Krásný muž, krásný hlas. K nedožitým osmdesátinám Juraje Hrubanta

Krásny muž – krásny hlas

Dňa dvadsiateho júla si pripomenieme nedožité osemdesiatiny slovenského operného speváka Juraja Hrubanta. Tento rodák z Tábora nás navždy opustil 11. októbra 2011. V roku 1963 absolvoval štúdium spevu na VŠMU u kedysi aj v zahraničí úspešného tenoristu Imricha Godina.

Moje prvé zážitky z Hrubantovej osobnosti sa mi viažu na operné predstavenia v Štúdiu VŠMU v bratislavskej Redute. Ako to už býva s barytonistami, ktorí skôr inklinujú až k basbarytónu, nestvárňoval v študentských predstaveniach príliš exponované úlohy, ale aj tak vždy zaujal. Bol Lothariom v Thomasovej Mignon (v ktorej excelovala Lucia Popp), v Ostrčilovej opere Poupě stvárnil postavu Otca a dodnes mi znie v ušiach jeho častokrát opakovaná fráza „sakramentská lásko“. V jednej z najlepších študentských inscenácií – Mozartovej opere Così fan tutte – vytvoril Dona Alonsa, v Traviate  „iba“ barona Douphala, ktorý tesne pred slávnym prípitkom mohutným hlasom zanôtil: „čujme pieseň, vďaka vám“. V Mozartovom Únose zo serailu sa mu ušla hovorová úloha Pašu, no najväčší dojem zanechal ako Matúš v Hubičke, v ktorej vystupovalo viacero budúcich sólistov slovenských operných divadiel (Mária Morozová-Murgašová, Pavol Gábor, Pavol Mauréry, Juraj Šomorjay). V jeho speve za scénou neobyčajne vynikla krása jeho tmavého basbarytónu.

Už tesne pred ukončením štúdií spieval v Opere SND dve malé úlohy v Cikkerovom Vzkriesení a Hoffmannových rozprávkach (1962). V rokoch 1963–1965 bol členom sólistického ansámblu a vytvoril niektoré zo svojich vôbec najlepších kreácií. Koketovanie s basovými úlohami sa začalo Ferrandom z Trubadúra, v ktorom bol rovnocenným partnerom ostatným vynikajúcim interpretom hlavných postáv (Jakubek, Zahradníček, Hanák, Sedlářová, Česányiová). V sezóne 1963/1964 bol démonickým Gašparom vo Weberovom Čarostrelcovi i sympatickým fešákom Tomským v Pikovej dáme. Z oboch árií tejto postavy mu lepšie sedela druhá (z posledného dejstva), na záver ktorej preukázal aj výbornú pohybovú prípravu a s dvoma členmi baletu si zatancoval kozačka.

K basovým úlohám sa vrátil ako Samuel v Maškarnom bále, vytvoriac s Ondrejom Malachovským ideálnu dvojicu sprísahancov. V talianskych divadlách sa tieto úlohy interpretujú komornejšie, v SND dva veľké hlboké hlasy priam hrmeli. K Verdimu sa Hrubant, tentoraz ako klasický barytón, vrátil v roku 1965 v úlohe pomstou posadnutého Dona Carlosa zo Sily osudu. Táto Fischerova inscenácia patrila k menej vydareným (i menej reprízovaným), a kým odišla z repertoáru, Hrubant už bol dávno (od sezóny 1965/1966) členom opery v Lipsku, kam aj v sedemdesiatych rokoch chodieval pravidelne hosťovať.

Hoci do súboru SND sa vrátil až v sezóne 1969/1970, ešte stihol doštudovať Nabucca a Micheleho z Pucciniho Plášťa. Aj keď spevákov príťažlivý vzhľad ho predurčoval skôr k stvárňovaniu kladných hrdinov (akým bol napríklad rozšafný Mozartov Figaro v inscenácii z roku 1971), dramatický fond mu umožňoval kvalitne interpretovať aj dramatické negatívne postavy, akou bol například Beethovenov Pizarro v dvoch inscenáciách (1970 a 1974). Aj jeho Scarpia z Tosky (1973) bol „sympaťákom“ len na prvý pohľad. Jednou z jeho vôbec najúspešnejších kreácií bol Porgy z Gershwinovej opery (1974), ktorého v SND spieval 77-krát.

