Mrazivý závan Jižního pólu. Srnkova opera v Mnichově

Mrazivý závan Južného pólu

S veľkým diváckym úspechom uviedla Bavorská štátna opera v Mníchove svetovú premiéru opery South Pole, prvého celovečerného opusu českého skladateľa Miroslava Srnku a austrálskeho libretistu Toma Hollowaya. Gigantická marketingová mašinéria naštartovala závody o diváka na ceste k Južnému pólu už pred rokom. Blog o príprave inscenácie a sprievodné podujatia vo forme inštalácií, filmových projektov a aktivít na sociálnych sieťach boli takpovediac vonkajšími naratívnymi prostriedkami inscenujúcimi významnú divadelnú udalosť. Dlho očakávanej premiére dodalo napokon glanc aj angažovanie hviezd Rolanda Villazóna a Thomasa Hampsona, ako aj skutočnosť, že South Pole bola prvá svetová premiéra v kariére súčasného šéfdirigenta Bavorskej štátnej opery a designovaného šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov, Kirilla Petrenka.

V období prudkého globálneho otepľovania by sa dvojhodinová celovečerná opera z prostredia mrazivej a ľadovej antarktickej pustatiny nechala vyložiť aj ako politicky motivovaná narážka. V priebehu večera však bolo čoraz jasnejšie, že mladého skladateľa a jeho libretistu politicky alebo spoločensko-kriticky motivovaný námet nezaujímajú. Za napínavejší považovali príbeh pretekov o dobytie južného pólu, ktorý v roku 1911 zviedli Nór Roald Amundsen (1872–1928) a Brit Robert Falcon Scott (1868–1912). Dvaja lídri, dva tímy, dve rôzne východiská, dva rôzne názory na dosiahnutie jedného cieľa. Presvedčenie, zápal, súperenie a často aj demagógia majú aj politický náboj. Srnka s Hollowayom sa príbehu oboch expedícií priblížili veľmi verne, takmer až s dokumentárnou akríbiou. V partitúre sformulovali prvú konfrontáciu polárnych výskumníkov skrz telegrafickú správu v morseovke, v ktorej Amundsen oznamuje svojmu rivalovi Scottovi, že sa napriek pôvodným plánom rozhodol predsa len pre expedíciu na južný pól, cez základný tábor, problematické putovanie ľadovou púšťou s jej nástrahami, fyzické a psychické vypätie, až po dosiahnutie cieľa a návrat, ktorý bol pre Nóra triumfálnym, pre Brita však osudovým.

Namiesto jednoty miesta, času a príbehov, typickej pre klasickú drámu, sa Srnka s Hollowayom rozhodli pre postdramaticky skomponovaný príbeh formátu „double opera“ (tak to stojí aj v podtitule) s dvoma rozdielnymi „points of view“. Na scéne tak vidí divák dvojoperu pozostávajúcu z dvoch paralelne prebiehajúcich jednaní, ktorých striktné scénické rozdelenie pripomína „comic strip“ grafickej novely alebo počítačovú hru dobrodružného „adventure“ žánru s jedným cieľom a dvoma hracími konzolami. Príbehy oboch polárnych expedícií s rozličným pozadím, no spoločným cieľom a nástrahami má však aj styčné body. Obom sa v ich polárnom „šialenstve“, spôsobenom vypätím síl, zjavia ženy ich života. Scottovi jeho milujúca manželka Kathleen, ktorú počas svojej neprítomnosti ustavične podozrieva z nevery, Amundsenovi zase Landlady, ktorá kedysi z nešťastnej lásky spáchala samovraždu. V základnom tábore si Briti krátia dlhú chvíľu futbalom a poslúchaním nahrávky Kvetinovej árie Enrica Carusa z historicky doloženého carusofónu, Nóri si zase postavia saunu, pred ktorou si z gramofónu prehrávajú Griegovu Solveiginu pieseň v podaní Borghild Bryhn-Langaardovej.

Ďalšou paralelou je strieľanie vysilených zvierat. Zatiaľčo Scott stavil na – ako sa neskôr ukázalo – absolútne nevhodné poníky a techniku motorových saní neschopných fungovať v extrémnych poveternostných podmienkach, Amundsenova voľba padla na záprahy vytrvalejších arktických psov. Podobne motivované sú aj vnútorné rozpory medzi členmi expedície. Muži menej pripraveného Scotta, ktorý po prečítaní Amundsenovej správy vyrazil na expedíciu v chvate, z obavy o prvenstvo, majú oproti lepšie vybavenej expedícii „Fram“ Roalda Amundsena horšiu situáciu s tragickými následkami. Ani jeden z „hrdinov“ však neponúka divákovi priestor pre identifikáciu. Obaja jednajú z vypočítavosti chladnej ako polárna zima, ktorej sa snažia vzdorovať. Scott sa umára žiarlivosťou, Amundsen zakáže svojim súputnikom písať denník. Johansen sa ako jediný vzoprie tomuto príkazu, začo ho Amundsen potrestá popretím jeho účasti na expedícii. Sľučky príbehov komunikujú aj na záver telegraficky. Umierajúci Scott posiela Amundsenovi poslednú správu v morseovke. Zhrozený Amundsen venuje napokon južný pól Scottovi.

