Isolda je mrtvá, ať žije nová Isolda…

Isolda je mŕtva, nech žije nová Isolda…

…napadlo ma mimovoľne pri záverečnej ďakovačke, v súvislosti s nedávno avizovaným opustením tejto roly Deborah Voigt, pri pohľade na šťastnú Evu-Mariu Westbroek, ktorá s ňou naopak minulý víkend scénicky  debutovala v Semperoper. Inscenovať Tristana a Isoldu, dielo, ktoré prakticky nemá dej, je vždy obtiažne. Inscenácia Marca Marelliho, ktorá sa v Drážďanoch hrá už osemnásť rokov, sa hrá tak dlho možno práve pre svoje nadčasové stvárnenie. Práca s farbami a svetlom, symetričnosť, jednoduché, čisté línie a minimum kulís vytvára impresívny obraz, ktorý nerozptyľuje, neodvádza pozornosť od hudby, len ju dopĺňa, dokresľuje.

Tmavé podpalubie tušíme len vďaka kontrastu prúdu jasného svetla dopadajúceho akoby z paluby cez rozostúpené kulisy. Čiernobiela scéna sa strieda  s modrou, ktorá patrí Tristanovi a Isolde.  Ich imaginárny, snový svet tvorí od momentu, kedy zo spoločnej misky(zaujímavý detail!) vypijú nápoj lásky, priestor oddelený od zvyšku javiska polopriehľadnými závesmi. Psychedelická modrá v odtieňoch od blankytnej belasej po atramentovú dotvára náladu každého obrazu tohto hymnu noci, smrti a lásky. Keď pri O sink hernieder usadnú tesne vedľa seba, svetlo sa redukuje na minimum,  ustáva všetok pohyb, celý vesmír  je skoncentrovaný do tejto jedinej dvojice, prestáva plynúť čas,  jediné, čo plynie, je hudba. Brangäna spieva svoje varovanie z najvyššieho balkóna, hlas prichádzajúci mimo javiska ničím neruší ten kľud… až kým ho nepretne výkrik Kurwenala a prúd ostrého studeného svetla. Naklonená kosoštvorcová plocha so symbolickým lôžkom, na ktorej sa odohráva celé druhé dejstvo, sa v záverečnom akte mení na schodisko spustnutého Kareolu. Na jeho najvyššom bode Tristan umiera v objatí Isoldy, obaja takto akoby oddelení od „bežného sveta“ na proscéniu s mŕtvym Melotom a Kurwenalom a smútiacim kráľom Markem a Brangänou.

Hudobné vedenie Sächsische Staatskapelle Dresden pre túto sezónu obstaral Asher Fisch. Tristan a Isolda je nepochybne orchestrálna opera a Fisch ju aj takto poňal. V partitúre neponechal jediné hluché miesto, filigránsky bola vypracovaná predohra aj krásne hudobné oblúky v druhom dejstve. Bohužiaľ, neraz sa nechal strhnúť k prílišnému volumenu, takže oduševnene a bez evidentných kazov hrajúci orchester odohral nielen veľmi expresívneho Tristana, ale miestami aj veľmi hrmotného Tristana, necitlivého voči sólistom. Najviac týmto štýlom uškodil záverečnej Liebestod. Na najvyššom a najhlbšom mieste javiska stojaca Isolda nemala šancu vzdorovať mase zvuku linúcej sa z orchestriska.

Počas osemnástich rokov uvádzania tohto kusu sa na javisku Semperoper vystriedalo množstvo protagonistov. Aktuálna sezóna obsadila do roly Tristana holandského tenoristu Franka van Akena. Renomovaný wagnerovský spevák s pevnými hlavne strednými polohami a expresívnymi výškami odspieval svoj part od samotného začiatku naplno, bez akýchkoľvek známok šetrenia hlasu. Napriek tomu, že v exponovaných orchestrálnych partiách sa ako jediný z hlavných protagonistov dokázal preniesť cez zvuk orchestra, sa v druhom akte, paradoxne v lyrickejších pasážach duetu s Isoldou objavili momenty, kedy jeho hlas vo vyšších polohách strácal na počuteľnosti. Záverečné dejstvo vo van Akenovom podaní však bolo strhujúcou drámou, predovšetkým záver Tristanovho monológu O diese Sonne naplnený horúčkovitou exaltovanosťou hraničiacou temer so šialenstvom. Part Brangäny spoľahlivo obstarala Christa Mayer. Jej mezzosoprán je plný nielen v strednej polohe, bez problémov znel svietivo a zvučne aj v najvyšších tónoch,  einsam wachend… krásne precítila. Georg Zeppenfeld disponuje pevným, istým, trochu svetlejším basom, v celom jeho rozsahu vie vystavať zvučné, široké plochy. Ak by dokázal vniesť do svojej postavy trochu viac vokálnej emocionality  vo výstupe kráľa Markeho v druhom dejstve, nedalo by sa jeho účinkovaniu nič vytknúť. Silný, farebný hlas Matthiasa Henneberga krásne dopĺňal predovšetkým Tristanov monológ v záverečnom dejstve.

Pokiaľ ide o predstaviteľku hlavnej ženskej roly, dá sa povedať, že vkročila na debutové javisko správnou nohou. Životná partnerka Franka van Akena je vo wagnerovskom svete zatiaľ známa hlavne ako Sieglinda. Jej Isolda bola predovšetkým vysoko emocionálna. Podobne ako jej manžel vložila do svojho vystúpenia veľkú energiu, od začiatku spievala naplno a bolo vidno, že má vývoj svojej postavy dobre premyslený. V árii prekliatia prechádza cez bolestnú spomienku, ľahko ironizuje svoje postavenie, až napokon v závere skoncentruje hlas do neuveriteľne emotívneho výbuchu hnevu. V celom druhom akte naopak vložila do hlasu  veľkú nežnosť a teplo, príkladne frázovala, široké mäkké oblúky robili jej prejav veľmi precíteným.  Spevácky prejav sprevádzaný primeraným hereckým výrazom  jej vyniesol nadšené ovácie publika už po prvom dejstve. Bude zaujímavé sledovať, kam sa jej stvárnenie Isoldy bude posúvať v ďalších rokoch. Zatiaľ je avizované obsadenie Evy-Marie Westbroek do tejto roly v pripravovanej inscenácii pre bayreuthský festival v r. 2015.+++

=== 
Hodnotenie autorky recenzie: 85 % 

Richard Wagner:
Tristan a Isolda
Dirigent: Ascher Fisch
Režie a scéna: Marco Arturo Marelli
Kostýmy: Dagmar Niefind-Marelli
Sbormistr: Wolfram Tetzner
Sächsische Staatskapelle Dresden 
Sächsischer Staatsopernchor Dresden
Premiéra 17. května 1995 Semperoper Drážďany
(napísané z reprízy 16. 11. 2013) 

Tristan – Frank van Aken
Isolda – Eva-Maria Westbroek
König Marke – Georg Zeppenfeld
Kurwenal – Matthias Henneberg
Brangäne – Christa Mayer 
Melot – Sebastian Wartig
Ein Hirt – Gerald Hupach 
Ein Steuermann – Ilhun Jung
Ein junger Seemann – Christopher Kaplan

www.semperoper.de 

 Foto Matthias Creutziger