Keď sa potlesk mení na úder. O inscenaci Clap & Slap
Existujú predstavenia, ktoré v nás zanechajú silný dojem, no len ťažko sa o nich hovorí bez toho, aby sme mali pocit, že slovami nedokážeme zachytiť ich podstatu. Clap & Slap litovskej choreografky Agnietė Lisičkinaitė a bieloruského performera Igora Shugaleeva je pre mňa jedným z nich. Tanečná performance, ktorá vychádza z osobných skúseností oboch interpretov s politickými konfliktmi, protestmi a otázkami národnej identity, otvára tému hraníc, násilia a občianskej zodpovednosti. Zároveň ukazuje, aká tenká môže byť hranica medzi gestom solidarity a prejavom agresie.
Lisičkinaitė a Shugaleev vstupujú na javisko nielen ako performeri, ale aj ako ľudia, ktorých osobné skúsenosti formovali rozdielne politické a spoločenské okolnosti. Shugaleev sa zúčastnil na protestoch v Bielorusku v roku 2020, po ktorých bol nútený opustiť svoju krajinu. Lisičkinaitė v tom istom období protestovala pred bieloruskou ambasádou vo Vilniuse. Ich stretnutie na javisku tak nie je iba umeleckým dialógom, ale aj konfrontáciou dvoch individuálnych skúseností s politickou realitou východnej Európy.
Predstavenie sa postupne rozvíja prostredníctvom situácií, ktoré oscilujú medzi humorom, hrou a znepokojením. Každodenná konverzácia o národných zvyklostiach a pôvode jedla sa nenápadne mení na otázky, ktoré už nemožno vnímať ako nevinné. Čo nás odlišuje od ľudí na druhej strane hranice? Čo vlastne znamená národná identita a kedy sa z pocitu spolupatričnosti stáva nástroj rozdeľovania? Hravosť úvodných situácií postupne odhaľuje napätie, ktoré sa skrýva aj v zdanlivo banálnych prejavoch národnej hrdosti.
Výrazným scénickým prvkom je bariéra, ktorá medzi interpretmi vytvára fyzickú hranicu. Zároveň im však poskytuje oporu a ponúka nové možnosti pohybu. Jej význam sa tak neustále mení: oddeľuje, spája, obmedzuje, ale aj umožňuje. Podobne nejednoznačne funguje aj samotný pohybový materiál. Potlesk, ktorý bežne vnímame ako prejav uznania, sa postupne mení na údery do vlastného tela. To, čo spočiatku pôsobí ako jednoduché gesto, sa mení na fyzicky intenzívny a znepokojivý obraz. Telo sa stáva miestom, na ktorom sa politický konflikt prestáva odohrávať iba v rovine slov a získava konkrétnu, bolestivú podobu.
Práve práca s touto premenou je jednou z najsilnejších stránok inscenácie. Hranica medzi bolesťou a potešením, hrou a násilím či odporom a agresiou zostáva neustále v pohybe. Zmena hudby a charakteru pohybu prináša chvíle uvoľnenia, ktoré však predchádzajúcu intenzitu celkom nevymazávajú. Humor tu neslúži na zľahčovanie témy, ale umožňuje pozrieť sa na ňu z iného uhla. Divák sa tak ocitá v priestore, v ktorom sa nedá pohodlne rozhodnúť, čo je ešte nevinné a v ktorom momente sa situácia mení na niečo nebezpečné.
Clap & Slap neponúka jednoznačné odpovede ani jednoduché morálne rozdelenie na správnu a nesprávnu stranu. Namiesto toho kladie otázky o tom, čo znamená niesť zodpovednosť za vlastné postoje, ako ďaleko sme ochotní zájsť pri obrane svojich hodnôt a či je možné odporovať násiliu bez toho, aby sme sami prekročili jeho hranicu. Osobná skúsenosť interpretov sa pritom neuzatvára do konkrétneho politického kontextu. Prostredníctvom tela, pohybu a vzájomného vzťahu sa mení na výpoveď, ktorá presahuje hranice krajín, v ktorých vznikla.
Volvamos al baile – späť k tancu
Toto je príbeh jedného tanca.
Tanca, ktorý ma prenasleduje.
Tanca, ktorý bol ukrytý,
a odolával totalite a hodnotám nie tak dávnej minulosti.
Tanca, ktorý zvykla tancovať moja stará mama.
A jej priateľky.
Tancoval sa na dvoroch a na miestach, kde sa mlátilo obilie.
