Komu patřily ovace? Boitův Mefistofele v Mnichově

Deus ex gramophone
Boitov Mefistofele v Bavorskej štátnej opere

Pochopiť motiváciu postáv Boitovho Mefistofela nie je ťažké ani bez prelúskania Goetheho Fausta. Nie je ani dôležité, že Boito, ktorý bol predsa len osožnejší ako libretista Verdimu, než ako skladateľ sebe, siahol na rozdiel od Gounoda pri svojej jedinej dokončenej opere po druhej verzii Goetheho textu. Príbeh o upísaní sa diablovi je nadčasový a v kolektívnom kultúrnom vedomí pevne zakorenený. Boito, ktorý sa preslávil ako libretista posledných troch Verdiho opier, sa vo svojej verzii faustovsko-mefistofelovského mýtu videl ako skladateľ medzi Wagnerom a Verdim. V jeho partitúre však nájdeme aj stopy belcanta a veľkej francúzskej opery. So skutočne skvostnými štyrmi áriami a scénicky, ale i melodicky atraktívnymi zborovými výstupmi ašpiruje tento ľahko filozofujúci opus neskorého devätnásteho storočia na divácky magnet. Nevedno, prečo bol až novembrový premiérový blok v Bavorskej štátnej opere prvým javiskovým prevedením tohto atraktívneho kusu v Mníchove. Žiaľ, aj vďaka réžii neúspešne sa mordujúcej s nie príliš konzekventnou Boitovou dramaturgiou, vcelku rozpačitým.

Boh je mŕtvy
Režisérovi Rolandovi Schwabovi síce napadli spektakulárne obrazy, ktoré dokázal pomocou javiskovej techniky aj pôsobivo rozohrať, chýbala mu však schopnosť plastickej kresby psychológie postáv. Napriek debutu na javisku Bavorskej štátnej opery nie je tento režisér úplným začiatočníkom. Zbory, ktoré v prológu buď nechal znieť spoza portálu javiska, alebo ich nahradil multikanálovou reprodukciou, akoby z gramofónu na proscéniu javiska, však vyzerajú ako začiatočnícke prehrešky. Relatívne otvorenej scéne dominujú zaoblené oceľové lešenia po bokoch javiska, ktoré pripomínajú legendárny „časový tunel“ Götza Friedricha z berlínskeho Ringu alebo citáciu stien glóbu. Na proscéniu sú porozhadzované pokazené hudobné nástroje, v popredí stojí gramofón, na ktorý švihácky Mefisto vo fialovom obleku (kostýmy: Renée Listerdal) položí platňu.

Apokalypsa podľa Rolanda Schwaba. Boh (a zrejme aj hudba) je mŕtvy. Spev cherubínov a anjelov, spolu s la bandou plechových dychov, ktorú umiestnil Boito do povraziska, majú symbolizovať hlas nebeského otca. Mefisto ako symbol sily, ktorá „stále chce zlo, no vždy stvorí dobro“, sa s ním staví o Fausta. No namiesto strieborného lesku dychov z povraziska a duniaceho zboru v dur počuť len praskajúcu reprodukciu obohranej gramofónovej platne v dolby surround. Zvukový efekt medzi burácajúcim tutti chorálu zboru a monológom šibalského čertiska sa nekoná. Do textu o nebeskej harmónii a azúrovom étere si Mefisto necháva na improvizované strieborné plátno premietať zábery fresiek z kostolných kupol a dopravných lietadiel krúžiacich nad New Yorkom. Okolo neho sa ponevierajú rockeri a pankáči v koži a laku a blúdiaci Faust, ktorému na košeľu kolomažou natreli nápis „ľútosť“. Filmová kamera na svetlomete, ktorá počas Mefistovej vstupnej kabalety sníma javisko i hľadisko a ktorej obrazy skončia na premietacom plátne, nie je využitá počas celej inscenácie. Svoju trefnú platnosť nájde len počas pasáže zboru kajúcnic spievajúcich o snímaní hriechov. Vtedy s ňou schádza jeden z Mefistových pomocníkov pod javisko a na plátne je vidieť zábery z katakomb plné nahých a umučených tiel. Ponúka nám tu režijný tím výlet do potlačených fantázií Faustovho podvedomia, alebo len žánrový obrázok Mefistovho predpeklia? Ku každej zo scén má réžia skvelé nápady, no akoby jej už nezostalo na ich dotiahnutie. Akusticky nepriaznivo otvorená scéna necháva nadôvažok difundovať hlasy a tie sa – namiesto koncentrácie do javiska – rozplývajú v obrovskom priestore tretieho najväčšieho operného javiska na svete. Mefisto René Papeho tak znie trochu plocho; napriek koncentrácii a tvárnosti je počuť, že jeho basso cantabile nepatrí k tým, ktoré zaujmú skrz svoj objem. Ak režisér zbory neskryl „do gramofónu“ alebo za portál javiska, väčšinou mu k nim veľa nenapadlo.

