Modlitba za svědomí – Akram Khan v Bratislavě

Modlitba za svedomie 

10. september odštartoval baletnú sezónu Slovenského národného divadla excelentným hosťom Akram Khan Company s predstavením iTMOi (in the mind of igor), inšpirovaným Stravinského Svätením jari. Dielo nesie v sebe choreografove charakteristické znaky formujúce jeho rukopis ústiaci do multimediálneho scénického projektu s orientáciou na ľudskú tému, mystickú náladu, ojedinelý tanečný slovník a dokonalosť pohybu vynikajúcich svetových tanečníkov. Medzi nich patrí aj slovenský tanečník Andrej Petrovič, ktorý pôsobí v skupine od roku 2007 a na predstavení odprezentovanom v Bratislave sa podieľal aj ako asistent a repetítor choreografa. Britský tanečník a choreograf indického pôvodu Akram Khan je okrem iného, aj autorom záverečnej časti otváracieho ceremoniálu letných olympijských hier 2012 v Londýne. Táto informácia je iste pre verejnosť kurióznou nadstavbou o poznaní jeho spektra aktivít, avšak divadelné prevedenie jeho tanečného diela má samo o sebe svoj dostatočne silný náboj hodný diváckeho obdivu. V podtexte diela zaznieva choreografov citát: “Vo Svätení jari ma zaujala dynamika, s ktorou Stravinskij zmenil svet klasickej hudby.” Do akej miery a ako zmenil Akram Khan svet súčasného tanca potvrdil aj predstavením iTMOi. Organizátormi predstavenia iTMOi bol Balet Slovenského národného divadla a občianske združenie Full House – v rámci festivalu KOREN(I)E slovenského súčasného tanca 2013. Predstavenie je postavené pri príležitosti 100. výročia uvedenia Stravinského Svätenia jari a Akram Khan v ňom prvýkrát použil troch rozdielnych skladateľov. Hoci je jeho súbor stálym telesom, na každú produkciu robí výber nových tanečníkov, ktorých kombinuje s tanečníkmi z predchádzajúcich produkcií.Spravidla po vzhliadnutí silného predstavenia mávam pretlak myšlienok a emócií, ktoré chcem hodiť na papier. Po projekte iTMOi Akrama Khana som paradoxne zistila, že mám prázdnu hlavu. Akoby bolo v hodine povedané naraz všetko. Všeobecne je známe, že verejnosť provokatívnym projektom Akrama Khana nie vždy rozumie a táto skutočnosť vo mne vyvolala možno väčšie otázky ako samotné dielo. Prečo by mali umelci tvoriť tak, aby tomu každý rozumel? A prečo by mali všetci dielu rozumieť rovnako? Khan do svojho tanečného projektu zhrnul penzum skutočných ľudských emócií a zážitkov, ktoré konfrontoval z nadpozemskými motívmi. Nepodsúva divákovi konkrétny čitateľný príbeh , ale zhluk situácií, ktoré každý z nás viac – menej zažil a vníma jeho obrazy cez prizmu vlastnej skúsenostnej roviny. Tanečný projekt nabitý symbolmi vypovedá o bežných situáciách človeka, avšak je významovo, náladovo i scénografiou ohraničený okolitým vesmírom.

