Krásný muž, krásný hlas. K nedožitým osmdesátinám Juraje Hrubanta

Krásny muž – krásny hlas

Dňa dvadsiateho júla si pripomenieme nedožité osemdesiatiny slovenského operného speváka Juraja Hrubanta. Tento rodák z Tábora nás navždy opustil 11. októbra 2011. V roku 1963 absolvoval štúdium spevu na VŠMU u kedysi aj v zahraničí úspešného tenoristu Imricha Godina.

Moje prvé zážitky z Hrubantovej osobnosti sa mi viažu na operné predstavenia v Štúdiu VŠMU v bratislavskej Redute. Ako to už býva s barytonistami, ktorí skôr inklinujú až k basbarytónu, nestvárňoval v študentských predstaveniach príliš exponované úlohy, ale aj tak vždy zaujal. Bol Lothariom v Thomasovej Mignon (v ktorej excelovala Lucia Popp), v Ostrčilovej opere Poupě stvárnil postavu Otca a dodnes mi znie v ušiach jeho častokrát opakovaná fráza „sakramentská lásko“. V jednej z najlepších študentských inscenácií – Mozartovej opere Così fan tutte – vytvoril Dona Alonsa, v Traviate  „iba“ barona Douphala, ktorý tesne pred slávnym prípitkom mohutným hlasom zanôtil: „čujme pieseň, vďaka vám“. V Mozartovom Únose zo serailu sa mu ušla hovorová úloha Pašu, no najväčší dojem zanechal ako Matúš v Hubičke, v ktorej vystupovalo viacero budúcich sólistov slovenských operných divadiel (Mária Morozová-Murgašová, Pavol Gábor, Pavol Mauréry, Juraj Šomorjay). V jeho speve za scénou neobyčajne vynikla krása jeho tmavého basbarytónu.

Už tesne pred ukončením štúdií spieval v Opere SND dve malé úlohy v Cikkerovom Vzkriesení a Hoffmannových rozprávkach (1962). V rokoch 1963–1965 bol členom sólistického ansámblu a vytvoril niektoré zo svojich vôbec najlepších kreácií. Koketovanie s basovými úlohami sa začalo Ferrandom z Trubadúra, v ktorom bol rovnocenným partnerom ostatným vynikajúcim interpretom hlavných postáv (Jakubek, Zahradníček, Hanák, Sedlářová, Česányiová). V sezóne 1963/1964 bol démonickým Gašparom vo Weberovom Čarostrelcovi i sympatickým fešákom Tomským v Pikovej dáme. Z oboch árií tejto postavy mu lepšie sedela druhá (z posledného dejstva), na záver ktorej preukázal aj výbornú pohybovú prípravu a s dvoma členmi baletu si zatancoval kozačka.

K basovým úlohám sa vrátil ako Samuel v Maškarnom bále, vytvoriac s Ondrejom Malachovským ideálnu dvojicu sprísahancov. V talianskych divadlách sa tieto úlohy interpretujú komornejšie, v SND dva veľké hlboké hlasy priam hrmeli. K Verdimu sa Hrubant, tentoraz ako klasický barytón, vrátil v roku 1965 v úlohe pomstou posadnutého Dona Carlosa zo Sily osudu. Táto Fischerova inscenácia patrila k menej vydareným (i menej reprízovaným), a kým odišla z repertoáru, Hrubant už bol dávno (od sezóny 1965/1966) členom opery v Lipsku, kam aj v sedemdesiatych rokoch chodieval pravidelne hosťovať.

Hoci do súboru SND sa vrátil až v sezóne 1969/1970, ešte stihol doštudovať Nabucca a Micheleho z Pucciniho Plášťa. Aj keď spevákov príťažlivý vzhľad ho predurčoval skôr k stvárňovaniu kladných hrdinov (akým bol napríklad rozšafný Mozartov Figaro v inscenácii z roku 1971), dramatický fond mu umožňoval kvalitne interpretovať aj dramatické negatívne postavy, akou bol například Beethovenov Pizarro v dvoch inscenáciách (1970 a 1974). Aj jeho Scarpia z Tosky (1973) bol „sympaťákom“ len na prvý pohľad. Jednou z jeho vôbec najúspešnejších kreácií bol Porgy z Gershwinovej opery (1974), ktorého v SND spieval 77-krát.

Len pár mesiacov skôr sa zasa uplatnil ako tajuplný Modrofúz v Bartókovej opere vo skvelej inscenácii tandemu Košler – Kriška. V poslednej predĺženej sezóne svojho pôsobenia na poste šéfdirigenta ho Zdeněk Košler obsadil do titulnej úlohy Mozartovej opery opier a následne do Nechľudova v Cikkerovom Vzkriesení. Jeho mladistvý Don Giovanni v Kriškovej réžii sa v závere diela opäť vynáral z pekiel ako víťaz. Klasických Verdiho barytónových postáv (Rigoletto, Luna, Renato, Germond) sa zriekol, no vytvoril aspoň Amonasra (1978) a zákerného Paola Albianiho v skvelom Lenárdovom naštudovaní Simona Baccanegru (1985). Pred ukončením pôsobnosti Málkovej Cameraty si ešte zaspieval Basilia v Paisielovej verzii Sevillského barbiera. Viac než prísne kantilénové party mu v tých časoch vyhovovali úlohy veristické (Schaunard v Bohéme v roku 1977 a Tonio v Komediantoch v 1984) alebo party v modernejších operách. Nie príliš exponovaná bola úloha Oresta v Straussovej Elektre, zato pokušiteľ Nick Shadow v Stravinského Osude zhýralca (1982) patril k náročným a úspešne zvládnutým skúškam jeho speváckeho i hereckého talentu.

Viacero úloh vytvoril Hrubant v slovenských operách. Okrem už spomínaného Nechľudova bol Mojmírom v Suchoňovom Svätoplukovi (1970 a 1972), Uhorčíkom v Jurovi Jánošíkovi (1972), menšie úlohy stvárnil v Cikkerovom Rozsudku a Obliehaní Bystrice (1979 a 1983). Veľká úloha Grófa Alfréda sa mu ušla v Urbancovom Tanci nad plačom (1979).

Jeho bratislavský repertoár treba doplniť aj o úlohy stvárnené v Lipsku, kde spieval napríklad Posu v Donovi Carlosovi, Igora v Borodinovej opere, Mandryku v Straussovej Arabelle a potom aj v SND úspešné kreácie Pizarra a Porgyho. Z jeho žiakov, ktorým sa po istý čas pedagogicky venoval na VŠMU, treba spomenúť Jitku Sapara-Fischerovú. Spevák zanechal po sebe len málo zvukových záznamov svojho speváckeho umenia. V rozhlase istý čas vysielali v jeho podaní áriu z Cimarosovho Tajného manželstva s textom: „Len sa nehanbite, prosím, titulom sa nehonosím“ a na platni Opusu s názvom Operné soirée z roku 1985 spieval áriu Bertarida z Händlovej Rodelindy.