V čom je to pre hudobníkov iné, keď ich namiesto dirigenta vedie koncertný majster?
Program budeme hrať bez dirigenta, tak ako je to samozrejmé v malých komorných zostavách, ale aj v menších komorných orchestroch. Tento samotný fakt vyžaduje od každého hráča mimoriadnu angažovanosť a koncentráciu na čo najlepšie vnímanie sa navzájom, na väčší nadhľad a dobrú znalosť nielen svojich partov, ale aj partov ostatných nástrojov a schopnosť v tomto širšom kontexte svoj part inteligentne synchronizovať s celkovým hudobným zámerom. To je vlastne práca dirigenta, ktorý tieto veci usmerňuje a uľahčuje tak svojimi gestami celkový priebeh spoločnej interpretácie. O to náročnejšie je to teda bez dirigenta.
Skúste nám priblížiť dramaturgiu koncertu.
Program ŠfK Strings je zameraný na diela pre čisto sláčikový orchester. V tomto koridore som sa teda pokúsil o to, aby dramaturgia zahŕňala čo najreprezentatívnejšie skladby pre toto obsadenie. Zároveň vybrané diela prinášajú rôznu problematiku a farebné odtiene zvuku sláčikového orchestra. Larssonova Serenáda reprezentuje priezračnú harmóniu, čistú melodiku a precízne rytmy, ktoré musia byť zvládnuté s ľahkosťou a klasicistickou eleganciou. S týmto kontrastuje Hindemithových 5 kusov pre sláčikový orchester, kde sa orchester popasuje s odvážnou harmóniou, polyrytmiou, bitonalitou či rozmanitými kontrapunktickými technikami pre tohto autora príznačnými.
Sukova Meditácia okrem samotného silného posolstva Svatováclavského chorálu je unikátnym dielom s neobvykle bohatou polyfonickou štruktúrou ako aj hutnou harmonickou sadzbou, kde sláčikový zvuk môže vyznieť v bohatom plnom zvuku. Griegova Suita z Holbergových čias zastupuje kľúčový repertoár tohto typu orchestra a patrí medzi najfrekventovanejšie a divácky najobľúbenejšie skladby tohto typu. A napokon Adagio Samuela Barbera, mimoriadne emotívne dielo s obrovským gradačným oblúkom, kde sláčiky ŠfK vo svojom plnom obsadení ukážu vysokú tónovú kultúru a hutnosť zvuku. Keďže tu využijeme maximálne obsadenie, budem túto jedinú skladbu dirigovať.
Čiže na pódiu bude postupne pribúdať stále viac hráčov?Akýmsi druhým plánom dramaturgie pre mňa bolo postupné zväčšovanie obsadenia, teda postupné zapájanie viac a viac hráčov. Ešte pred tým než boli takto sprísnené protipandemické pravidlá mi napadla táto idea, že postupne od malého obsadenia zaplníme hráčmi celé pódium ako symbol nádeje, že nám bude umožnené sa postupne vracať k veľkým symfonickým koncertom, a že budeme môcť v rámci opatrení privítať stále viac divákov. V súčasnom prísnom nastavení opatrení je táto moja nádej ešte intenzívnejšia.
Kvôli protipandemickým opatreniam sa už do sály aktuálne nezmestia diváci, a tak sa koncert bude vysielať na sociálnych sieťach. Aké je to hrať pre „neviditeľného“ diváka?Aké je to hrať bez publika je ťažko povedať. Našťastie sme také niečo ešte nezažili. Viem, aké je to hrať s publikom a môžem povedať, že je to pre nás veľmi dôležité. Atmosféra publika, ich pozornosť, sústredenosť, prajnosť či nadšenie nás veľmi povzbudzuje a inšpiruje k čo najlepším výkonom. Takže bude pre nás ťažké odovzdať na pódiu to najlepšie z nás, ak nebudeme mať spätnú väzbu publika. Som však presvedčený, že naše zanietenie a túžbu hrať a tvoriť sa podarí našim priaznivcom sprostredkovať aspoň pomocou videozáznamu.
Ďakujem za rozhovor.
