Imaginárna cesta filharmonikov začala v utorok večer v Nórsku. Symfonici Symfonického orchestra hl. m. Prahy FOK predviedli publiku prvú z poslucháčsky mimoriadne obľúbených suít Peer Gynt. Tie vznikli z hudby k rovnomennej hre Henrika Ibsena o putovaní sebeckého nórskeho mládenca Peera.
Už prvé tóny flauty (v podaní Roberta Hegera znela, mimochodom, celý večer v mimoriadnej kvalite) navodili atmosféru, ktorú sa Inkinenovi podarilo v prvej časti Ráno vytvoriť. Vďaka subtílnemu, intímnemu zvuku a podmanivému pianu publikum zatajilo dych. V časti mi však trochu chýbala výraznejšia gradácia. To platí aj o druhej časti, Aasina smrť, kde by sa vzhľadom na označenie andante doloroso, teda bolestivo, žiadal snáď ešte o čosi viac vypätejší vrchol. Tento nedostatok akoby do istej miery kompenzovala posledná, notoricky známa časť V sieni Kráľa hôr. V Ibsenovej hre táto časť patrila k scéne, kde Peer utekal pred trollmi, aby si nemusel vziať kráľovu dcéru. Dôsledné akcenty na ťažkých dobách v úvode a vynikajúco vystavaný nárast tempa a dynamiky až ku klimaxu v záverečnom úseku takýto obraz dokonale vystihli. Vo všetkých častiach suity na mňa pôsobil orchester veľmi zohrane a zvuk bol vo všetkých momentoch zreteľný. A aj keď ja – ako poslucháč z prostredia o niečo južnejšieho – som očakávala viac expresívnosti, severský pôvod dirigenta pomohol k trochu inému a určite autentickému pohľadu na dielo.
Huslista Michail Ovrutskij patrí k najvýraznejším osobnostiam svojej generácie. Dokazujú to okrem iného aj jeho úspechy na Čajkovského súťaži či Súťaži Kráľovnej Alžbety. O svojom talente tridsaťšesťročný Ovrutskij presvedčil aj publikum v Smetanovej sieni. Už v prvej časti Škótskej fantázie, Grave – Adagio cantabile, zaujal sýtym, spevným tónom a uvedomelým frázovaním. Vo všeobecnosti patrili širšie, melodické úseky k sólistovým najlepším miestam. Vynikli napríklad v tretej časti, Andante sostenuto. Zohratosť s orchestrom v tejto a ani vo finálovej časti sa mi však nezdala úplne ideálna. Celok ale pôsobil efektne (nikdy nie samoúčelne) a záverečnou energickou kódou dal sólista s orchestrom tejto virtuóznej fantázii excelentnú bodku. Ovrutskij naviac po celý čas pôsobil veľmi prirodzene a sympatie publika si určite získal aj spontánnym objatím s dirigentom. Dlhotrvajúci potlesk, ktorý vyústil do prídavku, bol v prípade tohoto hráča nepochybne namieste.
Za vrchol večera však považujem až Dvořákovu Ôsmu symfóniu. Jej prívlastok „Anglická“ by mohol nabádať k mylnému predpokladu, že Anglicko a jeho hudba boli inšpiráciou pre jej vznik – tak ako Škótsko pre Bruchovu Škótsku fantáziu. S Anglickom ale toto dielo spája len vydavateľ a na symfóniu v mnohom vplývalo Dvořákovo domáce české prostredie a príroda. Skvele vystavaná a pestrá interpretácia na mňa zapôsobila. Precítená úvodná téma v čelách, vznešenosť tretej časti či výborne zvládnuté subito zmeny vo finálovom Allegro ma non troppo, to je len zlomok toho, čo stojí za zmienku. Zvlášť vyzdvihnem, že plynulosť celku sa nestratila ani v pomalej druhej časti Adagio. Táto časť je navyše veľmi rozmanitá, čo sa týka inštrumentácie, nosné motívy postupne opakujú rôzne nástroje, a každé zaváhanie je teda pomerne zreteľné. Našťastie, symfonici Symfonického orchestra hl. m. Prahy FOK takéto zaváhania eliminovali na minimum. Dirigent a orchester teda určite nesklamali, práve naopak, koncert radím k veľmi vydareným večerom.
Hodnotenie autorky recenzie: 90 %
Pietari Inkinen & Peer Gynt
Dirigent: Pietari Inkinen
Michail Ovrutskij (husle)
Symfonický orchestr hl. m. Prahy FOK
28. a 29. marca 2017 Smetanova sieň Obecného domu Praha
(napísané z koncertu 28. 3. 2017)
program:
Edvard Hagerup Grieg: Peer Gynt, suita č. 1 op. 46
Max Bruch: Škótska fantázia pre husle a orchester Es dur op. 46
Antonín Dvořák: Symfónia č. 8 G dur op. 88 „Anglická“