Výtvarná stránka projektu – minimalistická architektúra, dômyselný kostým a mimoriadne premyslené pôsobivé svietenie je zárukou úspešnosti vizuálnej estetiky prezentovaného. Monštruózny, jednoduchý rám sa v jednotlivých fázach dvíha, nakláňa a opticky vymedzuje plochu tanečníkov, zadný plán s bielym plátnom poskytuje efekt tieňohry , plochy sú čisté a podfarbené iba svetlom. V centre scény visí zlatá guľa (planéta – slnko? mesiac? srdce zvonu, či pondusových hodín?) vcelku nenápadná, ticho prítomná, len v závere ju jeden z tanečníkov rozhojdá v pravidelnom tempe časového odbíjania (scénografia Matt Deely, svetelný design Fabiana Piccioli). Atmosféru dokresľuje aj esencia dymu a rozprášeného púdru.Kostým je u väčšiny tanečníkov jednoduchý, z ľahkých materiálov, bez zjavnej štylizácie v pastelových tónoch s výnimkou troch dominánt – barokizujúcej bielej a čiernej krinolíny (čiernu má odetú muž), obrovského klobúku a „zvieracieho“ detailu (parožie) (kostým: Kimie Nakano). Hudba je kombináciou autorov (Nitin Sawhney, Jocelyn Pook a Ben Frost) v jednotlivých polohách dramatická, mystická i lyrická doplnená zvukmi (gong, šum ihly na platni), šepotmi, výkrikmi, smiechom. Tento zvukový mix dodáva dielu väčšiu intimitu, vnútornú hĺbku, miestami dramatickosť až des.Tanečníci v dokonalom ovládaní techniky sú vo svojej profesionalite tak samozrejmí, že nás nechávajú plynulo vstrebávať komplexný vizuálny zážitok vo vysokom výtvarnom znení, v ktorom si každý divák individuálne „číta“ svoje vlastné emócie, hoci predznamenané všeobecnými pravdami, ktoré choreograf zámerne provokatívne kladie do placu. „Predstavenie je inšpirované spôsobom, akým Stravinskij zmenil klasický hudobný svet navodením emócií prostredníctvom vzorov a ich narúšania a vybudovaním epizodickej drámy okolo rituálu obete. Roztržka v mysli , silný odpor ku konvenciám, smrť v tele a narodenie v duši, to všetko nám pripomína, že myseľ a predstavivosť sú divoké a sebautvárajúce“ hovorí Khan, ktorý je fascinovaný tým, ako sú ľudské bytosti schopné všetko otáčať do paradoxu – význam zmenia na absurdnosť, spravodlivosť na nespravodlivosť, slobodu na otroctvo.

Všetky tieto pohnútky, ktoré popisuje zdroj z informačného letáku odznejú vskutku v krásnych obrazoch na javisku vo výsostne symbolickej reči, vo výtvarnej skratke, v pohybovej skladbe. Akramova premyslená a náročná produkcia je akoby vyskladaná z fragmentov myšlienok, ktoré nám preblesknú v mozgu vyprovokované asociáciou a podložené výbuchom potlačovanej emócie. Tanec a herectvo protagonistov sú extrovertné, živelné, miestami až extatické. Hoci sa bavíme o rituáli a ten má svoje znaky (opakovanie gest, sypanie popola (?) na hlavu obete, neartikulované verbálne prejavy, extáza pohybu, gradovanie zvukov, monotónne kruté „bičovanie“ lanami v kruhu…) Akram v ňom rieši ďaleko závažnejšie témy. Stratu slobody, zneužitie moci, manipuláciu, nespravodlivosť, žiarlivosť, z toho plynúcu zlosť, túžbu po pomste a smrti i vyústenie od bezmocnosti až k šialenstvu. Mihne sa tu kdesi aj pokora, poslušnosť, stádovitosť, ale konkuruje im vyprofilovaný vzdor jednotlivca. V tejto spleti negatívnych emócií sa ocitne esencia lásky a telesnej túžby.Akramovi sa prelínajú v štruktúre rituálu tri roviny – tá verejná, všeobecná, spoločenská (hierarchia, kastovanie, spoločenské aj národnostné rozdiely), intímna (osobné spory založené spravidla na žiarlivosti, vynucovaní si náklonnosti, poníženie, degradácia, odmietnutie…) a mysticko-sakrálna (fantazijné obrazy – vesmír, príroda, prítomnosť až rozprávkového elementu zoomorfného prvku, bájka, legenda, duchovná sila, znovuzrodenie). Samotný rituál je rámec, príklad, ale aj provokácia v zmysle významu obsahu slova – niečoho neustále (až desivo) sa opakujúceho vo svete, v čase, inej dimenzii i v individuálnom živote človeka.