Len pár mesiacov skôr sa zasa uplatnil ako tajuplný Modrofúz v Bartókovej opere vo skvelej inscenácii tandemu Košler – Kriška. V poslednej predĺženej sezóne svojho pôsobenia na poste šéfdirigenta ho Zdeněk Košler obsadil do titulnej úlohy Mozartovej opery opier a následne do Nechľudova v Cikkerovom Vzkriesení. Jeho mladistvý Don Giovanni v Kriškovej réžii sa v závere diela opäť vynáral z pekiel ako víťaz. Klasických Verdiho barytónových postáv (Rigoletto, Luna, Renato, Germond) sa zriekol, no vytvoril aspoň Amonasra (1978) a zákerného Paola Albianiho v skvelom Lenárdovom naštudovaní Simona Baccanegru (1985). Pred ukončením pôsobnosti Málkovej Cameraty si ešte zaspieval Basilia v Paisielovej verzii Sevillského barbiera. Viac než prísne kantilénové party mu v tých časoch vyhovovali úlohy veristické (Schaunard v Bohéme v roku 1977 a Tonio v Komediantoch v 1984) alebo party v modernejších operách. Nie príliš exponovaná bola úloha Oresta v Straussovej Elektre, zato pokušiteľ Nick Shadow v Stravinského Osude zhýralca (1982) patril k náročným a úspešne zvládnutým skúškam jeho speváckeho i hereckého talentu.

Viacero úloh vytvoril Hrubant v slovenských operách. Okrem už spomínaného Nechľudova bol Mojmírom v Suchoňovom Svätoplukovi (1970 a 1972), Uhorčíkom v Jurovi Jánošíkovi (1972), menšie úlohy stvárnil v Cikkerovom Rozsudku a Obliehaní Bystrice (1979 a 1983). Veľká úloha Grófa Alfréda sa mu ušla v Urbancovom Tanci nad plačom (1979).

Jeho bratislavský repertoár treba doplniť aj o úlohy stvárnené v Lipsku, kde spieval napríklad Posu v Donovi Carlosovi, Igora v Borodinovej opere, Mandryku v Straussovej Arabelle a potom aj v SND úspešné kreácie Pizarra a Porgyho. Z jeho žiakov, ktorým sa po istý čas pedagogicky venoval na VŠMU, treba spomenúť Jitku Sapara-Fischerovú. Spevák zanechal po sebe len málo zvukových záznamov svojho speváckeho umenia. V rozhlase istý čas vysielali v jeho podaní áriu z Cimarosovho Tajného manželstva s textom: „Len sa nehanbite, prosím, titulom sa nehonosím“ a na platni Opusu s názvom Operné soirée z roku 1985 spieval áriu Bertarida z Händlovej Rodelindy.

V roku 1989 Hrubant nastúpil na post umeleckého šéfa Opery SND. Po novembri nastali roky návštevníckej krízy, ktorú sa vedenie SND snažilo prekonať ľúbivým repertoárom. Ako uvádza Milan Blahynka (Slovenská operná dramaturgia 1989–98), Hrubant nemal ľahkú pozíciu a musel prekonávať mnohé ekonomické a umelecké ťažkosti. Napríklad až do Lenárdovho príchodu v súbore absentoval prvotriedny dirigent. Práve za Hrubantovho pôsobenia Opera SND prešla definitívne na spievanie v originálnych jazykoch.

V roku 1996 na jednu sezónu (potom ho vystriedal Ondrej Lenárd) sa jeho funkcia premenovala na riaditeľa Opery SND a po Lenárdovom odchode v roku 1998 sa na tento post (do roku 2002) Hrubant opäť vrátil. Počas jeho šéfovania sa Opera SND úspešne prezentovala aj v zahraničí (v Edinburgu, Izraeli, Viedni, Frankfurte atď.) a v súbore prebehla generačná výmena sólistov.

Jeho odchod spomedzi živých bol kruto predčasný. Zostáva len spomienka na jeho pekný basbarytón a príťažlivý zjav.