Francesco Cilea – 65 let po smrti

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Francesco Cilea – 65 rokov po smrti

V nadpise som použil parafrázu názvu štúdie známeho dirigenta Gianandrea Gavazzeniho (1909–1996), ktorý svoje pojednanie o Cileovi napísal desať rokov po smrti skladateľa a včlenil ho do svojej knihy Nepriatelia hudby (Milano, 1965), v ktorej sa snažil obhajovať taliansky operný verizmus pred jeho kritikmi.

Francesco Cilea
Francesco Cilea

Cilea bol spolu so spolužiakom z neapolských štúdií Umbertom Giordanom najmladší z prvej generácie veristov (alebo príslušníkov giovine respektive giovane scuola italiana), veď obaja sa narodili v lete 1867. Je tiež z tejto generácie najmenej známym a najmenej plodným operným skladateľom, keď z jeho piatich opier sa fakticky hráva len Adriana Lecouvreur. Je paradoxom, že hoci žil do polovice dvadsiateho storočia, svoju poslednú operu (Gloria, 1907) skomponoval skôr, než sa dostali na operné javiská najvýznamnejšie diela druhej generácie veristov (Zandonai, Montemezzi, veristická časť tvorby Wolfa Ferarriho) s výnimkou Alfanovho Vzkriesenia (1904). Po poslednej opere nasledovalo 43 rokov života, v ktorom popri skladbách komorných a symfonických (najvýznamnejšia je symfonická báseň Poema symfonico na text d’Annunziovho konkurenta Sem Benelliho k stému výročiu narodenia Verdiho z roku 1913), ktoré skladal už ako študent Neapolského konzervatória, sa venoval pedagogickej činnosti. V roku 1913 vyhral konkurz na riaditeľa konzervatória v Palerme (na druhom mieste sa umiestnil Ottorino Respighi), v rokoch 1916–1935 viedol konzervatórium v Neapole a jedenásť rokov pred smrťou sa stal akademikom. Zomrel 29. novembra 1950 vo Varazze.

Cilea má medzi členmi prvej generácie veristov osobitné miesto. Jeho záujem o operu už v detstve ovplyvnila návšteva predstavenia Belliniho Normy a Cilea sa potom ako študent i pedagóg venoval štúdiu neznámych piesní veľkého belcantistu z Catanie. Spolu so vstrebávaním podnetov z neapolských hudobných tradícií osemnásteho storočia (Pergolesi, Paisiello,) a vplyvmi francúzskej lyrickej opery práve dôkladná znalosť Belliniho sa pričinili o vznik jeho osobitého hudobného štýlu, ktorý zvyknú nazývať ako neobelcantizmus. Spomínaný Gavazzeni konštatuje, že Cileove melodické figúry sa tvária ako belliniovské a v jeho áriách sa zračí starobylý smútok talianskeho juhu. Podľa mňa Gavazzeni vplyv neapolského klasicizmu na Cileu trocha preceňuje, no inšpirácia Bellinim a francúzskou lyrickou operou je nespochybniteľná. Ak počúvame v jeho Arlesanke Federikovo tu sei malato ma puoi guarire , máme dojem, že to Massenetov Des Grieux spieva o svojom sne En fermant les yeux je vois. Cileov orchester sa líši od Giordanovho nielen jemnou melodikou (tak odlišnou aj od „páčivej“ melodiky Leoncavallovej), ale aj väčšou citovosťou a symetriou; špecifickou črtou je používanie drobných nástrojových sól (anglický roh, hoboj, husle).

Francesco Cilea
Francesco Cilea

Najlepšie vystihujú Cileov názor na operu jeho vlastné slová: „Talianska opera musí vravieť jasným jazykom korešpondujúcim s realitou. Musí napredovať, ale jej progres by mal spočívať v zdokonaľovaní vyjadrovacích prostriedkov, a nie v popieraní už dosiahnutého. Bez prínosu, akým je zázračný nástroj ľudského hlasu, a bez melodickej línie sa opera nedokáže presadiť.“ Cilea bol jednoducho melodik a konzervatívec, u ktorého nenájdeme odvážnejšie harmonické disonancie, aké sa sem-tam objavujú u Pucciniho alebo ktoré sú príznačné pre neskoršie Mascagniho opery. Spoločnou je pre Cileu a jeho generačných kolegov utiekanie sa k francúzskym literárnym predlohám resp. umiestňovanie príbehov do francúzskeho prostredia. S ostatnými veristami má spoločné využívanie konverzačného štýlu (najmä v komických a dej posúvajúcich scénach), sprevádzanie vokálnej línie rovnakou líniou v orchestri (sviolinate), používaním prelúdií a leitmotívov (oproti wagnerovským sú menej početné, no oveľa viac rozkošatené), no márne by sme u neho hľadali šplhanie sa partov do extrémnych výšok, siláckosť spevu a naturalistické výkriky. Jeho ženské hrdinky majú bližšie k Micaele, Lejle, Margherite, Massenetovej Manon než k Mascagniho Santuzze, Giordanovej Fedore, Leoncavallovej Leane, Alfanovej Katuši, Montemezziho Fiore či Zandonaiovej Franceske, čo však celkom neplatí o Adriane Lecouvreur, ktorá má v sebe heroickosť, pátos a teatrálnosť (ako speváčka Tosca alebo intrigánska kňažná Fedora). Cileov svet (aj tam, kde zobrazuje drámu) je idylický, partitúra vyvoláva dojem krehkosti. To zrejme súvisí s námietkami, že jeho operám chýba pravý dramatický nerv a spád.

Francesco Cilea
Francesco Cilea

Svoju prvú operu Gina uviedol ešte ako žiak neapolského konzervatória (ktorého orchester už vtedy dirigoval) a dielo nemá s verizmom takmer nič spoločné, skôr sleduje francúzske vzory tak v námete, ako v hudbe (Gounod, Bizet, Massenet). Za ozajstný profesionálny debut Cileu sa pokladá opera Tilda (zachoval sa z nej len klavírny výťah a niekoľko melódií, ktoré skladateľ použil v Adriane Lecouvreur). Ide o romantický príbeh na libreto Zanardiniho, ktorý predtým spolupracoval s Ponchellim a Catalanim a preložil do taliančiny Wagnerovu Teatralogiu. Zbojnícka historka sa odohráva medzi Rímom a Frisone a skladateľovi nijako nesadla. Ozajstný prelom v jeho tvorbe znamenala až tretia opera L’arlesiana.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat