Jubilanti slovenské opery (2)

Spomeňme si na jubilantov (2)
Mesiac február nie je taký bohatý na okrúhle výročia slovenských operných spevákov ako ten predchádzajúci. Okrem dvoch bývalých sólistov Opery SND Jána Hadrabu a Alexandra Baránka by sa dalo spomenúť si len na českého speváka Zdenka Hrůzu, ktorý od roku 1928 do dôchodku pôsobil v zbore SND a vytváral aj niektoré drobné sólové postavičky, alebo na Gitu Abrahámovú, významnú slovenskú dramatickú sopranistku, ktorá bola jedno celé desaťročia významnou sólistkou v Štátnom divadle v Košiciach a potom až do ukončenia svojej umeleckej dráhy pôsobila v Janáčkovej opere v Brne. Jej umenie som ale mohol obdivovať aj v Opere SND, kde naštudovala tri významné úlohy: Katarínu v Cikkerovom Vzkriesení (1962), Belliniho Normu (1969) v alternácii s Elenou Kittnarovou a partnerom Jiřím Zahradníčkom a napokon Tosku v Kriškovej inscenácii (1973). Jej hlas mal mimoriadne pôsobivé tmavé zafarbenie a už mladšom veku dokázala stvárniť aj mimoriadne náročné dramatické postavy (Kostolníčka popri Jenufe Anny Polákovej, Leonóra z Fidelia, Pucciniho Turandot). V televíznych inscenáciách opier stvárnila tak bežné repertoárové postavy (Milada z Dalibora, Leonóra z Trubadúra) ako aj operné kuriozity (Jokasta v Leoncavallovom Oidipovi). Dvanásteho februára 2005 sme si pripomenuli desať rokov od jej smrti.Dňa 3. februára uplynulo sto rokov od narodenia slovenského tenoristu Alexandra Baránka. Kým sa stal sólistom Opery SND (1951-1978) vystriedal niekoľko divadiel (vrátane zboru SND). Zažil som ho mnohokrát v najmä v prvom a druhom desaťročí pôsobenia v SND, a to tak v úlohách lyrických ako buffových. Jeho hlas bol mäkký ale aj výzorom sa viac hodil do komických než do mileneckých postáv. Najmä v päťdesiatych rokoch však v SND chýbal lyrický tenor, takže Baránek si zaspieval Alfréda i Vojvodu, Pinkertona, Cavaradossiho i Rudolfa, ale aj Almavivu, Dona Ottavia a Flotowovho Lyonela. Akýmsi medzistupňom boli vedľajšie lyrické úlohy ako Jacquino z Fidelia a Vítek z Dalibora, z ktorého si pamätám jeho blažený úsmev pri pohľade na partnerku spievajúc „Jitka, kvietok, prišla si miláčik môj.“ No jeho najnáročnejšou úlohou mimo buffo odboru bol Des Grieux z Pucciniho Manon Lescaut, kde mu bola partnerkou vtedy v SND pôsobiaca budúca wagnerovská diva Ludmila Dvořáková. Proti jej mohutnému fondu sa tenoristov lyrický hlas ťažko presadzoval, navyše mimoriadne náročný part odhalil jeho slabinu – vysoké tóny, ktoré sa mu zavše trhali. Životnými úlohami tenoristu bol Smetanov Vašek a Čajkovského Triquet, ale výborný bol tiež jeho Chlestakov z Eckovho Revízora s pôsobivým: „Adieu, mamá, adieu, papá“ v tejto mimoriadne vydarenej Gyermekovej inscenácii (1959). Pre rozhlas nahral iba áriu Eleazára z Halevyho Židovky (ktorá sa ale v kvalite nedá prirovnať s bratislavskou nahrávkou Jiřího Zahradníčka) a pieseň z Harlekynových miliónov začínajúcu slovami „Ách moje srdce túžbou sa chvie“.Hoci basista Ján Hadraba ani v časoch, kedy bol pilierom sólistického súboru SND v basovom odbore (väčšinu päťdesiatych rokov mal jediného alternanta Václava Nouzovského), nebol v širšej kultúrnej či divadelnej verejnosti mimoriadne známym, sám ho s odstupom času považujem za unikátny zjav. V Opere SND pôsobil po Prahe a Ostrave v rokoch 1951-1966 a bol takým výrazným predstaviteľom odboru basso-profondo, že takmer všetci jeho nasledovníci mi popri ňom pripadali ako basbarytonisti. Z tohto začlenenia sa jasne dajú odvodiť aj jeho profilové kreácie – Borodinov Končak, Čajkovského Gremin, Suchoňov Štelina, Straussov Barón Ochs, Mozartov Sarastro a Komisár z Prokofjevovho Príbehu ozajstného človeka. Za najcharakteristickejšie však považujem jeho iné dve kreácie. Bol prvým Svätoplukom na bratislavskej premiére diela, hoci v tejto úlohe dojem z jeho kreácie neskôr prekryl Ondrej Malachovský, a ako Sparafucile ohuroval hlbokými tónmi, ktoré u iných basistov hádam ani nezaregistrujeme. Jeho mohutný bas pôsobil trocha drsne a smerom nahor bol mierne limitovaný, čo sa vari najviac ukázalo pri jeho Filippovi II. z Dona Carlosa. Z Bratislavy odišiel do Wittenbergu a v rokoch 1968-1973 bol riaditeľom opery v rodnej Banskej Bystrici. V rozhlase sme kedysi s pôžitkom počúvali jeho Mississippi (po Robesonovi určite najlepšie zaspievanej). Od jeho smrti uplynulo 2. februára pätnásť rokov.Len vďaka dokumentárnym prameňom si dnes už aj najstaršia generácia operných priaznivcov SND môže spomenúť na Mariu Peršlovú, rodáčku z Ľubľany , ktorá od 1919 žila v Bratislave a v rokoch 1920-1926 bola stálym hosťom a potom do roku 1945 riadnou členkou sólistického operného ansámblu SND. Neskôr ešte krátko pôsobila v košickej opere. Jej tmavý a silný hlasový fond ju predurčoval k interpretácii démonických, panovačných, tajomných, a často negatívnych postáv, ako boli Herodias v Salome, Kostolníčka z Jej pastorkyne, Grófka z Pikovej dámy, Ulrika z Maškarného bálu, Quickly z Falstaffa, Ježibaba z Rusalky alebo Azucena z Trubadúra, ktorú po prvý raz spievala v sedemnástich rokoch a naposledy pri košickom angažmáne. Vzhľadom na repertoárový profil opery SND v medzivojnovom období neobyčajne bohatý bol jej český repertoár. Okrem spomínaných úloh to boli napr. Pani Róza v Tajomstve, Martinka v Hubičke, Dvořákova Kača, Kabanicha v Káti Kabanovej, alebo Ľudmila z Predanej nevesty, ktorú interpretovala od príchodu do Bratislavy do konca kariéry. Bola osvedčenou „stálicou“ bratislavského súboru a pomyselnú štafetu slovinskej výpomoci Opere SND po nej prevzal barytonista Franjo Hvastija (v SND 1940-1976). Jeho staršia krajanka Mariči Peršlová by sa 26. februára dožila 125 rokov.
Foto Tomáš Šereda, archiv SND Bratislava, Magdaléna Robinsonová

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na