Kvalita v tieni
Publikum vždy najviac milovalo tenoristov. No predovšetkým tých zo spinto odboru, ktorých doménou bola stretta Manrica alebo Pucciniho Nessun dorma. Navyše u menej erudovaných operných návštevníkov sa zakorenil názor, že aj operný milenec-tenorista musí vynikať tvrdou mužnosťou a dramatickým pátosom. Na tento predsudok doplácali lyrickí tenoristi a ešte viac tí, ktorých hlas sa blížil až k hlasovému odboru leggero. To je aj prípad Jozefa Kundláka, ktorý v týchto dňoch (12. októbra) oslavuje svoju šesťdesiatku.
A predsa, na Slovensku máme len zopár spevákov, ktorým sa pošťastilo spievať v Mekke opery čiže v milánskom Teatro alla Scala. Široká kultúrna verejnosť vie, že tam spieval Dvorský, Jenis, Kopčák a Kocán, no málokto zaznamenal, že v polovici osemdesiatych rokov tam vystúpil aj Jozef Kundlák, najprv ako Belliniho Elvino z Námesačnej a potom aj v Janáčkovom Zápisníku zmizelého.
Ale poďme po poriadku. Bratislavský rodák v roku 1982 ukončil štúdiá na Štátnom konzervatóriu v triede Idy Černeckej. V nasledujúcom roku bol už štipendistom (Beppo v Komediantoch, Kormidelník v Blúdiacom Holanďanovi) a v sezóne 1984/1985 riadnym členom Opery SND. Jeho tenor na pomedzí odborov leggero a lirico sa v súbore, kde doteraz na tento odbor mali len Petra Oswalda, výborne uplatnil. Kým počas študentských rokov súťažil na domácich speváckych súťažiach (Antonína Dvořáka, Mikuláša Schneidera Trnavského), v roku 1985 sa stal jedným z laureátov prestížnej Pavarottiho súťaže. Ešte rok predtým absolvoval letný operný kurz v Európskom opernom centre v Belgicku.
Jeho „ľahký“ hlas sa na domácom javisku uplatnil v takých úlohách, ako boli Rossiniho Almaviva, Mozartov Don Ottavio, Tamino a Belmonte, Belliniho Elvino v Námesačnej (stvárnený aj javiskovo, aj koncertne), Donizettiho Nemorino z Nápoja lásky i dramatickejší Edgardo z Lucie a napokon Gennaro z Lucrezie Borgie. Vo francúzskom repertoári sa popasoval s takými úlohami, ako boli Leartes v Thomasovom Hamletovi či Massenetov Werther, ktorého spieval aj v zahraničí (Lyon, Ľubľana) v štýle, akým sa úloha interpretovala vo vzdialenejšej minulosti (teda s jemným nanášaním vokálnych farieb). Jeho mäkký tenor sa hodil aj do slovanských opier (Lenskij, Kráľ v Čajkovského Panne orleánskej, Kudrjáš v Janáčkovej Kati Kabanovej).
Povaha jeho hlasu mu neumožňovala rozsiahlejší výber z Verdiho tenorových postáv, no aj tak vytvoril lyrického Alfreda v Traviate a výborného Fentona vo Falstaffovi. Naproti tomu Gabriele Adorno, ktorého spieval v treťom obsadení Lenardovej inscenácie Simone Boccanegru v roku 1985, ležal už mimo jeho hlasového naturelu. Nemožno však obísť dve kreácie, ktoré stvárnil v prvých moderných réžiách na pôde Opery SND. Išlo najprv o Chudovského interpretáciu Rigoletta (1987), v ktorom jeho Vojvoda sa hravo niesol do výšok a herecky disciplinovane plnil pokyny režiséra v negatívnom chápaní hrdinovho charakteru. V roku 1989 v pamätnej Bednárikovej inscenácii Gounodovho Fausta spieval titulnú postavu a dodnes mi znie v ušiach krásne zvládnutý záverečný tercet (Kundlák spolu s Jenisovou a Gallom či Mikulášom). Uplatnil sa aj v opernej moderne, napríklad v avantgardnej Benešovej opere The Payers. Po roku 2000 sa pomaly rozrastal jeho repertoár v charakterových úlohách, ktorým je verný dodnes. Ide napríklad o také postavy ako Remendado v Carmen, Parpignol v Bohéme, Vašek v Predanej neveste, Pong v Turandot, Vítek vo Veci Makropulos, Krúpa v Krútňave, Edmond v Manon Lescaut a pod.
Tenorista počas svojej umeleckej dráhy účinkoval v cca desiatke zahraničných operných scén (napríklad v oboch berlínskych hlavných divadlách, v Teatro Comunale v Bologni i Florencii, v benátskom La Fenice, v Mníchove, Frankfurte atď.). Okrem už spomenutých stojí za pozornosť jeho Almaviva v Teatro San Carlo di Napoli, tenorový part v modernej českej Hanzlíkovej opere Lacrimae Alexandri Magni v Národnom divadle v Prahe či Camille v Lehárovej Veselej vdove v Terste. Koncertne vystúpil v roku 1988 v Salzburgu v Bachových Jánových pašiach a v Lipsku spieval tenorové sólo v Beethovenovej Deviatej. Spevák však neohŕdol ani „menšími záväzkami“. Pamätám sa napríklad, ako efektne zaspieval vianočnú pieseň od Charlesa Adamsa na oslavách bratislavského Talianskeho kultúrneho inštitútu, ktorej interpretáciu korunovalo jeho štíhle a jasné „Noel“.
Len pred pár rokmi spevák ukončil aj externé štúdium orchestrálneho dirigovania na bratislavskej VŠMU, čo len svedčí o tom, že jeho snaha žiť a obohacovať hudobný život nijako vekom nezoslabla.
