Mít „recht“ nemusí být vždy pravda…

Mať „recht“ nemusí byť vždy pravda…

V cykle Súčasný tanec v SND sa predstavila 24. 6. Debris Company so svojím projektom Epic. Atypický projekt sa inšpiruje východiskami Bertolda Brechta a preto v podnázve je uvedené B-Recht!, čo nie je len dômyseľná zloženina mena, ale možno skratka B (ako Brecht), ktorý ma Recht (pravdu), prípadne B (Be- Bí) Recht (v skladbe anglicko slovenskej – maj pravdu, buď pravdivý). Nech už si to vyložíme akokoľvek, hoci nám Debris Company neinterpretuje konkrétnu hru Brechta (ako jeden z hercov tvrdí – „na to sú autorské práva“), ale prinášajú brechtovské princípy, systém, poetiku a predovšetkým absurdnosť. V projekte Epic sa mieša súčasný tanec s moderným poňatím opery, gýču – „entertainmentu“ a s novými technológiami v neúprosnom mixe s filmami z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. Posúvajú sa ďalej skúmaním a skúšaním nových divadelných postupov, technológie a ich dramaturgia sa stáva ešte konkrétnejšou. Tvorcov opäť, zaujíma súčasná individualizovaná „kapitalistická“ spoločnosť. Je tu prítomný humor, ostrá kritika spoločnosti a kombinácia žánrov – tanec (pohyb), pantomíma, činohra, film. Operné árie sa miešajú s hudobnými citáciami kapely The Doors a Brechtovho dvorného skladateľa Kurta Weila, írskeho proletárskeho folklóru. Debris Company, hoci sa vracia do rokov, kedy existovala pracujúca trieda a vykorisťovatelia, nemusí sa v princípe vracať nikam, nakoľko triedne rozdiely, nech ich definujeme a pomenúvame akokoľvek, stále existujú, možno len nie sú na verejnosti tak vypuklé, viditeľné , to však neznamená, že nie sú prítomné, len zmenili podobu.

Epic si kladie však aj otázku, či dnešné divadlo má spoločenský význam, či môže spoločenskú kritiku tlmočiť a či môže byť hlasom „utláčanej“ väčšiny. Jeden z protagonistov hovorí: „možno sa budete aj nudiť, tak ako sa chodíte nudiť do divadiel a na európske filmy“. Epic vyjadruje aj to, ako nerovnosť, štruktúra a usporiadanie spoločnosti modelovo fungujú, ako väčšina pracuje a menšina „má“ (v zmysle vlastní), ako sa dá (alebo skôr nedá) prejsť na „druhý breh“, ako sú definitívne zadefinované miesta v spoločnosti, hierarchia a ako to celé má dopad na medziľudské vzťahy.

Scéna je čitateľná, jednoduchá, rukolapná i symbolická zároveň. Delí priestor na dva „brehy“, v strede je imaginárna rieka (biely pás) po stranách ktorej stoja dva objekty – dom rodiny z nižších pomerov a na strane druhej fabrika majetného továrnika. Medzi domami je most? koľaje? a posuvná plocha, z ktorej sa presúva robotník každé ráno a večer do práce a naspäť. Môže to byť aj plť, trajekt, vlak, čokoľvek, čo nás prenesie cez rieku na druhý breh. Toto riešenie pôsobí zrejme zámerne aj filmovo, ako „jazda“, nakoľko film zohráva v obrazoch dôležitý významový aj výtvarný moment. Projekcie „oblečú“ fasády domov a odlíšia ich funkčné zameranie (domácnosť rodiny a fabriku), pričom sa mení exteriér s intímnym prostredím interiéru.

Herec používa pri komunikácii s divákom amplión (ako filmový režisér) – ďalší odkaz k filmu a protagonisti sa hýbu v štylizovanom pohybe ako herci z plátien v 20tych – 30tych rokoch (zrýchlene, strnulo) čo vyvoláva moment komiky cez zámerné karikovanie. Z členenia scény je zjavné, ktorá strana patrí ku ktorej triednej vrstve, vo „svojich“ priestoroch sa aj pohybujú a prichádzajú do styku len v prípade „výplaty“ robotníka jeho zamestnávateľom. Interpreti sa teda monotónne a stereotypne pohybujú medzi dvomi objektmi a dvomi stranami rieky. Absurdná a nudná monotónnosť spočíva aj v pravidelnosti odchádzania robotníka do práce, lúčenie sa s manželkou a jeho unaveným príchodom. Za jeho neprítomnosti sa skromná, úslužná, submisívna a verná manželka stará príkladne o dieťa, perie, šije, šuruje dom, kým jej poctivý manžel lopotne pracuje vo fabrike, za čo ho továrnik „odmení“ trblietavými konfetami, ktoré vlastne „zmiznú“ (ako peniaze) ich vyhodením do vzduchu. Herci si navzájom opakujú jednu vetu (neviem, či si celkom dobre pamätám): „viete ako je ťažké chodiť do roboty? (robotník) a viete ako je ťažké nechodiť do roboty? (továrnik)“. Táto pravdivosť i absurdnosť dáva zmysel celej akcii. Zatiaľ, čo robotníka ničí stereotypný kolobeh ranného vstávania, práce, únavy, u továrnika je iný stereotyp nudy z nič nerobenia, ktorý vyústi až do dominancie pani továrnikovej, ktorá si z manžela urobí svojho psa (vodí ho na vodítku, hádže mu loptičku). Skrátka – nevedia čo od dobroty. Každý deň sa odohráva vskutku viac-menej to isté, zatiaľ čo nám akýsi principál? kabaretiér? a továrnik v jednej osobe oznamuje vždy o ktorý deň sa jedná. Celé divadlo sa nesie v duchu akéhosi kabaretu už od začiatku, keď postava v cylindri nás trojjazyčne (anglicky, nemecky, slovensky) uvádza do situácie.