Dráma javiskovej techniky
Ako počas Walpurginej noci, i v scéne klasického sabatu štvrtého dejstva ich necháva buď divoko sa metať na akejsi pekelnej diskotéke diabolského sabatu, alebo sedieť v kruhoch ako pacientov geriatrickej psychiatrie posledného obrazu. Ten patril k tomu najvydarenejšiemu z celého večera. Podobne ako nasadenie javiskovej techniky v scéne Walpurginej noci. Bezchybnú synchronizáciu rozpohybovaných zdvižných podest a určite nie ľahké naplnenie požiarno poplachových smerníc divadla použitím gigantických ohňometov je treba bez ironického podtónu len kvitovať (scéna: Piero Vinciguerra).

Miesto činu
Scénická estetika pripomínajúca rockový koncert kontrastovala s intimitou statického gýčového obrazu Fausta a Margaréty, sediacich za romanticky pestretým stolom pod ružovo nasvietenou korunou stromu spustenou z povraziska. Rovnako ako viacmenej statický dialóg medzi Faustom a Mefistom na proscéniu po veľkonočnej veselici, ktorú Schwab vyrozprával ako pivnú slávnosť s trblietajúcim sa retiazkovým kolotočom v pozadí. Mimochodom, za dobrodružstvami, na ktoré sa Faust nechá naviesť, ho Mefisto neodvezie na rozprestrenom plášti (Pur ch’io distenda questo mantel…), ale celkom očakávane na čiernej motorke značky Harley-Davidson. Na jej sedačke leží aj príťažlivá Marta (Heike Grötzinger), ktorá v čiernom priliehavom kostýme lascívne laškuje s Mefistom, provokujúc ho k všakovakým kúzlam, až kým jej nevyzlečie nohavičky, ktoré v jeho rukách vzbĺknu.

Žiaľ, aj kvartet Faust, Margherita, Mefistofele, Marta sa popri scénografickej mágii obmedzil len na spievanie na rampe. Viac drámy prináša do Schwabovej narácie scéna v Margheritinom väzení. Činoherne tvárna Kristīne Opolais si na scéne šialenej hrdinky herecky zgustla. Škoda len, že narozdiel od činohernej vervy vyznela hlasovo jednotvárne. Áriu L’ altra notte…, ktorá zostala v Callasovej interpretácii doposiaľ neprekonaná, kulminuje Opolais so zvláštnym tlakom, ktorý jej hlasu odopiera tak trochu farebnosť.

