Londýn: Kvartet pro dva

Kvartet pre dvoch 

Kráľovská opera v Londýne s rekonštrukciou a vybudovaním luxusného Linbury Studio Theatre získala mimoriadne pôsobivý priestor pre uvádzanie komorných diel. Na konci sezóny nasadila na repertoár britskú premiéru opery Lucu Francesconiho Quartett, ktorá vznikla na objednávku La Scaly (2011). Libreto si napísal sám skladateľ podľa dnes už legendárnej rovnomennej hry Heinera Müllera. Práve v tomto texte nemeckého dramatika, režiséra sa nachádza základná štruktúra opery. Müller podľa listového románu Choderlosa de Laclosa zostavil celkom inú verziu Nebezpečných vzťahov než jeho kolega Christopher Hampton. Umiestnil markízu de Merteuil a vikomta Valmonta do časovej izby, kde sú odsúdení možno podobne ako postavy Sartrovho S vylúčením verejnosti k večnému peklu. Dosť dobre to môže byť útočisko pred francúzskou revolúciou a dosť dobre to môže byť súčasný bunker pred americkou vojnou. Müller vybavil postavy fragmentmi textu v nekonečnom dialógu a i keď dielo nazval kvartet, vystupujú len v ňom dve postavy. Tie si nudný čas miesto sebaspytovania krátia rôznymi hrami. Prvok divadla na divadle, kedy Valmont hrá aj ženské role a Merteuil hrá jeho, je základnou bázou. Vyzerá to, že postavy sú potrestané nemožnosťou nielen komunikácie ale aj im tak vlastného obľúbeného sexuálneho spojenia. Valmont je odsúdený k večnej erekcii a markíza k neuspokojeniu svojej žiadostivosti. Súboj kto z koho vyhráva nevedno kto. I keď sa zdá, že je to peklo, Valmontovi sa dostane „vykúpenia“ vďaka markíze, ktorá ho zabije. Tá zostáva sama a čaká nevedno na čo.

Müllerove obľúbené divadelné prostriedky, ktorými sa v osemdesiatych rokoch kodifikoval ako vrcholný dramatik a špecifický režisér, sú tu prítomné tak ako v každom jeho diele. Presadenie písaného textu do inej, non dramatickej roviny i roviny non literárnej. Vznik jeho špecifického priestoru pre konanie drámy, divadlo ako priestor dišputy o filozofii, umení a histórii. Divadlo ako sociálny obraz sveta a hlavne divadlo ako vojna bez bitky. Život Müllera ohraničený nacistickou vojnou a totalitou v NDR vytvoril podhubie pre jeho motív jedinca v sieti dnes tak obľúbeného slova terorizmus. Jeho prorocká vízia človeka v zajatí konšpirácie mocností, jeho odsúdenie k dominancii, či naopak subordinácii a porobeniu. Až dnes sa zdá, že je možné naplno pochopiť víziu jeho zničujúceho priestoru, v ktorom sa postavy nachádzajú potom, čo pád berlínskeho múru otvoril priestor pre všetky možné druhy terorizmu.

Francesconi vyberá z textu hry všetko potrebné a buduje veľmi sofistikovaný dialóg bez konca, v ktorom sa striedajú ariózne plochy s moderným recitatívom. Základom hudobnej koncepcie je zrozumiteľnosť spievaného textu, ako nositeľa literárneho posolstva drámy. Orchester sa stáva treťou postavou, ktorá svojim zvukovým bohatstvom dokáže evokovať nie slovnú hru, ale emocionálne pozadie a podtexty. Strhujúca zvukovo malebná partitúra dokáže prezradiť lož, úprimnosť, hru, či mystifikovať. Polyfonická Francesconiho hra s obsahom, zvukom, formou, drží vzácne pri sebe. Vyhýba sa už prekonaným postmoderným postupom a komponuje dielo, ktoré je vnútorne zovreté a partitúra nie je len orientačný bod, ale je precíznym mozgom celého diela.

Voľba nástrojov v mnohom dopovedá jeho cítenie tejto drámy. Sláčikové nástroje sa skoro strácajú v rafinovaných zvukových finesách. Veľkú dominanciu majú dychové nástroje: flauta, piccola, hoboj, klarinet, basový klarinet, lesný roh, trumpety, trombón. Výraznú rolu majú klávesové a bicie nástroje. Marimba, rôzne druhy bicích. Nezastupiteľná je poloha elektronickej hudby z nahrávky, ktorú už pre premiéru v Scale vytvorili odborníci zo slávneho parížskeho IRCAM. Tá sa využíva hlavne v medzihrách kde jej dominuje vokálne teleso, ktoré vytvára až apokalyptické zvuky requiem, či filmovú kulisu posunu charakterov hlavných hrdinov. Brilantná technika v Linbury štúdiu umožnila skvelú syntézu živého orchestra a audio záznamov, takže zvukový efekt bol mimoriadne pôsobivý.

