Marilena Halászová: „Až neskôr si uvedomíte, aké náhodné stretnutie môžu byť v budúcnosti vašou profesionálnou cestou…“

Ako si spomínate na vaše tanečné začiatky v Bukurešti v Rumunsku?
Pamätám sa na začiatky, keď som mala 7 rokov. Pracovný harmonogram som mala už vtedy jasne nastavený. Ráno som vstávala už o piatej. Urobila som si úlohy, išla do škola a po škole na balet.  Už ako dieťa som hosťovala v divadelných inscenáciách v Národnom divadle Bukurešť. Spomínam si,  že sme  s mamou skoro nič nestíhali a všade sa ponáhľali. (smiech) Mimoriadnou osobnosťou v mojom živote, bola jednoznačne učiteľka klasického tanca Floria Capsali (rumunská balerína, choreografka a tanečná pedagogička). Striktná a prísna pedagogička, ktorá ma viedla až kým som sa nedostala na tanečné oddelenie konzervatória v Bukurešti. Rodičia mi nemohli zaplatiť štúdium na súkromnej škole, preto sme požiadali o štipendium, ktoré mi nakoniec schválili. Dostala som však podmienku: „Marilena sa musí chovať počas celého štúdia tak, aby bola vzorom pre všetkých študentov.” Túto podmienku som splnila. Štúdium na konzervatóriu v päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo náročné. Od prvej chvíle bolo „cítiť“, kto na to má a kto nie. Teraz nemyslím len tanečne, ale predovšetkým finančne. V tom čase som sa nad tým však nezamýšľala, že tá osoba má právo sa obliekať v šatni a ja len na chodbe. Viete, mne sa nevybavujú roky, ale etapy života. Tie sa mi vynárajú v spomienkach.

Nasledovalo štúdium pedagogiky a choreografie na GITIS-e v Rusku, (Ruský Inštitút Divadelného Umenia v Moskve), ako sa Vám to podarilo?
Prišla možnosť ísť študovať klasický tanec do Ruska. Ihneď som si povedala: „Ja o to stojím!“ No postoj riaditeľky bol jasný: „No to teda asi nie, Marilena, nemáme sa o čom baviť.” To už som mala 14 rokov a začala som zákaz vnímať ako „krivdu“. Nakoniec som si povedala, že na konci školského roka bude na skúškach komisia, ktorá sama rozhodne kto pôjde študovať do Ruska a kto nie. Komisia na skúškach nakoniec rozhodla, že do Ruska pôjdem študovať aj ja.
Teraz príde menej zábavná časť môjho života (smiech). Všetci, čo išli študovať do Ruska rôzne profesie, sa to dozvedeli až tesne pred odchodom, na sústredení. Ja som v zozname nebola. Klasický tanec do Ruska  študovať  teda nepôjdem. Aj napriek slzám, na druhý deň ráno  o ôsmej , som bola na sekretariáte vtedajšieho ministra kultúry: „Protestujem, ja chcem ísť do Ruska študovať!“ „Ja odtiaľto neodídem, chcem sa rozprávať s pánom ministrom.“ Keď po dlhom čakaní prišiel, spustila som: „Pán minister som výsostne sklamaná atď., atď…“ Vysvetlila som celú situáciu a môj pohľad na vec… a po mojom tvrdom nátlakupovedal: „No dobre, dobre, čo iné by ste študovala ak nie tanec?“ rýchlo reagujem: „Dajte ma na filozofiu alebo na potravinársku… kde máte voľno, tam ma dajte!“ Na druhý deň som sedela vo vlaku do Ruska. Viete, to sú okolnosti, ktoré vás formujú…

Prišla som do Ruska na veľvyslanectvo: „Ja som prišla študovať tanec!…“ opäť po svojom (smiech). A oni: „Nie, nie, taká možnosť nie je!“ Tak zase naliehanie a bojovanie! Nakoniec sa zistilo, že Rusi otvoria špeciálny ročník pre cudzincov v rámci divadelného inštitútu. A podarilo sa. Boli sme ročník asi pätnástich cudzincov. Totálny mix národností a kultúr – Poliaci, Číňania, Kórejčania… zvláštne povahy. Spätne si uvedomujem svoju tvrdosť a odvahu, že keby som nešla za ministrom, tak by sa mi to nikdy nepodarilo.