Bavorská štátna opera si celovečernú operu objednala u Srnku po úspechu jeho komornej opery Make No Noise. V prípade Južného pólu zvolil skladateľ mohutný orchestrálny aparát priam straussovských rozmerov. Jeho klasické farby rozšíril o nevšedné odtiene akordeónu, klavíra, kravských zvoncov, marimby, tibetských mís, japonských hyoshigi, rapkáčov, vibrafónu či zvonkohry, na hudobné nástroje povýšil šmirgľový papier, pružiny, ale i krájače na vajíčka. Takouto zvukovou paletou sa mu podarilo vytvoriť neobyčajne pôsobivú maľbu monochromatickej ľadovej púšte Antarktídy. Partitúra v C dur sa divákovi prihovára šepotom širokospektrálnych hutných plôch s minuciózne rozvrhnutou dynamikou. Ich zvuk praská, duní, dychčí, ich oblúky sú vyšperkované leskom, jaganím, miestami krištáľovým zvonivým chvením evokujúcim ľad, chlad a nedoziernu, no diferencovanú belobu.

V tomto bohato pretkávanom zvukovom koberci plávajú barytony Amundsenovej skupiny, ktorým šarmatne konkurujú tenory Scottovej družiny. Zatiaľčo barytony dopĺňa vysoký soprán Landlady, víziou tenoru je vláčny mezzosoprán postavy Scottovej manželky Kathleen. Očividne sa Srnka nechcel pustiť do rizika kompozície s výlučne mužskými hlasmi. Relatívne pozvoľne plynúca monumentálne znejúca a famózne inštrumentovaná hudba má aj svoje podmanivo skomponované vrcholy. Kvartet Kathleen, Landlady, Scotta a Amundsena, ktorý sa akoby mimochodom vyvinie z duetu oboch rivalov, účinne koncentruje a zväzuje difúznu maľbu orchestra. Pridusené „wau-wau“ dychov v druhej časti zase vystihuje bezútešnosť situácie, do ktorej sa mieša vlnivý dvojspev oboch ženských hlasov. Ich vízie akoby z diaľky privial mrazivý vietor. Dramaticky účinné sú aj akcelerandá, ktoré za hektickej recitácie geografických koordinátov vytrhávajú hudbu zo zdanlivej letargie, ilustrujúc tak hektickú rallye o polárne prvenstvo. Škoda, že podobná invencia chýba jednotlivým hlasom, ktoré sú skomponované viacmenej konvenčne.

Na úspechu hudobného textu partitúry má zásluhu najmä dirigent Kirill Petrenko. Zlievaniu hudobných plôch zabránil jasne štrukturovaným rukopisom. Artikulácia zostala pod jeho vedením zrozumiteľná, jednotlivé vrcholy a špičky objemného hudobného ľadovca sa mu podarilo prepojiť čitateľným a zreteľným oblúkom. Aj napriek miestami preťaženému libretu, ktoré sa snažilo o príliš verné líčenie historickej udalosti. Škrty by neprospeli len libretu. Scéna strieľania unavených zvierat oboch tímov je zdĺhavá, podobne aj trhliny v ľadovci, do ktorých padnú Amundsenovi druhovia hneď niekoľkokrát. Simultánne premietaný dvojtext libreta na horný portál scény má tendenciu odvádzať pozornosť od hudby, za prehodnotenie by stál i hovorený text listových pasáží. Aj zosilňovanie spevu mikroportmi postráda estetický či dramaticky funkčný účel. Narozdiel napríklad od skladateľa Marka Andrého nevyužíva Srnka spev na konštrukciu komplexného hudobného dizajnu počas predstavenia. Zdá sa, že v Južnom póle majú mikrofóny spev len podržať v konfrontácii s dynamikou orchestra. Ich výrazné nasadenie v hovorených pasážach pôsobilo rušivo.

Právo prvej inscenácie sa ušlo grandovi „režisérskeho divadla“ Hansovi Neuenfelsovi. Paralelné diania dvojopery inscenoval na otvorenej jasnobielej scéne (Katrin Connan, Hans Neuenfels) pripomínajúcej pohľad do prevráteného stanu alebo nakrojeného ľadového kryštáľu. Preklopenej pyramíde na zadnom horizonte dominovalo čierne „X“ ako znak geografického pólu, oba tímy striktne rozdeľoval biely trám v strede javiska. Jednotlivé priestory narušovali len ženské postavy ako vízie a Amundsen vo fraku, ktorý sa v záverečnej scéne na znak víťazstva postavil na pomedzie oboch hracích priestorov. Biela plocha sa tak stala scénickou projekčnou plochou Srnkovej znejúcej Antarktídy.

