Marián Chudovský: Nejsem prorokem

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Druhý díl:
Rozhovor s Mariánom Chudovským 

Po prvej časti rozhovoru s generálnym riaditeľom SND Mariánom Chudovským, ktorá by sa dala nazvať režisér riaditeľom, prichádza druhá, ktorá by sa dala nazvať riaditeľ režisérom. I riaditeľ režíruje chod svojho divadla, svojich zamestnancov – kolegov, je vizionárom, má koncepciu…, ale Marián Chudovský je aj skutočný operný režisér, z ktorého tvorbou sa mohli zoznámiť diváci mnohých českých divadiel. Jeho zaujímavé názory na operu ako žáner, divadelný tvar určite zaujmú večne sa hašteriacich čitateľov Opery Plus…

Vráťme sa k vám ako opernému režisérovi. Splnila táto profesia vaše očakávania?

Určite, všetky. Predovšetkým som a stále profesionálne budem režisérom. Už to vo mne zostane hádam naveky, napriek tomu, že vykonávam aj iné funkcie. Operná réžia bol vždy môj sen, ten sa stále napĺňa. Očakávania sa plnia. Splnil som si mnohé zo svojich snov. Veď divadlo, to je vlastne iba taká fabrika na sny. Snívame s otvorenými očami a máme svoje ambície, niekedy sa naplnia, inokedy nie. To je nádherné – bitky a vojny, víťazstvá a prehry, vzostupy a pády. To je na tom zaujímavé, pestré a nenecháva vás to ľahostajným. Stále je o čom snívať. A tie prebúdzania do reality sú niekedy podivuhodné. No vždy je to celé aj životne inšpiratívne, človek sa musí vyrovnať s kadejakými situáciami, niekedy sú z toho doslova aj nočné mory. . No ale táto profesia ma fakt baví. Teším sa na nové ponuky a výzvy.

Režírovali ste diela skladateľov naprieč celými dejinami opery. Máte svojich obľúbených autorov či operné diela?

Na túto otázku sa fakt nedá jednoznačne odpovedať. V tomto zmysle môžu len existovať, emotívne nazvané, lásky a túžby. Medzi lásky určite patrí Janáček a Puccini, ale režíroval som len málo z ich diel. Verím, že ma v tomto zmysle ešte niečo v budúcnosti čaká. Medzi túžby by som mohol zaradiť niektoré diela Wagnera a tiež Mozarta. Ešte nebola na to príležitosť, no ani ja som si ešte nedoprial takúto ambíciu. Ale to je v túto chvíľu dosť nepodstatné. Zaoberám sa tým, čo mám práve pred sebou, čo sa nachádza predo mnou, ak sa v budúcnosti dostanem do kontaktu s týmito velikánmi, budem to realizovať s veľkou úctou a pokorou, bude to pre mňa životná príležitosť, teším sa na túto chvíľku.
Aký je váš vzťah k českým skladateľom, spomínam na Vašu pôsobivú inscenáciu Její pastorkyně v Banskej Bystrici, čitatelia si určite vybavia Vaše inscenácie Smetanových opier Braniboři v Čechách (Janáčkova opera NDB 2004), alebo Hubička (ND Praha 2007).

Nespomenuli ste Antonína Dvořáka… Aj jeho dielo je mi veľmi blízke. Moja inscenácia jeho opery Čert a Káča ide doteraz v Národním… Jej premiéra bola v roku 1990 a uvádza sa doteraz, no keby som sa prišiel náhodou pozrieť na niektorú z jej súčasných repríz, určite by som nevytušil pôvodný zámer inscenátorov. Je to úplne rozpadnutý tvar a nemá čo povedať vzdelanejšiemu divákovi. Česká televízia v minulom roku urobila z toho záznam a aj prenos, uskutočnilo sa to na Nový rok a bolo to niečo otrasné. Českí skladatelia sú svetoví skladatelia. Janáčkova Její pastorkyňa, ktorú som inscenoval napokon v Banskej Bystrici, bola skvelá najmä vari preto, lebo vtedy som po prvýkrát v živote spolupracoval so scénickým výtvarníkom Jozefom Cillerom a v kombinácii s Petrom Čaneckým autorom kostýmov sme zapadli do veľmi tvorivého prostredia. Stretlo sa tam výnimočné sólistické obsadenie, nielen speváci, ale zároveň aj vnímaví herci.

Mnohí kritici neustále opakujú aké geniálne inscenácie vznikali v 70. a 80. rokoch. Hlavne z dielne i vášho profesora na VŠMU Branislava Krišku. Nie je táto „operno-režisérska škola“ mýtus a prázdne glorifikovanie?

Branislava Krišku považujem za svojho divadelného otca. Som mu vďačný za veľa, no najmä za to, že sa ma vôbec ujal. Prijal ma za svojho žiaka, dnes to už chápem s odstupom, ale môžem sa len domnievať, že to nebolo z dôvodu nejakého talentu, jeho čitateľnej prítomnosti, no skôr z inštinktu. Jednoducho, dal mi šancu. Som mu za to dodnes nesmierne vďačný. Spomínam na neho s úctou a láskou. Dlhočizné rozhovory o živote a divadle sú pre mňa nezabudnuteľné. Neboli to lekcie, prednášky, ale najmä dialógy, vždy a všade, kde to len bolo možné. Pri cigaretke v divadelnej šatni, alebo trebárs pri tom, ako som ho odprevádzal na autobusovú zástavku. Vždy bol ochotný som mnou debatovať, podeliť sa o názory. Neskôr, no žiaľ už v jeseni Kriškovho života, som tieto naše debaty pretvoril do televízneho scenára a nakrútil som pre Slovenskú televíziu portrét svojho pedagóga. Mal príznačný názov „Monodialóg Branislava Krišku“. Kriška ma naučil všetko, alebo nič. Réžia sa totiž nedá naučiť. Pedagóg môže dať iba istý návod, ako sa veci a javy okolo toho dajú chápať. Môže viesť dialóg. Ostatné je už iba na poslucháčovi. Ten si musí formovať názor a pochopiť súvislosti okolo toho. Nezaznamenal som nijaké glorifikovanie režisérskej školy Branislava Krišku, neviem, že by sa okolo toho vytvárali nejaké mýty. V skutočnosti som bol divákom, či skôr svedkom, niektorých jeho výnimočných inscenácií, ktoré vznikli v spomínaných rokoch. Presahovali lokálne myslenie, zaujali v medzinárodnom kontexte. Nakoniec i Kriškova práca bola výrazne uplatnená v internacionálnom kontexte. Bol to akýsi slovenský pendant českým kolegom, osobnostiam ako boli páni Kašlík, Štross a Věžník.

Má slovenské operné divadlo nejakú režisérsku špičku?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář