Duch Francesky Woodman v Studiu SND

Duch Francesky Woodman v Štúdiu SND

Projekt V národnom ako doma v rámci svojho cyklu predstavovania spektra slovenských divadiel uviedol 27. júna ostatný titul v tejto sezóne hosťovania P.A.T., platformy pre súčasné divadlo pod názvom Untitled. Untitled je sólová pohybovo-vizuálna performance inšpirovaná dielom fotografky Francesky Woodman a pocitom pominuteľnosti, ktorý fenomén fotografie vyvoláva.

Fotografia, akoby odmeriavala náš život v rôznych časových etapách, kde zachytávame okamih, ktorý sa už nezopakuje. Fotoalbum sa stáva akýmsi dokumentačným „nekrológom“ žitia, ktorý zaznamenáva akí sme boli, ktorý postupne zaznamenáva naše starnutie a vedie nás k smrti. Každým fotobleskom posúvame čas, každým fotobleskom v istom zmysle umierame. Franz Kafka hovorí: „Veci fotografujeme preto, aby sme ich vyštvali z mysle“. Fotografujeme možno podvedome aj preto, aby sme si veci nemuseli pamätať. Jeden z mojich priateľov tvrdí, že fotografiami sú jeho spomienky. Preto nikdy nič nefotí. Dôležité preňho je to, čo si pamätá.

Americkú fotografku Francesku Woodman fotografia „zabila“. Bola známa svojimi čiernobielymi konceptuálnymi fotografiami, na ktorých zobrazovala samu seba. Pracovala s fragmentmi tela, zachytávala ho v netradičných fyzických pozíciách, gestách, v pohybe, zasadzovala ho do architektúry priestoru, do súvislostí s predmetmi. Možno ju radiť k ženským umelkyniam, ktoré v 70. rokoch k svojmu výtvarnému prejavu používali svoje telo ako hlavný motív. Experimentovala tiež s videom, charakteristickou črtou jej tvorby sa stali surrealistické kompozície v kombinácii s rozmazanou postavou. V 80. rokoch začala fotografka trpieť depresiami, kvôli svojej práci, nakoľko si neverila a kvôli narušenému vzťahu. Po neúspešnom pokuse o samovraždu žila na Manhattane v New Yorku u svojich rodičov, až kým v roku 1981 ako 22ročná neskočila z okna bytu na East Side. Pred smrťou vydala knihu Narušenie vnútorných geometrií – pomedzi matematické formulky sú nalepené jej čiernobiele fotografie a ručne písané poznámky.Väčšina jej fotografií je bez názvu (Untitled) a identifikovateľná iba cez prostredie a dátum. Obsahujú silnú performatívnosť. Jej fotografie, ktorých objektom je ona sama, akoby predznamenávali smrť. Jej vlastnú smrť. Majú v sebe zahrnutý silný fenomén akéhosi smútku, možno rezignácie, nie je to len vážnosť, ale hĺbka, skryté šialenstvo, tajomnosť a predovšetkým až desivosť na hranici hororu. Tento moment však nie je spôsobený prítomným estetickým šokom, ale zvláštnou prítomnosťou ducha. Akoby to boli umŕtvené odkazy zo záhrobia.

Bulletin k predstaveniu, okrem aj faktografických informácií, uvádza slogan reklamy na Yashicu Electro – 35 GT : „stačí iba zacieliť, zaostriť a stlačiť spúšť“. A hoci je to slogan na propagáciu fotoaparátu, znie ako krátky „návod“ na samovraždu. A hoci Francesca Woodman nepoužila pri samovražde strelnú zbraň, jej „strelnou zbraňou“ bol fotoaparát, ktorým vždy zacielila na seba, zaostrila a stlačila spúšť. „Strieľala“ (Photo schiessen, Photo shooting) samu seba nespočetne veľa ráz až po svoju smrť. Zanechala po sebe približne 10.000 negatívov, ktoré sú v majetku jej rodičov, rovnako ako 800 printov reprezentovaných v Marian Goodman Gallery v New Yorku, ale iba 120 z nich bolo publikovaných, alebo vystavených. Woodmanovej fotografie sú malých formátov, čo spôsobuje intimitu medzi vnímateľom a dielom. Počas svojho života nemala veľa výstav, až po smrti sa stala populárnou a expozície boli prezentované okrem Spojených štátov amerických aj vo Švajčiarsku, Nemecku, Fínsku, Švédsku, Nórsku, Francúzsku, Holandsku, Taliansku, Španielsku, Írsku, Portugalsku, Veľkej Británii, avšak mnohé z jej fotografií ešte nikto nikdy nevidel.