Jednodejstvovú operu v dĺžke osemdesiat minút by bolo možné rozdeliť do niekoľkých obrazov. Úvod, v ktorom sa predstavuje situácia a základné postavenie účastníkov na šachovnici hry. Merteuil zo začiatku dýcha a syčí do hudby a brble si „yes“, potom sa predstaví prebudený Valmont. Druhá časť je vzájomný dialóg, v ktorom si postavy zbežne roztriedia svoj stav, v ktorom sa práve nachádzajú. Je to zaujímavá hra zrkadiel, kedy sa obe postavy postupne obracajú k svojmu imaginárnemu zrkadlu, ktoré im odpovedá ich vlastným hlasom z magnetofónového pásu. Tretia časť by mohli byť oné hry. Tam najvýznamnejšiu plochu zaberá situácia keď sa Valmont vracia k interpretácii pani de Tourvel, svojej skutočnej láske, čo mu markíza nemôže odpustiť a neustále ho tým týra. Ako druhú rolu hrá Valmont cudnú Cécile, kláštornú chovanku. Vtedy však dochádza k dramatickému zvratu a Valmont sa pokúsi markízu znásilniť. Od tohto miesta sa hry rozpadajú na duševnú hru tieňov a bolesti. Filozofická rovina sa roztvára ako nebezpečné ostrie nožníc a začína posledná hra, ktorá balansuje medzi hrou a realitou, spomienka na samovraždu slušného človeka, azda manžela Merteuil. Tento epilóg skutočného zavraždenia otráveným nápojom od Merteuil zostáva otvorený.Režisér predstavenia John Fulijames absentoval na dôležitý prvok Müllerovej koncepcie a tou je škandálny vekový rozdiel medzi markízou a Valmontom. Markízu v slávnej inscenácii Berliner ensemble (1994) hrala Marianne Hoppe, ktorá mala vtedy osemdesiattri rokov. V opere to nevadí. Fulijames vytvoril veľmi pôsobivý koncept akým uchopiť a divákovi sprostredkovať náročnú súčasnú operu. V aréne divadla Linbury, kde diváci sedia oproti sebe, v prostriedku zíva hlboká orchestrálna jama, ktorá je sčasti prekrytá technickými mrežami, pod ktorými presvitá orchester a na ktorých sa hrá. Tento novodobý ring doplnený betónovými kvádrami, technickými halogénmi, odpadmi vo forme pet fliaš a igelitových vreciek, je doplnený o pôsobivý strop. Z výšky divadelnej sály visia rôzne dĺžky jemných ozobaných drapérií, ktoré slúžia aj ako projekčná plocha. V tomto kontaminovanom priestore sa postavy pohybujú a hrajú na dve strany. Postavy sú skoro nahé, špinavé a vyčerpané. Až na konci, po smrti Valmonta markíza vytiahne akési slávnostne šaty ukryté v jednej igelitovej taške, s ktorými laškuje. Fulijames vedie spevákov k naturalistickému herectvu, ktoré sa dobre snúbi s okázalou bolestnou hudbou, ktorá nedáva priestor pre nijakú áriu či jednoduchú melódiu. Je to dráma s hudbou, kde k polyfonickému majstrovstvu partitúry sa pridávajú hlasy divadelných foriem. Zdanlivo nekonečné rozhovory sú vylepšené trojitou projekciou spievaného textu na steny podesty kde sa hrá. A tak inšpiratívne jazykové majstrovstvo Müllerovej drámy vyniká ešte lepšie. Jeho rafinované filozofické pokriky sa tak lepšie zabodávajú do myslí diváka. Hodiny sveta síce tikajú podobne ako podivný budík, ktorý naťahuje markíza, v pozadí bzučí v dramatickom mieste buchot a ruch veľkomesta akoby práve popod štúdio prechádzalo metro, do ktorého by sa outsideri radi prekopali a svetlo vypadáva. Ťaživá úzkosť, klaustrofobické mámenie znásobuje „nechutná“ projekcia rôznych mikroorganizmov či chrobákov, ktoré akoby podmieňovali aj duševný rozklad postáv. Len v jedinom mieste sa zjavia krásne motýle, ktoré sú jediným dekoratívnym ornamentom tejto drámy.