Až kým nezmizol.
Tanca, ktorý zapálil túžbu.
Oheň. Čo z neho zostalo?
Ako sme sa dostali až sem?
Druhou inscenáciou večera bolo Volvamos al baile španielskej choreografky Inky Romaní, ktorá sa prostredníctvom tanca vracia k pohybovej tradícii svojej starej mamy a jej priateliek. To, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako osobné pátranie po zabudnutom tanci, postupne odhaľuje širší historický kontext. Autorka skúma, ako frankistická diktatúra zasahovala do života žien, regulovala ich telá a prostredníctvom tanca či gymnastiky presadzovala predstavy o disciplíne a spoločensky prijateľnom správaní. V centre diela tak stojí otázka, čo zostáva z pohybu, ktorý postupne zmizol z verejného priestoru, no možno pretrval v spomienkach a telách tých, ktoré ho kedysi tancovali.
Koncept inscenácie považujem za mimoriadne podnetný. Osobná spomienka sa tu stáva východiskom pre skúmanie kolektívnej pamäti a dejín, ktoré sa nezachovali iba v oficiálnych archívoch, ale aj v každodenných gestách, pohyboch a skúsenostiach jednotlivcov. Výraznú úlohu zohráva projekcia, ktorá dopĺňa javiskové dianie o historické súvislosti a textové fragmenty. Práve tie mi pomáhali preniknúť hlbšie do témy a vnímať pohyb v širšom kontexte. Miestami sa objavuje aj jemná komika, ktorá narúša vážnosť historickej výpovede a dodáva predstaveniu ľudský rozmer.
Napriek silnému námetu a premyslenému konceptu ma však inscenácia po pohybovej stránke výraznejšie nezasiahla. Tanečný materiál na mňa pôsobil pomerne úsporne a jeho potenciál som vnímala skôr v náznakoch než v plnohodnotnom choreografickom rozvinutí. Zatiaľ čo historická rovina a práca s archívom vo mne vzbudzovali zvedavosť, samotné javiskové dianie ma nedokázalo udržať v rovnakej miere pozornosti. Miestami som preto viac vnímala silu myšlienky než jej pohybové stelesnenie.
Dokonca som si pri sledovaní predstavovala, ako by tento materiál mohol fungovať v krátkom tanečnom filme. Práve v audiovizuálnej podobe by podľa mňa mohla vyniknúť intimita archívnych záberov, textu a tela, ako aj jemné prechody medzi osobnou spomienkou a historickou výpoveďou. V divadelnom priestore mi však chýbalo výraznejšie choreografické rozvinutie, ktoré by tieto jednotlivé vrstvy prepojilo do intenzívnejšieho pohybového zážitku.
Volvamos al baile tak pre mňa zostalo predovšetkým zaujímavým konceptom, ktorý otvára dôležité otázky o ženskej telesnosti, historickej pamäti a pretrvávaní pohybu naprieč generáciami. Jeho tematická rovina ma oslovila viac než samotné tanečné spracovanie. A hoci ma inscenácia pohybovo celkom nepresvedčila, jej východisková myšlienka vo mne zostala aj po skončení predstavenia.
Bratislava v pohybe 2026 – Agnietė Lisičkinaitė, Igor Shugaleev: Clap & Slap
23. října 2026, 20:00 hodin
A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
Realizační tým
Idea, choreografie, účinkující: Agnietė Lisičkinaitė, Igor Shugaleev
Skladatel: Agne Matulevičiūtė
Scénograf: Oles Makukhin
Dramaturg: Bush Hartson
Konzultant režie: Olga Lapina
Produkce: Be Company/Agnietė Lisičkinaitė, s podporou: Lithuanian Culture Council
Premiéra 2025, New Baltic Dance Festival
Bratislava v pohybe 2026 – Inka Romaní: Volvamos al baile
23. října 2026, 20:00 hodin
A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
Realizační tým
Režie, performance a text: Inka Romaní
Zvuk: Carles Biano a Manel Ferrandiz
Videoprojekce: Fatemeh Fereydoun & Roser Corella
Design kostýmu: Teresa Juan
Tvorba kostýmu: Marta Ródenas a Eloina Escrivá
Světla: Raúl León (Laboratorio de Luz, UPV – Valencia)
Tvůrčí podpora: Cassandre Muñoz
Výkonná produkce: Mónica Vázquez
Koordinace: Fernando Jariego
