov.

Po prestávke opäť prišla na rad sólová kompozícia, Bachova Ciaccona. Onofri túto obľúbenú časť z Partity č. 2 zahral opäť veľmi osobite a rozhodne nešlo o prvoplánovú hru na efekt. Musím však priznať, že som od prevedenia tejto skladby čakala o niečo viac. Ciaccona vyznela miestami nevyrovnane a nie úplne presvedčivo, v technicky exponovaných pasážach tiež nebol huslista vždy celkom presný. Záver patril Sonáte č. 6 G dur BWV 1004 Johanna Sebastiana Bacha. Talianska dvojica dokázala príjemne vykresliť optimistické krajné časti diela, zaujala aj prostredná časť určená sólo čembalu. V tejto kompozícii sa hráči zdali o čosi zohratejší, komunikovali v polyfónnych úsekoch a jeden druhému na potrebných miestach vytvárali priestor. Chýbala azda len plynulosť pomalých častí, druhého Larga a štvrtého Adagia.

Koncert tak priniesol zaujímavé, ako aj možno trochu nepresvedčivé momenty. Každopádne, na dojem z večera celkom iste malo vplyv aj to, nakoľko sa ktorý poslucháč zžil s Onofriho štýlom. Šlo však o príjemný večer, ktorý priniesol podnetný pohľad na interpretáciu hudby baroka.

Hodnotenie autorky recenzie: 75 %

Enrico Onofri – Dialóg osamotenia
Enrico Onofri (husle)
Luca Guglielmi (čembalo)
27. februára 2018 kostol svätých Šimona a Júdu Praha

program:
Jacob van Eyck: Doen Daphne d’over schoene Maeght
Johann Sebastian Bach: Fantázia a fúga c mol BWV 906
Giuseppe Tartini: Sonáta g mol op. 10 č. 1 „Didone abbandonata“
Johann Sebastian Bach:
– Ciaccona d mol (Partita č. 2.)
– Sonáta č. 6 pre husle a čembalo G dur, BWV 1004

www.fok.cz