Najväčšiu zásluhu na zrozumiteľnosti diela aj inscenácie majú dvaja mimoriadni interpreti. Mezzosopranistka Kirstin Chávez je zázrak. Jej úchvatný hlas s nádhernou farbou, spôsob akým s ním pracuje, dikcia a jej sýte herecké uchopenie role panovačnej a teroristickej markízy, ktorá nie je nikdy s ničím spokojná a je nepreniknuteľná, je úchvatná štúdia. Interpretka sa v intenciách réžie nehanbí byť nechutná, hrá dámu v špinavej podprsenke a starej bielej spodničke. „Moje telo si pamätá“ hovorí a pozoruje sa. Ako tajomná sfinga, ktorá zákerne kladie otázky, ale sebe pomôcť nevie. To, ako pracuje so svojim hlasom, ako klenie neľahké frázy partitúry, frázuje, ako má pod kontrolou hlas v každej polohe je úžasné. Jej herecké nasadenie v takom ťažkom diele na vokálny part je najvyšším bonusom projektu. Dokonalého partnera má vo fyziognomicky zaujímavom Valmontovi, britskom barytónovi Leighovi Melrosovi. Spôsob akým Melros hrá dámske roly, táto hravá travestia bez rekvizít je úchvatná. Vokálne a mimicky koloruje duševné stavy zbožnej pani de Tourvel i nevinnosť malej Cécile. Jeho meditácia nad osudom, bilancovanie života, ktorý chcel adorovať panny a telesnú lásku, odmietanie zodpovednosti, ale prijímanie diktátu a teroru od markízy je fascinujúca psychologická štúdia. Skladateľ mu dáva ako dar i krásne harmonické akordy v jeho bilancovaní, v recitatíve. Melódia sa stáva vrúcnejšou a ironické zvukové posmešky miznú. Skladateľ s ním súcití i keď on sám nihilisticky prehlasuje: najlepšia nóbl profesia je zabíjať čas. V tejto nihilistickej dvojici, ktorá si nič neprizná a len sa terorizuje, vychádza ako obeť. Jeho vražda je dojemná a je hnusným činom markízy, ktorá sa jeho smrťou pripravila o jedinú zábavu v tomto pekle. Režisérovi sa podarilo vykresať skutočnú drámu. Speváci spievajú svoje party so samozrejmou istotou, spamäti, sypú ťažké texty, monológy a frázy. Bezchybne intonujú a odovzdávajú sa nesympatickým osudom. Sugestívny výkon podáva orchester pod dirigentom Andrewom Gourlayom. V náročnej partitúre si zachovávajú nadhľad a vzrušujúce muzicírovanie. Gourlay bezchybne vedie spevákov a bez akejkoľvek technickej kolízie sa prehryzú osemdesiatimi minútami hudby, ktorá na mnohých miestach plynie neobyčajne pútavo rýchlo. Bohatstvo zvuku a zaujímavé rafinovanosti potvrdzujú kompozičný talent Francesconiho i talent interpretácie dirigenta a orchestra.

Je to skutočne zaujímavá súčasná opera, ktorá stavia na brilantnej hudobnej kompozícii, ktorú nemusíme prijať, ale nemožno ju s posmeškom vysmiať ako táranie. Precízne danosti, inštrumentálne majstrovstvá, veľmi sofistikované využívanie možností orchestra a dva brilantné spevácke party sú základným kameňom. Naň sa nabaľuje prepracovaná réžia, ktorá si nezakladá na schválnostiach, ale rozanalyzovaní charakterov. Nehľadá ornamenty, ale v naturalistickej forme hľadá cestu. Odovzdanosť, s ktorou interpreti hrajú svojich nihilistických zbehov ukrytých v bunkri, je pôsobivá. Nie je to nejaké polo koncertné uvedenie, ale ako hovorí skladateľ, miluje operu ako bohatú formu, ktorá spája bohaté divadelné možnosti. A s režisérom Fulijamesom vytvorili plnokrvné hudobné divadlo. A taktiež ako hovorí skladateľ: „Hudba je alchýmia, ktorá spúšťa príchod zázraku. Nie je to náhoda, že rituály a tranz vždy používajú hudbu, pretože hudba navodzuje pocit zmeny, ktorá vás vtiahne do hlbšej dimenzie.“ Royal Opera House u Francesconiho objednala na rok 2020 celovečernú opernú drámu pre hlavnú scénu.

Hodnotenie autora recenzie: 80%

Luca Francesconi:
Quartett
Dirigent: Andrew Gourlay
Réžia: John Fulljames
Designs: Soutra Gilmour
Video projection: Ravi Deepres
Lighting design: Bruno Poet
Sound design: SoundIntermedia
Film design: Ravi Deepres
London Sinfonietta
Premiéra 18. júna 2014 Linbury Studio Theatre Londýn

Marquise de Merteuil – Kirstin Chávez
Vicomte de Valmont – Leigh Melrose

www.roh.org.uk

Foto Stephen Cummiskey