Prológ nás uvádza do akéhosi blázinca šepotov, výkrikov a smiechov derúcich sa z podvedomia. Tanečníci v nekoordinovaných, ale nástojčivých gestách vysielajú informáciu o šialenstve tohto sveta, z absurdnosti ktorého sa môžeme celkom ľahko zblázniť. Tento psychedelický záchvat stratených duší utlmuje prítomnosť gracióznej bytosti v historizujúcich bielych šatách – vládkyňa? kráľovná? domina? riaditeľka? alebo len žena-manipulátorka, ktorá drží v rukách imaginárne opraty? Dôstojná, smutná, krutá i smiešna, vskutku nešťastná. A hoci by sme sa mohli pozerať na celý (zámerne presne nezadefinovaný príbeh) ako na hru moci veľkých a malých, bohatých a chudobných, mocných a bezmocných, možno je to len bežný príbeh ohrdnutej dámy, ktorá sa mstí svojej sokyni za náklonnosť muža, o ktorého má sama záujem. Urobí z nej obeť a aj ten, ktorý sa jej trúfne zastať na to logicky doplatí. Princíp tak jednoduchý a stále rovnaký aplikovateľný v rôznych súvislostiach. Lebo tu nejde iba o neopätovanú lásku (aj keď to je dosť zásadný dôvod na nenávisť a zlosť), ale predovšetkým o použitie (a zneužitie) moci.Tanečníci sú vizuálne a pohybovo „poskladaní“ do reťazca výtvarných obrazov, založených na nástojčivej výpovednej sile a symbolickom odkaze. Zarezonuje tanečník v čiernej sukni, ktorý si ako šuchorivý vták vlastným pohybovým rituálom (aj toto je rituál) nahovára dievča. Dômyselný je aj pohybový monológ dámy v bielom, ktorý sa odohráva výrazne len v gestách od pása (alebo od sukne) vyššie, veľkorysé sú opticky efektné lyrickejšie obrazy odovzdávania si klobúka ako kráľovskej koruny, žezla, symbolu moci, štafety pokračovania (v závere ho prijíma znovuzrodený život, alebo že by jeho duch? je to nová nádej? alebo len rovnaký kolobeh pýchy?), šteklivo zapôsobí polonahá dvojica v epilógu pod kmitajúcou guľou a výtvarnú estetiku významovo i opticky podporí umne nasvietená postava neidentifikovateľnej kreatúry s parožím. Je to „zakliaty princ“, ktorého odmietnutá kráľovná potrestala? Alebo Pan – patrón a duch prírody, ktorý nás k nej vracia späť? Či len skrotené kuriózne domáce zviera rozmarnej dámy? Výkladov je možno toľko, koľko divákov sa v divadle ocitlo. Rozhodne v interpretácii slovenského tanečníka Andreja Petroviča odznela táto bytosť v grácii so všetkými nuansami akejsi živočíšnej plíživosti. Miestami sme zabudli, že interpretom je človek. Avšak bolo by nespravodlivé opomenúť ostatných tanečníkov s výraznou pohybovou „nadvládou“ interpreta v čiernej sukni, ako i kráľovninho chránenca, či „poradcu“, nesporne rezonovalo temperamentné dievča ako obeť , respektíve jedenásť excelentných tanečníkov vo veľkolepom a zároveň prirodzenom nasadení napriek mimoriadne náročnému tancovaniu.Pýtate sa, o čom ten „príbeh“ vlastne bol? Akram Khan nedáva odpovede, on dáva otázky. Provokuje, rýpe, otvára zjavné. Otvára nielen oči, ale predovšetkým myseľ. Šťuchá imaginárnym prstom do svedomia. Robí to v nesmiernej výtvarnej elegancii, v pravdivosti divokého tancovania s obnaženými emóciami a živočíšnou telesnosťou, ale dramatickosť výpovede zaklína zároveň do akéhosi surrealistického oparu fantazmagorickej nálady. Akram Khan Company otvorila baletnú sezónu Slovenského národného divadla dôstojne a nadštandardne. iTMOi je síce pôvodne oslavou Igora Stravinského a jeho legendárneho Svätenia jari, ja však tento projekt považujem za modlitbu. Akramovu modlitbu za naše svedomie.

Hodnotenie autorky recenzie: 100 %

KOREN(I)E slovenského súčasného tanca 2013
iTMOi 
(in the mind of igor)
Choreografia: Akram Khan
Hudba: Nitin Sawhney, Jocelyn Pook, Ben Frost
Kostýmy: Kimie Nakano
Scénografia: Matt Deely
Asistenti choreografa: Andrej Petrovič a José Agudo
Akram Khan Company
10. septembra 2013 historická budova SND Bratislava

www.snd.sk 

Foto Jean-Louis Fernandez