Kostýmová vytvarníčka Andrea Schmidt-Futterer odela Amundsenov tím do tuleních koží, Scotta a jeho druhov poslala na polárnu expedíciu v termooblečení čiernej farby. Realisticky poňaté rekvizity tvorili motorové sane, pianína, gramofóny a mrazené mäso. Choreografiu oboch skupín poňal Hans Neuenfels neobvykle staticky. Azda z rešpektu pred novým dielom nechal protagonistov často spievať nastúpených v rade. Štatisti v čiernych kostýmoch a s čiernymi zvieracími hlavami štylizovali poníky a psy. Pripomínali Neuenfelsove krysy z inscenácie Lohengrina v Bayreuthe. Psychológiu postáv a situácie bohaté na konflikty však inscenoval bez povestnej neuenfelsovskej akríbie. Zdá sa, že sa v mnohom spoľahol na javiskovú prezenciu sólistov a ich herecké skúsenosti.

Jedno, či v tulenej kožušine, alebo vo fraku, chladného Amundsena stvárnil Thomas Hampson s psychologicky realistickým nervom. Jeho impozantný zjav dominoval večeru nielen opticky ale aj hlasovo. Srnkovu partitúru zvládol za asistencie Kirilla Petrenka s koncentrovanou rutinou a suverénnym prehľadom. Rolando Villazón síce herecky zapôsobil ako exaltovaný Scott, jeho kedysi lyrický hlas však v charakterovej role narážal miestami na svoje limity i na nástrahy anglickej výslovnosti. Tara Erraught mu bola lyricky vláčnou a spevnou víziou manželky v čiernych dlhých šatách. Éterická Mojca Erdmann ako prelud Landlady zo záhrobia, s plechovým vedrom s chemikáliami, ktorými sa kedysi otrávila, zas vynikla svojim presným a koncentrovaným vysokým sopránom. Spomenúť treba aj spevácke výkony vedľajších mužských postáv. Najmä Tim Kuypers ako Amundsenom vyšachovaný Johansen, alebo Dean Powers ako Lawrence Oates, ktorý sa s nepekne realisticky stvárnenými omrzlinami nôh rozhodol radšej pre dobrovoľnú smrť zamrznutím, umocňovali dojem z výborne zohratého tímu Bavorskej štátnej opery.

Marketingová stratégia Bavorskej štátnej opery pred premiérou mala až hysterický ráz. Očakávané napätie pred premiérou pripomínalo totiž nervózne vrenie, ktorým kedysi žila senzáciechtivá spoločnosť 17., 18. a 19. storočia pred každou opernou premiérou. Svetovými boli vtedy takmer všetky. Kalkul vyšiel. Premiérová séria Južného pólu je takmer celá vypredaná. Najväčším úspechom minuciózne naplánovaných a chytrých dvanásťmesačných aktivít propagačného oddelenia je však získanie mladého diváka. Vypredaná sála Bavorskej štátnej opery odmenila tvorcov nového diela, ale i protagonistov jej inscenácie a režijný tím dlhotrvajúcim nadšeným potleskom. Uveličený skladateľ si nenechal pokaziť radosť z úspešného prijatia a z aplauzu ani tým jediným osamelým „bú“ z galérie. Srnkov a Hollowayov Južný pól má určite potenciál dostať sa do repertoárov aj iných operných divadiel. Napriek tomu by dielu prospelo zamyslieť sa ešte raz nad jeho hudobnodramaturgickou štruktúrou. Podmanivo irizujúca Srnkova hudba by si to rozhodne zaslúžila.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Miroslav Srnka:
South Pole
Dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Hans Neuenfels
Scéna: Hans Neuenfels, Katrin Connan
Kostýmy: Andrea Schmidt-Futterer
Svetla: Stefan Bolliger
Bayerisches Staatsorchester
Premiéra 31. januára 2016 Bayerische Staatsoper Mnichov

Robert Scott – Rolando Villazón
Kathleen Scott – Tara Erraught
Roald Amundsen – Thomas Hampson
Lawrence Oates – Dean Power
Edward „Uncle Bill“ Wilson – Kevin Conners
Edgar Evans – Matthew Grills
Henry „Birdie“ Bowers – Joshua Owen Mills
Landlady – Mojca Erdmann
Oscar Wisting – John Carpenter
Helmer Hanssen – Christian Rieger
Hjalmar Johansen – Tim Kuypers
Olav Bjaaland – Sean Michael Plumb

www.staatsoper.de