Netopýří msta nebo pomsta Netopýrovi?

  1. 1
  2. 2

„Klenot víděnské operety“, ako znie podtitul Straussovho Netopiera, uviedlo v premiére Moravské divadlo Olomouc. Sezóna plná klenotov pokračuje: po Labuťom jazereLucii di Lammermoor, ďalší kasastück. Tituly to klenoty sú, to áno. Otázka je, či aj ich naštudovanie znesie parametre klenotu. A aký šperk z nich zostavíme. Briliantom je Labutie jazeroLucia malý zafír, Netopier – falošný štras? Režisér Zbyněk Brabec v rozhovore pre tento server napísal: Režisér zkrátka musí vytvořit poutavé divadlo, a jak to udělá, je zcela na něm.“ Bohužiaľ, v prípade Netopiera pútavé bolo možné prvé a tretie dejstvo, s druhým si nevedel rady. Ani Brabec nezodpovedal obľúbené otázky: Kto je to ten záhadný princ Orlovsky? Kto dnes verí v ženu prezlečenú za muža, že na javisku predstavuje muža? Aké je jeho zapojenie do komplotu Falkeho proti Eisensteinovi? Prečo Idu interpretuje baletka, keď to nie je režijne využité? Ida samozrejme môže byť baletka, ale okrem jedného tanca nikto nepozná, čím sa oná dáma živí, je teda škoda premárnenej šance. Otázka na vedenie súboru je: ako chce zaujať prísneho diváka v dnešnej dobe, keď nie je schopné postaviť jedno obsadenie, ktoré bude vekovo logicky k sebe pasovať? Tým zhadzuje celú inscenáciu a režisérovi poškodzuje jeho prácu. Zbyněk Brabec je veľmi usilovný umelec, po skončení speváckej kariéry ďalej pôsobí ako pedagóg na Pražské konzervatoři, pracuje pravidelne pre Český rozhlas, je dramaturgom v opernom dome v Plzni, je predseda operného kolégia Ceny Thálie, je činný ako režisér. Je znalcom dejín opery, vokálnej tvorby, po osemdesiatke odspievaných partoch skúsený javiskový praktik. Bohužiaľ mu chýba jasné uchopenie témy a inscenačná vízia.„Ostatně někde jsem četl, že nejlepší režie je taková, která není vidět“, hovorí Brabec. To je pravda, ale zároveň by režisér mal príbeh vyložiť, inak neplatí jeho prvá veta. Brabec sám preložil a upravil texty prózy, čo nie je na škodu. Niekedy síce skĺznu do banálnych rýmovačiek typu: „Budoár, rezervoár, pisoár“ alebo „kalafuna – Kalaf“, ale inak sú osviežujúce a divadelne účinné. Taktiež praktická znalosť remesla pomáha režisérovi vytvárať funkčné mizanscény, otázka je, či ich dotiahnutie a jasnosť sú vinou na strane účinkujúcich, alebo ich nestihol vypointovať. Všetky postavy sú totiž inscenované a vybavené charakteristikou na prvú dobrú. Rosalinda je apatická obstarožná dáma, Adéla uvrieskaná hysterka a naivka, Eisenstein je sukničkár, Alfréd je „diagnóza tenor“, Frosch je notorický alkoholik, ale asi skrytý milovník opery, pretože všetky árie, čo spieva Alfréd, ihneď identifikuje… takto by sa dalo pokračovať. Režisérova znalosť opernej literatúry je vtipnou nadstavbou, ktorú dáva do úst Alfrédovi, lebo ten vo všetkých možných miestach cituje a spieva Rosalinde a iným slávne tenorové árie z Traviaty, Predanej nevesty, Carmen, Turandot, Madama Butterfly. Zaujímavé a trochu rozporuplné je aj využitie tančekov do spievaných častí. Postavy jednajú medzi sebou realisticky, keď príde ale chytľavá melódia začnú nečakane tancovať. Škoda, že Brabec nemal dramaturga a na všetko bol sám. Čo je však to, čo inscenáciu zhadzuje, je výtvarná stránka. Scéna Pavla Krejčího je nepopísateľná. Pretože ak ju označíme gýč, zapletieme sa do toho, čo je vlastne gýč, ak ju označíme za paškvil, zapletieme sa tiež. Nepoznám tohto výtvarníka, neviem koľko má rokov, čo má za sebou; ale ak mnoho ľudí neznáša operu pre jej naivitu a výtvarnú banalitu, nedivím sa im. Sčasti realistická, sčasti aspoň, aby niečo na javisku stálo: dozdobená kašírovanými palmami a nábytkom asi z celého fundusu (napr. u Orlovského máme prútený nábytok, záhradnú lavičku, nejakú sedaciu súpravu, rôzne stolíky), samozrejme nesmú chýbať zemité mreže, moderné svietenie pánovi výtvarníkovi nič nehovorí. Nepochopiteľné sú dvere do domu von Eisensteina, ktoré použije len Alfréd, ostatní chodia kamsi za šálu do portálu. V druhom dejstve dvere chýbajú, ale pribudne tretí panel, o ornamente v podobe secesných motívov visiacich z povraziska pomlčím. Kostýmy pre mňa taktiež záhadnej Sone Valentovej (nikoho z nich nepredstaví ani program k inscenácii ani web), sú prehliadka nevkusu. Nemajú ani dobovú ani štýlovú celistvosť. Zároveň im ale chýba i zmysluplná a organická postmoderná persifláž. Dali by sa nazvať „čo fundus dal“, bez akejkoľvek farebnej, materiálovej jednoty, o umeleckej či psychologickej výpovedi pre postavy, ktoré si ich obliekajú pomlčím. Pritom nejde o peniaze na realizáciu, ide o talent a šikovnosť a o jasne stanovenú výtvarnú koncepciu. Akési negližé Rosalindy je súčasné, zbor to je prehliadka šiat od fin de siècle až po súčasnosť, páni majú minimálne v troch inscenáciách hrajúce fraky, Rosalinda má kostým ako z travesty show a celé to spolu pripomína Ein Kessel Buntes. Či je za to zodpovedný režisér neviem, ale jedno je isté. Diváci pôjdu kvôli kostýmom radšej na americkú Annu Kareninu do kina, než na Netopiera do divadla. Je škoda, že režisér nevyužil viac balet, choreografia Roberta Balogha je nápaditá a invenčná. Síce sa tam balet sem-tam popletá, ale že by vďaka nemu, keď má súbor malý zbor vytvoril aspoň veľkolepý ples, k tomu nedošlo.
Hudobné naštudovanie Tomáša Hanáka je štandardné. Neprináša nič nového ani objavného, je dobre odvedenou prácou, odhliadnuc od lapsusov v obsadení niektorých rolí. Čo je ale veľká škoda, je úplná disproporcia medzi prózou a hudobnými pasážami. Väčšie švy si možno už len ťažko predstaviť. Druhou výčitkou je celková nezrozumiteľnosť spievaných textov. V takom malom komornom divadle a s malým orchestrom, aby nebolo spevákom rozumieť, je hanba. V obsadení dominovali na premiére páni.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení -

[Total: 0    Average: 0/5]

Související články


Napsat komentář