Chcem povedať, že sú okolnosti v živote, ktoré vás nútia rázne a rýchlo konať…, rozhodnúť sa v správny čas … a ak zaváhate… nič sa nepodarí…

Ktorí pedagógovia vás učili na inštitúte v Moskve a ktorí vás najviac inšpirovali?
Choreografiu nás  učil pán Leonid Lavrovskij a Rostislav Zacharov. Jedny z najväčších baletných hviezd tej doby, ktorí pracovali vo Veľkom divadle v Moskve (Bolšoj teater v Moskve). Prinášali na baletnú sálu neskutočnú silu a energiu aj napriek tomu, že si v divadle a tanci výrazne konkurovali. Až časom sme pochopili, že sa „nemajú v láske“, ale vzhľadom k profesii sa na sále správali s veľkým rešpektom ako voči sebe tak i k nám študentom. Obdivuhodné…

Najviac  mi  dal za 7 rokov môjho štúdia  jednoznačne Nikolaj Ivanovič Tarasov. Bola to stabilná profesijná osobnosť. Jeho neuveriteľný prístup, profesionálny dištanc (nie v baletomanskej namyslenosti), fungoval. Viedol nás na tréningoch metodicky podľa svojich profesionálnych skúseností. Do edukačného procesu zapájal aj svoju manželku Ninu Konštantínovnu – motýľa, ktorý okolo neho krúžil a vyvažoval ich spoločnú profesionálnu osobnosť. Mala som k nim veľmi blízky vzťah. Často nás brávali aj domov. Boli sme taká baletná rodina.

Následne ste prišli do Bratislavy, aké boli vaše začiatky na Slovensku (vtedy Československo )?
Do Bratislavy som prišla v roku 1961, mala som 25 rokov. Musím sa priznať, že už vtedy mi bolo jasné, že som sa s javiskom Slovenského národného divadla, vnútorne ako tanečnica, profesionálne rozlúčila. Zarazili ma aj baletné maniere tanečníc v súbore. Jedna dôležitejšia ako druhá, nebola som na takýto typ komunikácie zvyknutá. Tak som si povedala že: „…jój – takto nie! Mne to nestojí za to! Ja začnem svoju cestu ako baletná pedagogička a choreografka…“ Mala som dosť tanečných možností v Rusku.

Začala som teda učiť na VŠMU – Katedra tanečnej tvorby v Bratislave a postupne realizovať choreografie pre Slovenský ľudový umelecký kolektív a Slovenské národné divadlo. Bratislavský baletný súbor mi po čase neumožňoval dostatočný profesijný rast a po viacerých nepríjemných skúsenostiach sme s mojim manželom – tanečníkom Andrejom Halászom, dostali možnosť odísť do baletného súboru v Štátnom divadle v Košiciach. Potrebovali sme vlastný priestor. Ako v súkromnom tak i v pracovnom živote.

Ako ste sa zoznámili s vašim manželom Andrejom Halászom?
Bolo to v SĽUKu- Slovenský ľudový umelecký kolektív v Bratislave. S choreografom Jurajom Kubánkom som pripravovala inscenovaný program. Nepamätám si už jeho názov. Tam som ho po prvý krát videla. Ľúbilo sa mi ako tancoval. Tá neutíchajúca iskra v oku, šarm; chápal čo je spojené s pohybom a mne to veľmi imponovalo. Boli sme spolu 57 rokov. Vzájomne sme sa podporovali v osobnom a aj profesionálnom živote…

Aké bolo pre vás obdobie v Košiciach?
Do Košíc sme prišli v roku 1969. Pociťovala som, že je potrebné veľa zmeniť, že musí nastúpiť nová, mladá generácia tanečníkov a tanečníčok. Prišlo mi to najpodstatnejšie v umeleckom smerovaní košického baletu ako rozmýšľať a „tešiť sa“ z nejakého choreografického  čísla, ktoré si budeme môcť zatancovať v nejakej tanečnej inscenácii. Päť rokov sme bojovali za to, aby sme otvorili v roku 1974 odbor tanečného oddelenia na Konzervatóriu v Košiciach. Aj napriek nepriazni „bratislavskej“ Evy Jaczovej sme v Košiciach vytvorili konkurencie schopné tanečné oddelenie, čoho dôkazom sú naši absolventi. Keď chcete niečo vytvoriť, formovať, musíte počítať s tým, že to trvá minimálne päť rokov.

Ktorí sú Vaši najznámejší žiaci ktorých ste viedli?
Jan Nemec, Pavol Ďumbala, Ondrej Šoth, Vlado Mikuláš a mladší Stanislav Fečo atď. Je ich mnoho… Raz na konzervatoristické skúšky v Košiciach do komisie prišiel český choreograf Pavel Šmok z Prahy. Ja som nevedela, kto to je a kde pôsobí. Spýtal sa nás, či by sme nemali záujem ísť do Prahy do Pražského komorného baletu, ktorý vtedy umelecky viedol. Povedala som, že sme momentálne na takej krásnej ceste vytvoriť si baletný a tanečný repertoár v divadle v Košiciach, že momentálne neuvažujeme o odchode.