Sláva Daubnerová k performance Untitled vypracovala koncept, dielo režíruje a sama aj interpretuje v choreografii Stanislavy Vlčekovej a za pomoci videa Lukáša Kodoňa v dramaturgii a za technickej spolupráce Pavla Grausa. Malý bulletin k predstaveniu je vybavený parafrázou jednej z fotografii Francesky Woodman, na ktorej je sama protagonistka. Celá performance je akousi plynulou charizmatickou mozaikou oživených Woodmanovej fotografií.

Ocitáme sa v ateliéri vybaveným replikou plesnivej steny (častý motív prostredia fotografky) a pár rekvizít známych z jej diel – stolička, lavór, kvet kalie, kamene, vták (krídla), vypchatá líška, veľké zrkadlo, malé rámy s fotografiami, zavesené šaty, pančuchy, vidlička, sklíčka …Všetky rekvizity performerka postupne využíva a vytvára z nich kompozície pre konkrétny výber Woodmanovej fotografií. Zatiaľ čo modeluje prostredie fotografií, vlastne zároveň formuje scénografiu na scéne. Do jednotlivých pripravených prostredí, pozadí, atmosfér a nálad osadzuje seba ako objekt s použitím rôznych odevov (kabát, šaty, pančuchy, podväzky), vypína si vlasy, rozpúšťa si ich, aplikuje masku zajaca, ako z Alice v krajine zázrakov. Často je vo svojich divadelných, respektíve fotografických obrazoch, nahá (rafinovane skrýva a odhaľuje časti tela raz vo svetle, raz odevom – rozopína si zips, na nahé telo aplikuje pančuchy, podväzky), provokatívne pózuje pred fotoaparátom, nie je to však vulgárna hra pre diváka, ale jemne lascívna exhibícia pred objektívom, pred ktorým sa ocitá sama v celej šírke gestickej štylizácie. Toto pózovanie, akokoľvek divadelné, kompozične prešpekuľované pre efekt fotografie, popri bizarnej šialenosti pôsobí nadmieru prirodzene. Sláve Daubnerovej sa podarilo zachovať nesmiernu intimitu v blikote fotoaparátu pri každej póze, dráždivosť spôsobenú prezliekaním odevov i náladu osamenia v ateliéri umelkyne pri vlastnej tvorbe, ktorej centrálnym motívom je vlastné telo, často nahé, obnažené, sporo odeté. A s ktorým je sama. Sama so sebou a možno i bez seba.Performance začína známou fotografiou nahej autorky lezúcej štvornožky pred zrkadlom, aby sa následne „odela“ do plesne omietky zo steny. Daubnerová naskytá výtvarné obrazy replikujúce fotky autorky zväčša bez názvu, ale interesantný je pohyb medzi týmito obrazmi a proces, ako k nim dospieva. Od civilného pohybu – štelovania a situovania statívu z jednej strany na druhú – až po štylizovaný pohyb odpozorovaných póz z fotografií sa premieta spleť choreografických nápadov Stanislavy Vlčekovej, ktoré presne zapadajú do pohybovej atmosféry vizuálneho diania. Raz hanblivé, skromné a intímne kompozície uzavretých formácií, inokedy otvorené a odvážne gestá od jemne frivolného dvíhania sukní a odhaľovania nôh až po rozkročené kreácie v podrepoch v priesvitných pančuchách. Nikdy tam nie je afekt, nikdy tam nie je koketéria. Je to logická príprava (tvorivý proces) na výjav a ustrnutie v póze. Celý register detailov, drobných pohybových domyslení medzifáz prípravy prostredia a objektu na finálny tvar fotografie dáva divadlu dynamiku a tempo, napriek pokojnému a plynulému priebehu.