Dojemní pacienti
Scénickým vrcholom inscenácie zostalo štvrté dejstvo, ktoré Roland Schwab situoval do klubovne geriatrickej liečebne. Tu pacienti Pantalis, Eleny a Nerea v kruhových skupinkách načúvajú rozprávaniu Eleny o páde Tróje. Faust je jedným z nich. Keď mu Pantalis pomôže do županu, ostatní ho privítajú ako „utešeného rytiera v lesknúcej sa zbroji“. Scéna s pacientmi s diagnózou Alzheimera, medzi ktorými sa aj Faust snaží spomenúť na „dievča, ktoré kedysi miloval“, pôsobí dojemne a bezútešne zároveň. Faustova chvíľa tu miestami aj postojí, no vôbec nie je krásna. Možno aj preto škrtla dramaturgia (Daniel Menne) dve tretiny duetu Eleny a Fausta Ah! Amore! Mistero celeste…, v ktorej sa obaja vyšpičkujú až k extatickému vrcholu hudobnej drámy ústiacemu k hudobnému a katarznému rozuzleniu v epilógu. Škoda. V podaní sýteho tmavšieho sopránu Karine Babajanyan v spoločnosti lyrického Josepha Calleju mohol patriť aj k hudobným vrcholom večera.

Práve Callejovi sa ušli najväčšie vavríny večera. Spevák s kultivovanou messa di voce a pozoruhodne ohybným a žiarivým tenorom patrí k najprominentnejším predstaviteľom svojho fachu. Záverečný piskot Mefistofela protestujúceho proti Faustovmu vykúpeniu síce nie je predpísaný v Boitovej partitúre, od čias legendárneho Fjodora Šaljapina či Borisa Christoffa však už patrí k interpretačnej tradícii. Schwabov Mefisto pôsobí skôr smutne. Aj keď posledné takty zboru cherubínov a nebeských anjelov už neznejú z praskajúcej platne na gramofóne na proscéniu, Mefisto ju rezignovane zodvihne a rozbije o svoje koleno. Myšlienka „reprodukovaného božieho hlasu“ nevyšla a Mefistovo sklamanie sa zanovito plíži aj do hľadiska.

Po Rolandovi Schwabovi, Kristīne Opolais a Josephovi Callejovi bol štvrtým debutantom večera mladý izraelský dirigent, žiak Daniela Barenboima, Omer Meir Wellber. Napriek tomu, že úvodné takty predohry mu ukradol režisér, ktorý ich nechal zahrať z reproduktorov, Bavorský štátny orchester viedol s prehľadom a s ohľadom na spevákov. Vďaka otvorenej scéne musel viackrát držať dynamiku na uzde, aby sýtym zvukom neprekryl spevákov na javisku. Napriek pritiahnutým tempám sa mu podarilo partitúru bohatú na farby vykresliť pestro a koncentrovane, s obľubou nechal orchester oscilovať medzi zvukovými kontrastmi. V partitúre vedel správne identifikovať Verdiho, Wagnera, ale i predzvesť Straussa a Pucciniho. Boitov Mefistofeles má svoj dramatický potenciál. Napriek obrovskému aplauzu v závere večera som sa nevedel ubrániť pocitu, že nadšené ovácie publika patrili skôr dielu samotnému než jeho javiskovej interpretácii.

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Arrigo Boito:
Mefistofele
Hudobné naštudovanie a dirigent: Omer Meir Wellber
Réžia: Roland Schwab
Scéna: Piero Vinciguerra
Kostýmy: Renée Listerdal
Svetla: Michael Bauer
Video: Lea Heutelbeck
Choreografia: Stefano Giannetti
Zbormajster: Sören Eckhoff
Zbormajster detského zboru: Stellario Fagone
Dramaturgia: Daniel Menne
Bayerisches Staatsorchester
Chor und Kinderchor der Bayerischen Staatsoper
Premiéra 24. októbra 2015 Nationaltheater Mnichov
(napísané z repríz 6. a 15. 11. 2015)

Mefistofele – René Pape
Faust – Joseph Calleja
Margherita– Kristīne Opolais
Marta – Heike Grötzinger
Wagner – Andrea Borghini
Elena – Karine Babajanyan
Pantalis – Rachael Wilson
Nerèo – Joshua Owen Mills

www.staatsoper.de