Až neskôr si uvedomíte, aké náhodné stretnutie môžu byť v budúcnosti vašou profesionálnou cestou. A tak som ďalšie roky často trávila vo vlaku medzi Košicami a Prahou.

Strávili ste nejaký čas aj v Bagdade v Iraku. Aké to pre Vás bolo začať od začiatku v neznámom kultúrnom prostredí?
V Iraku sme pôsobili 4 roky. Založili sme tam tanečné oddelenie. Bola to taká svieža zmena. Výsledkom bolo prvé uvedenie baletnej inscenácie roku 1983 na hudbu Agnes Bashirovej Sindibád v našej choreografii.
Potom jedného dňa prišli za nami, že pôjdete niekam učiť, tak sme prešli jednu hranicu, druhú, tretiu… boli sme vo vojnovej zóne. Nevedela som u koho a pre koho  učím,  zaujímalo ma iba, či robím svoju prácu kvalitne a aké budú výsledky“. Po pol roku som sa raz necítila dobre. Ochorela som a odkázala, že neviem či pôjdem učiť. „No tak to nemyslíte vážne!!! Vy neviete kde učíte ?!! U Saddáma Husajna! Iráckeho prezidenta !!!“ „No vidíte ani to som netušila…“ (smiech).

V roku 1985 sme sa rozhodli ísť do Prahy za Pavlom Šmokom šéfom Pražského komorného baletu. Viedli sme tréningy. Začala som učiť na Akadémii múzických umení – Katedra hudobní a taneční fakulty v Prahe a manžel na Státní konzervatoři.

Váš momentálny projekt Komora tanečných umelcov Slovenska, o. z. , vznikla na Slovensku. Viete nám o nej povedať viac?
Myšlienka, vytvoriť pre tanečný druh ekonomicko-právny subjekt, ktorý by bol zriadený štátom ako vysoko odborný pandant, strážiaci tanečné problémy a „svety“, je tu niekoľko desaťročí.

Bolelo ma, že tanečné umenie na Slovensku nemá takú odbornú váhu, dôstojnosť, pochopenie ako si skutočne zaslúži. Je to beh na dlhú trať. Máme veľké profesionálne rezervy, veľký umelecký potenciál … Dnes sa už nedozviem kto nesie zodpovednosť za momentálny stav v tanečnom umení… Týka sa to aj českého prostredia, ktoré je na tom o niečo „lepšie“. Tiež to nie je ideálny stav. Obdobie v Košiciach mi dáva nádej, že cca za 5 rokov sa nám podarí nadviazať s podobnými profesnými organizáciami tu v Čechách relevantnú spoluprácu. Myslím si, že sa potrebujeme ďaleko viac ako kedykoľvek predtým…

Čo by ste dnes odkázali mladým tanečníkom?
Milovať profesiu, objavovať v nej nové veci… a v momente, keď začnete mať pocit, že ste dosiahli to čo ste chceli, nezaspať na vavrínoch…! Práve vtedy treba ísť neustále ďalej a ďalej… … skúmať a objavovať…
S mojím manželom Andrejom Halászom, som prežila maximálnu náplň ako v profesii tak i v súkromnom živote.

Pracovali sme v tanečnom školstve, na umeleckých projektoch v divadlách i mimo nich… viete ja by som ani zďaleka na to všetko nestačila; nebolo vo mne ani toľko skúseností, vedomostí a ani sila všetko TO zvládnuť… Ak sa stretne v tanci, tvorbe, na baletnej sále, v pedagogickom vedení tanečníkov  muž a žena, je to, verte mi, prekrásna vec. Boli to dominanty môjho života. Išlo samozrejme aj o  rešpekt, pochopenie a určitú slobodu. No nebolo dňa, kedy by sme si profesionálne a ľudsky neporozumeli! To nám dávalo silu neprestať v to, čo sme tvorili, milovali…

***

Marilena Halászová (* 21. 9. 1935 Bukurešť) je slovenská choreografka a pedagogička rumunského pôvodu, manželka tanečníka Andreja Halásza. V letoch 1950–53 bola žiačkou Hudobnej a tanečnej školy v Bukurešti, 1958 absolvovala štúdium choreografie a pedagogiky na GITIS-e (u L. M. Lavrovského) v Moskve, kde 1958–60 pôsobila ako asistentka. V letoch 1961–68 choreografka Baletu SND v Bratislave, 1961–69 pedagogička VŠMU, 1969–81 umelecká šéfka Štátneho divadla v Košiciach. Spoluzakladateľka a 1974–81 pedagogička tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach, 1981–84 na Music and Ballet School v Bagdade, od 1985 pôsobila v Pražskom komornom balete a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe. Více…