Vizuál dofarbuje hudba zložená zo zvukov, gongov, vŕzgania, šumov, chvejivých monotónnych, ale aj melodických vstupov plných nostalgie a melanchólie. Intimitu diania a umlekyninej tvorivej samoty umocňujú aj malé súkromné gestá, ako je privoniavanie k textíliám-šatám, vdychovanie vône starých čipkovaných rukavičiek, ženské naťahovanie siloniek s tichým uvedomením si fyzična, vlastnej sexuality, možno príťažlivosti, hravé poskakovanie zajačika, alebo plazenie sa s líškou…to všetko je akási vnútorná kreatívna hra vážnej fotografky. Tak, ako vo fotografiách, aj na scéne performerka sleduje a kopíruje symboly – pripichnuté havranie krídla, ale aj krídla anjela, či bielej holubice – symboly podvedomej (tušenej) smrti, naskytne sa i obraz kľačiacej nad plochou zrkadla, alebo „rozmazané“ výjavy spôsobené rýchlym pohybov vlasov i tela, sledované cez zavesený rám obrazu (zrkadla). Zaujme zavesená kompozícia pančúch na šnúre – akéhosi princípu femínnej existencie, ženského tajomstva i prádlovej reality, či ľahko zvrhlej provokácie až po prienik tela stenou, alebo trčiaca noha zo steny.

Krásny je obraz ležiacej nahej protagonistky odetej (či skôr zamotanej) len do podväzkov a horizontálne ležiacej chrbtom k publiku na otáčavej stoličke (ktorou je nahradená sofa z fotografie). Výjav má až desivú smrteľnú silu. Nechýba ani známa fotka Polka Dots, kde sa herečka ocitá v bielych šatách pri stene a bodky na ňu „doplní“ – premietne – projektor. Projekcia s útržkami myšlienok Francesky Woodmanovej dopovedá emóciu, vnútorné prežívanie fotografky a zároveň slúži ako výtvarný fenomén v celej výraznej komplexnosti divadla, odkazuje aj na video tvorbu autorky, avšak rozhodne predovšetkým na jej vnútorný svet a psychické rozpoloženie : „ Call me, as soon as you can, I m anxiously awaiting your reply. Call, collect 401 274 418. I ´m hoping“. Táto výzva s konkrétnym telefónnym číslom je evidentne nástojčivá, zúfalá a volajúca po záchrane. „I could not longer play...“ je tiež hrozivo výpovedné.

Komplex výtvarného spracovania, hudobný sprievod, dômyselné choreografické „kreslenie“ pohybu a mimoriadne dôstojná, prirodzená, akoby mimovoľná a zároveň maximálne sústredená interpretácia charizmatickej protagonistky, sformulovali divadelný obraz (i odkaz) z Woodmanovej tvorby. Z fotiek vychádzajú, oživujú ich a obohacujú o divadelný rozmer. Tvorcom sa podarilo vniesť do performance melanchóliu i napätie, estetiku i „zvrátenosť“ myslenia, preciťovania, vnútorného i vonkajšieho fungovania i všadeprítomného mŕtveho ducha Woodmanovej diel. Francesca Woodmanová akoby si nafotila svoje vlastné umieranie, aby ho definitívne ukončila skokom do prázdna a do večnosti.

Výstižné predstavenie Untitled (vychádzajúce z fotografií, ktoré Woodmanová uvádzala Bez názvu) videlo v Štúdiu činohry Slovenského národného divadla približne 35 divákov. Nie, že by sa viac nezmestilo, viac jednoducho neprišlo. Paradoxne, svojou neprítomnosťou, poskytli tým prítomným kúzlo intímnej (akejsi klubovej), osobnej i intelektuálnej, rozhodne unikátnej atmosféry. P.A.T. s Untitled je malá forma pre malé divadlo, ale veľkého diváka. Nech to znie akokoľvek absurdne, verím, že Francesca Woodman sedela v divadle s nami, „vystúpená“ z jednej zo svojej série fotografií „Angel“. 

Hodnotenie autorky recenzie: 95 %

Projekt V Národnom ako doma
Untitled 
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Koncept, réžia, performer: Sláva Daubnerová
Dramaturgia a technická spolupráca: Pavel Graus
Videoart: Lukáš Kodoň
Grafický dizajn: Lukáš Matejka
P.A.T. – Platforma pro súčasné divadlo
Premiéra 10. decembra 2012 Divadlo SĽUK Bratislava
27. 6.2013 Štúdio nová budova SND Bratislava 

www.pat.sk
www.snd.sk

Foto Samo Trnka