Kvalita ve stínu. Slovenský tenorista Jozef Kundlák slaví šedesátiny

Kvalita v tieni

Publikum vždy najviac milovalo tenoristov. No predovšetkým tých zo spinto odboru, ktorých doménou bola stretta Manrica alebo Pucciniho Nessun dorma. Navyše u menej erudovaných operných návštevníkov sa zakorenil názor, že aj operný milenec-tenorista musí vynikať tvrdou mužnosťou a dramatickým pátosom. Na tento predsudok doplácali lyrickí tenoristi a ešte viac tí, ktorých hlas sa blížil až k hlasovému odboru leggero. To je aj prípad Jozefa Kundláka, ktorý v týchto dňoch (12. októbra) oslavuje svoju šesťdesiatku.

Jozef Kundlák (foto Martin Črep)
Jozef Kundlák (foto Martin Črep)

A predsa, na Slovensku máme len zopár spevákov, ktorým sa pošťastilo spievať v Mekke opery čiže v milánskom Teatro alla Scala. Široká kultúrna verejnosť vie, že tam spieval Dvorský, Jenis, Kopčák a Kocán, no málokto zaznamenal, že v polovici osemdesiatych rokov tam vystúpil aj Jozef Kundlák, najprv ako Belliniho Elvino z Námesačnej a potom aj v Janáčkovom Zápisníku zmizelého.

Ale poďme po poriadku. Bratislavský rodák v roku 1982 ukončil štúdiá na Štátnom konzervatóriu v triede Idy Černeckej. V nasledujúcom roku bol už štipendistom (Beppo v Komediantoch, Kormidelník v Blúdiacom Holanďanovi) a v sezóne 1984/1985 riadnym členom Opery SND. Jeho tenor na pomedzí odborov leggero a lirico sa v súbore, kde doteraz na tento odbor mali len Petra Oswalda, výborne uplatnil. Kým počas študentských rokov súťažil na domácich speváckych súťažiach (Antonína Dvořáka, Mikuláša Schneidera Trnavského), v roku 1985 sa stal jedným z laureátov prestížnej Pavarottiho súťaže. Ešte rok predtým absolvoval letný operný kurz v Európskom opernom centre v Belgicku.

Jeho „ľahký“ hlas sa na domácom javisku uplatnil v takých úlohách, ako boli Rossiniho Almaviva, Mozartov Don Ottavio, Tamino a Belmonte, Belliniho Elvino v Námesačnej (stvárnený aj javiskovo, aj koncertne), Donizettiho Nemorino z Nápoja lásky i dramatickejší Edgardo z Lucie a napokon Gennaro z Lucrezie Borgie. Vo francúzskom repertoári sa popasoval s takými úlohami, ako boli Leartes v Thomasovom Hamletovi či Massenetov Werther, ktorého spieval aj v zahraničí (Lyon, Ľubľana) v štýle, akým sa úloha interpretovala vo vzdialenejšej minulosti (teda s jemným nanášaním vokálnych farieb). Jeho mäkký tenor sa hodil aj do slovanských opier (Lenskij, Kráľ v Čajkovského Panne orleánskej, Kudrjáš v Janáčkovej Kati Kabanovej).

Povaha jeho hlasu mu neumožňovala rozsiahlejší výber z Verdiho tenorových postáv, no aj tak vytvoril lyrického Alfreda v Traviate a výborného Fentona vo Falstaffovi. Naproti tomu Gabriele Adorno, ktorého spieval v treťom obsadení Lenardovej inscenácie Simone Boccanegru v roku 1985, ležal už mimo jeho hlasového naturelu. Nemožno však obísť dve kreácie, ktoré stvárnil v prvých moderných réžiách na pôde Opery SND. Išlo najprv o Chudovského interpretáciu Rigoletta (1987), v ktorom jeho Vojvoda sa hravo niesol do výšok a herecky disciplinovane plnil pokyny režiséra v negatívnom chápaní hrdinovho charakteru. V roku 1989 v pamätnej Bednárikovej inscenácii Gounodovho Fausta spieval titulnú postavu a dodnes mi znie v ušiach krásne zvládnutý záverečný tercet (Kundlák spolu s Jenisovou a Gallom či Mikulášom). Uplatnil sa aj v opernej moderne, napríklad v avantgardnej Benešovej opere The Payers. Po roku 2000 sa pomaly rozrastal jeho repertoár v charakterových úlohách, ktorým je verný dodnes. Ide napríklad o také postavy ako Remendado v Carmen, Parpignol v Bohéme, Vašek v Predanej neveste, Pong v Turandot, Vítek vo Veci Makropulos, Krúpa v Krútňave, Edmond v Manon Lescaut a pod.

Tenorista počas svojej umeleckej dráhy účinkoval v cca desiatke zahraničných operných scén (napríklad v oboch berlínskych hlavných divadlách, v Teatro Comunale v Bologni i Florencii, v benátskom La Fenice, v Mníchove, Frankfurte atď.). Okrem už spomenutých stojí za pozornosť jeho Almaviva v Teatro San Carlo di Napoli, tenorový part v modernej českej Hanzlíkovej opere Lacrimae Alexandri Magni v Národnom divadle v Prahe či Camille v Lehárovej Veselej vdove v Terste. Koncertne vystúpil v roku 1988 v Salzburgu v Bachových Jánových pašiach a v Lipsku spieval tenorové sólo v Beethovenovej Deviatej. Spevák však neohŕdol ani „menšími záväzkami“. Pamätám sa napríklad, ako efektne zaspieval vianočnú pieseň od Charlesa Adamsa na oslavách bratislavského Talianskeho kultúrneho inštitútu, ktorej interpretáciu korunovalo jeho štíhle a jasné „Noel“.

Len pred pár rokmi spevák ukončil aj externé štúdium orchestrálneho dirigovania na bratislavskej VŠMU, čo len svedčí o tom, že jeho snaha žiť a obohacovať hudobný život nijako vekom nezoslabla.

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na