Napokon celé divadlo sa aj začína štyrmi protagonistami oblečenými v duchu 30tych rokov, otočenými chrbtom k publiku a líčiacimi sa v zrkadielkach a tento moment sa v podobnom význame objaví aj v závere. Ak sa však vrátime k tomu, čo naruší „funkčný“ stereotyp dvoch rodín, tak je to náhly spoločný odchod robotníka s továrnikovou ženou. Flirt však netrvá dlho, robotník sa k svojej manželke vracia rovnako, ako panička k svojmu „psíkovi“. A keďže oba brehy „okúsili“ kúsok zo života toho druhého, snažia sa postaviť nový „most“ – repliku veľkej scény v miniatúrnej podobe, každý si kladie na svoju stranu svoj dom, ktoré sa v strede k sebe priblížia na krátky moment v nádeji, že toto spojenie môže fungovať. Malú eufóriu však zmarí suverénne gesto továrnika, ktorý si na svoju stranu „privlastní“ aj dom robotníka. Ilúzia stierania triednych rozdielov sa stráca a nadobúda nekompromisné, jednoznačne zadefinované kontúry, ktoré sú platné aj v súčasnosti.

Pohybová kultúra sa nesie vo vysoko vyprofilovanej štylizácii, trhané pohyby, meravé gestá, padanie a zachytávanie tanečnice (pracujúca trieda), alebo karikovaná chôdza pani továrnikovej s jednou topánkou v dlhých zlatých šatách s cigaršpicom v ruke a predimenzovanej mimike vyfukovania dymu lavírujú medzi entertainmentom a zámerným gýčom evokujúcim snobskú spoločnosť v jej malej smiešnosti. Drobné a „mechanizované“ (i mechanické) krôčky pracujúceho páru viac naznačujú gestá nemých filmov (v našom ponímaní evokujú kultový český film Traja chrobáci).

Pohybovo aj výrazovo najvýraznejšie zapôsobí Nikoleta Rafaelisová (cítiť z nej profesionálnu tanečnicu), Daniel Raček tiež funguje v pohybovej prirodzenosti v rámci štylizácie a rezonuje aj jeho herectvo, paradoxne choreografka Stanislava Vlčeková zapôsobí viac tým, ako pohybovú skladbu vymyslela, než ako ju aj sama interpretovala a hercovi Jurajovi Hrčkovi chvíľu trvalo, kým sa do uvoľnenej polohy dostal, svedčia mu skôr herecké akcie „psích kusov“, než samotné „komentovanie“ deja.

Ak by sme sa mali baviť o brechtovskej absurdnosti, Debris Company sa k nej nebezpečne priblížila, ak nám protagonisti sľubovali nudu, v niektorých pasážach svoj sľub aj splnili a ak by sme sa mali pozrieť na komplexnosť divadelných a filmových zložiek – tie rozhodne fungovali vo svojej výtvarnej prirodzenosti a symbolike. Epic vyzerá jednoducho, ale má veľa viacvýznamových i vizuálnych detailov (v priemete robotníkovho domu na priedomí mačka, alebo prebehnuvší pes pred domom továrnika, kosť ako rekvizita – pes, cintorín, varietné flitre – ako platidlo, odklepaný popol – ako efektný oblak vyhodený naspäť do vzduchu… cirkusantské líčenie – ako karikatúra i maska…).

Epic je kritikou toho, čo žijeme (nielen kritikou toho, čo sa žilo v tridsiatych rokoch minulého storočia), je umne zteatralizované a presne vieme, čo nám chce povedať. Keby bolo ešte v dvoch prípadoch interpretačne dotiahnuté (Hrčka, Vlčeková) možno by rezonovalo viac. Malo by šancu byť komplexom nakumulovaných zložiek, ktoré spolu vedia plnohodnotne fungovať a mohlo by byť intelektuálnou lahôdkou, na ktorej by sme si aj pri „vynútenej“ nude zgustli. Nech uvažujem akokoľvek, Epic ostal v akejsi zvláštnej polohe vlažnosti, podobne ako síce pomerne dlhotrvajúci, ale tiež monotónny a nudný potlesk. Nuž, ani „Brecht“ nemusí mať vždy „Recht“. 

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Súčasný tanec v  SND
Epic
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Hudba: Jozef Vlk a David Kollar
Réžia a koncept: Jozef Vlk
Scenár: Peter Lomnický, Jozef Vlk, Tom Ciller
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Katarína Holková
Animácia: Martin Piterka, Alex Zelina
Svetelný dizajn: Jozef Vlk, Martin Piterka, Martin Polák
Debris Company
Premiéra 18. 12. 2012 Divadlo elledanse Bratislava
24. 6. 2013 Slovenské národné divadlo Bratislava

Účinkujú: Juraj Hrčka, Daniel Raček, Nikoleta Rafaelisová, Stanislava Vlčeková

www.snd.sk 
www.debriscompany.sk

Foto Katarína Križanovičová